Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Titulka je z nádhery záveru Jánskej doliny, kam som vlastne pôvodne ani nemal ísť
Titulka je z nádhery záveru Jánskej doliny, kam som vlastne pôvodne ani nemal ísť Zatvoriť

Túra Spätným krokom cez Rovnú hoľu

Viete čo je to spätný krok? Neviete, nemôžete vedieť, lebo výraz vymyslela moja polovička a na objasnenie si musíte nájsť príslušnú časť článku. Ale ak chcete, môžete si prečítať o tom, ako som sa tri dni táral s naším jorkšírom Hugom v Nízkych Tatrách v okolí Jánskej doliny, cez Ohnište a Rovnú hoľu. Keď tak nad tým uvažujem, bola to asi moja najpamätnejšia túlačka v roku 2017.

Vzdialenosť
39 km
Prevýšenie
+2448 m stúpanie, -2337 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jeseň – 13.10.2017
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry - Demänovské vrchy (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
prm. pod Michalovským sedlom, prm. pod Ohnišťom, prm. Vyšný Prieslop, prm. pri Bocianskom sedle,
Nocľah
Koliba pod Ohnišťom, Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom
Doprava
Liptovský Hrádok (vlak, bus)
Liptovský Ján (bus) - Liptovský Hrádok (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1102 Nízké Tatry, Kráľova h (1:50.000)

Trasa

Liptovský Hrádok, Borová sihoť – Brtkovica – Slemä – koliba na Ohništi – Ohnište – Svidovské sedlo – Rovná hoľa – Bocianske sedlo – Králička – Chata gen. M. R. Štefánika – koliba Brenkus – Jánska dolina, Stanišovská jaskyňa

Na štarte

Jeseň je v plnom prúde, keď sa dostávam do Liptovského Hrádku, kde v piatok dopoludnia ešte dodávam konzultáciu (Hugo veľmi spôsobne čakal pod stolom), auto nechávam u kamarátov a o 10.30 h začína naše dobrodružstvo v chatovej osade Borová sihoť. Len ja, naprataný batoh a dvojkilový pes.

Tu sme boli na školskom výlete v roku 1981, ľaľa, chatka, kde som bol vtedy ubytovaný. Chcem si ju odfotiť a vlasy sa mi postavia dupkom – aparát tvrdí, že je chybná pamäťová karta! Ani neviem, či by som mohol tvrdiť, že som turista, čo fotografuje. Skôr sa radím k fotografom, ktorí turistikujú, nemôcť fotiť na túre by bolo niečo nepredstaviteľné. Niekto by povedal – “No jasné, piatok trinásteho.” Takto to nenechám! Zhadzujem ruksak z pliec a zízam na miniatúrny aparát a vyberám kartu von. Kontakty leštím handričkou, optimisticky škrabkám nechtami, až ju napokon prístroj berie na milosť. Uf, to mi odľahlo…

Tu niekde má byť lávka cez Váh, chvíľu sa motám, kým ju objavím. Prechádzam na druhú stranu, kde ma víta utešený chodníček zapadaný jesenným lístím. Vôňa vlhkého humusu mi udiera do nosa, zaduje vietor a dobrodružstvo naozaj začína. Najprv treba prejsť cyklochodníkom cez krátku dolinu predhoria Nízkych Tatier k Liptovskej Porúbke. Srdiečko mi plesá blahom, vibramy sa zahrýzajú do prvých metrov, Hugo radostne pobehuje, dych sa prehlbuje v prvom stúpaní, iba veľmi málo vecí na svete mi viac potvrdzuje, že som intenzívne nažive.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pozerám na nebo, oblaky vo výške sú typicky “našľahané” turbulenciou, tu dolu len trochu povieva, ale vo výškach fučí. Presvitá slnko, napriek tomu panuje skôr pošmúrna nálada.

Pri amfiteátri nad Liptovskou Porúbkou si dávam obednú prestávku. Uvedomujem si, že dnes plánujem prespať v kolibe, pri ktorej nie je zdroj vody, a tak mením poradie v jedálnom lístku. Cestoviny navarím teraz, keď mám vody dostatok, večera bude suchá. Psa zakutrem do vetrovky, okamžite zaspáva. Po necelej pol hodinke opäť balím riad do batoha. Na vstupe do Brtkovičnej doliny niekto cvičí mladého pitbulla, Huga pre istotu beriem pod pazuchu, predsa len nemôžem riskovať, že by zadrhol cudzieho psa, kto by si to vzal na svedomie, však?

Dolina veľmi rýchlo naberá sklon typický pre Nízke Tatry, naľahko ma predbiehajú nejakí turisti s ďalším psom, hravá sučka sa veľmi túži zoznámiť s Hugom, pán ju musí ťahať priam násilím. Je to tu miestami pekná divočina – kamenisté dno doliny a strminy nad nami. Nikam sa neponáhľame, po 3 h od začiatku sme pri romantickej drevenici, kde prvýkrát dopĺňam vodu.

Dolina sa kúsok ďalej roztvára na Brtkovici, kde sa objavuje ďalšia pekne udržiavaná chata, sme kúštik pod Stanišovským sedlom. V nohách mám vyše 400 metrov stúpania a teraz sa to ešte pritvrdí, lebo nasledujú výšvihy bájneho vrchu Slemä.

Slemä

Stúpame rúbaniskom nad Stanišovské sedlo, až zo svahu vidím, že objektov je v lokalite viac, vyzerá to byť utešené miesto. Keď prechádzame popri partizánskej zemľanke, otvárajú sa stále veľkolepejšie výhľady. Tatry sa o pozornosť prihlásili predtým, ale teraz sa objavuje vápencovými bralami ovenčené Capkovo.

Bezmála 500 m musíme vystúpať na krátkom úseku, bude 15.00 h a v severnom svahu je zrazu príkra tma. Predpoklady sa napĺňajú a s každým metrom sa zosilňuje vietor. Dve funkčné tričká a tenká bundička prestávajú stačiť. Vtedy si spomeniem, že v batohu sa skrýva odev s názvom vetrovka. Tenká goretexová vetrovka, ktorá perfektne plní svoj účel mi vylepšuje náladu. Len Hugo je v poryvoch vetra a v temnom lese ako bez nálady, stiahne chvost a drží sa ma, ako to má vo zvyku za súmraku. Po chvíli dokonca začne krívať na prednú labku a úplne odmieta kráčať. Našťastie je to vreckový pes a nosiť ho nie je nijaký problém. Keď mu pri tom prehmatávam labku, zisťujem, že v smrekovom lese stúpil na čerstvú živicu, na tú sa nalepila špina z chodníka, kamienky, hlina a vznikla zreteľná “guča”, ktorá mu prekážala medzi vankúšikmi pri chôdzi. Prírastok mu dávam preč a Hugiško opäť samostatne pobehuje.

Vytrvalým stúpaním sa dostávame na hrebeň Slemena, kde je odbočka na vrchol. Je poznačený tragédiou posádky lietadla, ktoré počas SNP zostrelil nemecký nočný stíhač. Predstavujem si rachot 20 mm kanónov, explózie granátov, krik mužov, zúfalý pokus o núdzové pristátie v zlej viditeľnosti a smrť na vrchole hory. Povaľujú sa tu duralové trosky, najväčší kus je doluznačky prevrátené pravé krídlo s výraznou preliačinou na nábežnej hrane (pravdepodobne po náraze do stromu), mnoho menších úlomkov, oceľový zvyšok podvozku a skromný pomník venovaný padlým. Kov je až prekvapivo zachovaný a vyníma sa na inak krásnom mieste uprostred prírody.

Až neskôr ma pri štúdiu záznamu trasy prekvapuje, že podľa mapy sme neboli úplne na konci zelenej vrcholovej odbočky, ale v danej chvíli pokračovanie trasy nevidím. Vraciame sa späť a vyrážame k Ohnišťu.

Koliba pod Ohnišťom

Najprv treba zostúpiť do Michalovského sedla. Veľmi oceňujem, že na Hikingu sa spustila možnosť diskusie k studničkám, takže som mohol ísť na istotu k prameňu pod sedlom a nestrácať čas s nespoľahlivými zdrojmi v okolí. Dopĺňam všetky nádoby po okraj, pijem výbornú ľadovú vodu, chlad tekutiny je takmer bolestivý a predsa urobí človeku dobre.

Slnko sa definitívne skláňa k obzoru, mäkké svetlo je pod oblakmi nádherné. Na jednej strane sa ukazuje ani 5 km vzdialená Krakova hoľa a na druhej vystupuje impozantný Veľký bok. Dalo by sa povedať – hory spomienok…

Po drine v úšuste nad Brtkovicou je ďalší úsek po lúkach Zadnej poľany ako za odmenu. Byliny sa odporúčali na odpočinok, ale najmä bodliaky sú po odumretí impozantné a priťahujú objektív aparátu. Hugiško pookrial a pobehuje po úhľadnom chodníku hore-dolu, až ho musím piskotom privolávať. Keď končia lúky, kúštik ešte treba vystúpať a potom prejsť cez lesík na Prednú poľanu – krásnu horskú lúku, na ktorej sa skrýva koliba. Podľa nahrubo naklikanej trasy v mape na mobile traverzujem svah pod veľkým posedom, až konečne objavujem chodník. Až na druhý deň zisťujem, že najprv bolo treba prísť k odbočke na Ohnište a trasa ku kolibe sa odpája ešte trochu nižšie. V poslednom slnečnom svite sa objavuje osamelá stavba. Nikde nikoho, len vietor hučí v korunách stromov. Domček je starosvetský, dvere sú nízke a treba sa poriadne skloniť. Vnútri sú palandy, otvorené ohnisko, steny niekto obložil kobercami a škáry medzi hradami sú vypchaté machom. Napriek tomu rezký vietor prefukuje do koliby a ozlomkrky nastupuje vláda tmy.

Predchádzajúcu noc som strávil dolu v Demänovej, kde ručali jelene ako besné, ale v tejto výške ruja asi skončila. Okrem chorálu vetra v ihličí stromov nepočuť takmer nijaké zvuky. Po príprave nocľahu a skromnej večeri ešte vychádzam na priedomie a obdivujem hviezdnu oblohu. Mám rád prapôvodnú existenciu, snažím sa vnímať pocity všetkých, čo v tejto chvíli zdvihli zrak k hviezdam, ale uvedomujem si, že pohľad na jagavé stálice sa asi najviac precíti práve na takýchto osamelých miestach. Potom ma prefúkne, strasie, a tak radšej zatváram za sebou dvierka. V kolibe je takmer úplná temnota, je bezmesačná noc. Huga obliekam do hrubšieho svetra, vyrábam mu z rezervného oblečenia peliešok, ale napokon časť noci strávi so mnou v spacáku. Hoci má malé tielko, zreteľne vnímam, že sa zahrievame navzájom.

Za sebou mám dnes bezmála 14 kilometrov a vyše 1200 výškových metrov. Chodiť po horách len s verným psíkom akoby umocňovalo, čo človek zažíva, keď kladie vďačné nohy na strmé cesty domoviny. Kým zaspím, venujem minútu ticha všetkým, čo dnes nútene trčali doma a klesali na emóciách pri pozeraní televíznych správ.

Ohnište a Svidovské sedlo

Za chladného rána sa pomaličky balím. Koliba je vítaná vymoženosť, nenechávam nijaký neporiadok a všetky smeti vláčim poctivo so sebou až do civilizácie. Teplomer ukazuje len 3 °C, ale slnečné ráno je priam usmievavé. Vraciame sa k smerovníku, v lese ukrývam “sviňu” do mladiny a len tak naľahko s fotoaparátom pokračujeme na vrchol Ohnišťa. Príroda je fascinujúca, čistokrvná divočina, kľučkujeme medzi popadané stromy a o chvíľu sme na vzdušnej hrane hory s dych berúcimi výhľadmi do hlbín i diaľok.

Dívam sa smerom k Veľkému boku a Kráľovej holi, opačne zas dominuje Krakova hoľa a na severozápade tróni jeho veličenstvo Ďumbier. Pri pohľade na jeho masív si uvedomujem, že Slovensko musí byť v oblasti vzdelania úplná špička. Kým v mnohých krajinách ešte stále zápasia s negramotnosťou obyvateľstva, u nás už aj hmyz dokáže čítať z mapy. Náš lykožrút je totiž kartograficky zorientovaný a vďaka bezprecendentnej uvedomelosti rozoznáva hranice rezervácií. Hľa – tam hore, v bezzásahovej zóne je stále súvislý les, ale pod jej hranicou sa zlatý chrobák zažral do každého stromu, a tak v rámci záchrany lesa vyťali rozsiahle plochy, ako keby to tu prešiel kombajn. Pokrokovosť našej krajiny dokazuje fakt, že lesné hospodárstvo ako prvé na svete zvládlo implementovať postupy typické pre poľnohospodárstvo. Ľudia, toto je zrelé na Nobelovu cenu!

Neďaleko sa nachádza slávne skalné okno, ktoré by sa oddalo navštíviť. Vzhľadom na absurdnosť našej koncepcie ochrany prírody by som sa na zákaz chodenia mimo značkovaných chodníkov možno aj vybodol, ale vtedy si rozpomeniem, že dôvod uzávery bola vraj erózia a keď vidím rozmočené blatisté chodníky, zaraďujem dobrovoľne spiatočku. Stav pôdneho krytu je dnes presne taký, že sa radšej rozhodujem odolať lákavej atrakcii a vraciam sa späť k ukrytému batohu, ktorý nakladám na chrbát a vydávam sa na strmý zostup do sedla.

Hugo si zľahka hopká, chvíľami zbehne dolu, potom na zapískanie uteká naspäť ku mne ako keby nič. Závistlivo naňho pozerám, najmä keď ma strmosť skalnatého terénu donúti otočiť sa čelom k “stene” a zliezať ako rak. Paličky obvykle na túry nenosím, tu by sa však zišli. Fakt je tu poriadna strmina! Na jednom mieste vidím pod sebou náhly pohyb niečoho hnedého srstnatého, ale to len tri lane križujú svah. Spomeniem si, že mám od manželky v batohu rolničku, ale zatiaľ som cestou sem našiel iba početné medvedie stopy, najmä vo forme trusu na chodníkoch. Uprostred svahu stretávam dvojicu turistov, sú prekvapení, že ma takto pomerne skoro stretajú z tohto smeru, ale vysvetľujem im, že som prespal v kolibe.

Zostup je únavný, ale napokon po úpornom boji a 400 výškových (možno by bolo lepšie povedať “hĺbkových”) metroch prichádzam na zvážnicu, kde zastavujem pri výdatnom prameni. Slniečko svieti, zhadzujem ťažkú sviňu na zem a využívam prítomnosť vody na varenie. Príručka starého svišťa jasne odporúča, aby sa kuchynské úkony s nárokmi na vodu vykonávali pri vhodných zdrojoch. Ešte nie je ani jedenásť, ale skorý obed si vychutnám. Okolo mňa prechádzajú zo tri partie turistov, usmievajú sa pri pohľade na moju rozbalenú kuchyňu a ešte viac sa vytešujú z Huga, ktorý sa necháva pohladkať.

Pri smerovníku sú ďalší ľudia a aj cyklisti, vtedy mi dochádza, že sa prejavuje slnečná sobota. Začínam uvažovať nad tým, že na Huga zavesím transparent s nápisom: “Áno, vládzem, ale na môjho pána musím večne vyčkávať…” Takmer všetci sa začudovane pýtajú, či malý psík vládze, ale treba podotknúť, že pre psovité šelmy sú vytrvalostné pochody druhá prirodzenosť, lebo v prírode musia prejsť veľké vzdialenosti, ak sa chcú napiť či zohnať potravu. Stretávam sa s reakciami typu: “Jéj, aj my máme doma psíka! A tento vládze?” Rozhliadnem sa teda a hľadám zmieneného psa, no ten nikde! Podobné výroky vo mne tak trochu spenia krv, lebo aspoň u týchto ľudí by som čakal, že majú predstavu o tom, čo pes potrebuje. Aj tu však bohužiaľ vládne povrchnosť, lebo správne by mali zabezpečiť výcvik, aby bol pes na turistike pod úplnou kontrolou a dopriať mu dlhé prechádzky. Ani veľký výbeh pri rodinnom dome totiž nezabráni tomu, aby sa štvornohý kamarát stal nevybúreným neurotikom, ktorý napr. do zbláznenia vyrušuje okolie štekotom. Hovorím to úplne otvorene – turistika s pánom je pre psa najväčšia životná radosť. Prečo ju nedopriať najvernejšiemu priateľovi?

Kráľov stôl, Rovná hoľa a spätný krok

Na Svidovskom sedle skúmam mapu, uvažujem o tom, že by som sa dnes chcel dostať na MRŠ-ku, čo kilometrovo nie je veľmi ďaleko, ale najprv treba prekonať 600 výškových metrov na Rovnú hoľu.

Náhodná spoločnosť v sedle sa rozchádza na všetky strany, jediný odchádzam na juh. Zelená značka ide po zvážnici, ktorá ovíja Okrúhly vrch zo západu, neustále sa zastavujem, fotím Ohnište a výhľady ku Krakovej holi. V sedielku medzi Okrúhlym a Kráľovým stolom stretávam väčšiu partiu Čechov, odpočívajú, prichádzajú vraj z chaty gen. M. R. Štefánika. Včera boli na Ďumbieri, na ktorom zažili dohľadnosť 10 m, čo sedí, zo Slemena som videl vrchol zahalený v oblakoch.

Zo sedielka stúpam hore do svahu, ktorý vyzerá ako mesačná krajina. Obrovské vyklčované plochy sa ťahajú na všetky strany. Zhruba hodinu chôdze od Svidovského sedla prichádzam k miniatúrnemu lesíku, ktorý prežil nájazd motorových píl a dochádza mi prečo – lesáci nechali pár stromov okolo poľovníckej chatky. Lykožrút je vskutku ohľaduplný tvor, keď nenapadol smreky okolo romantického obydlia, inak všetky ostatné v okruhu stoviek metrov boli nezvratne napadnuté a museli sa vyťať. (Alebo si to len niekto zariadil, vraví sa tomu – vrana vrane oko nevykole). Za chatkou objavujem pramienok zachytený do dreveného žľabu, tak využívam lavičku na priedomí a vyhlasujem obedovú prestávku. Chlieb, bôčiková nátierka, paradajky a hostinu zakončujem kávou. Žmúrim do slnka a konštatujem, že sa mi dnes nekráča dobre. Bolí ma celý človek, vari som sa včera za poldeň až takto unavil? Mám depresiu z holorubu? Súcitím s osudom stromov?

Pozerám do mapy v mobile a zisťujem, že som zreteľne mimo značky. Nechal som sa zlákať zvážnicou a na trase nezostal jediný strom, na ktorom by som videl značenie. Pobalím si veci a s Hugom sa vyberáme po stopách LKT, vedú priamo po spádnici na hrebeň. Tam konečne začína smrekový porast, ale zároveň sa musím prebíjať popadanými stromami, čučoriedkami a krovinami, až po chvíli hľadania objavujem stratenú zelenú značku. Každú chvíľu treba preliezať popadané kmene, ale pomaličky získavame výšku, výhľady sú stále veľkolepejšie.

Kráľov stôl je predvrchol Rovnej hole, od chatky sa naň terigám celú hodinu, z pomalého tempa som zúfalý. Bolia ma kĺby ako pri začínajúcej chrípke, spomínam si, že v mojom okolí naozaj veľa ľudí zaľahlo v horúčkach, vari na mňa lezie nejaká pliaga? Zhadzujem ťažký batoh a oddychujem na zlatistej tráve, tlačím do seba nejaké tyčinky a Pikao. V odkrytom teréne fučí chladný vietor, tak opakujem trik s vetrovkou. Goretex mi v daždi až tak veľmi nepomáha, ale proti vetru je to skvelá vec, lebo ma neprefúkne a predsa sa vyprodukovaný pot dobre odparuje.

Vlečiem sa krásnym chodníčkom ďalej, ale stále je to spätný krok. Pripadám si, ako keby som urobil jeden krok tam a dva späť, aspoň takto nejako definuje podobné stavy moja manželka, od ktorej som výraz prebral. Na vrchol sa terigám od chatky skoro dve hodiny, takú krízu som dlho nemal.

Z Rovnej hole zazriem MRŠ-ku. Vyzerá až neskutočne ďaleko za impozantným kotlom záveru Jánskej doliny, v prvej chvíli až padám na duchu, keď vidím členitý terén smerom k Bocianskemu sedlu a Králičke. V čudnom rozpoložení si zrazu uvedomujem, že v batohu nesiem maličký stan a ak by bola kríza neznesiteľná, zabivakujem jednoducho tam, kde ma opustia sily. Kochám sa výhľadmi a na rozum mi prichádzajú verše piesne:

Vo vetre na kopci stojím, ako vo dverách
Nestaviam si tu dom, len prekračujem prah…

Keby na to prišlo, aj domček si postavím, ale deň je predsa len ešte mladý. Hugiško mi počas oddychu vyliezol do náručia a okamžite zaspáva. Ten by dokázal bivakovať hocikde a to isté môžem urobiť tiež. Keď si toto uvedomím, tak vo vylepšenej nálade si vyhadzujem ťažkú sviňu na plecia a vyrážam do Bocianskeho sedla. V najhoršom prípade sa rozložím tam.

Pomalošľapom na MRŠ-ku

Je zábavné sledovať, ako sa Hugo prepína zo stavu spánku do plnej aktivity. Potrebuje na to (na rozdiel odo mňa) ani nie sekundu. Opäť veselo pobehuje, to len ja som slabší článok partie. Spúšťam teda aspoň režim pravidelného kroku. Ako hovorí príručka starých svišťov – najďalej zájdeš rozvážnym, pravidelným krokom horalov. Telo treba nastaviť do akéhosi tranzu a potom sa dá spoliehať na to, že dorazí na opačný koniec zamýšľanej trasy.

Hlava mi však funguje v úplnej bdelosti, obdivujem jesenné farby a nemôžem si nevšimnúť výhľad na časť štátnej cesty na Čertovicu. Odteraz sa vždy budem v aute v tom úseku usmievať a vykrúcať oči týmto smerom. Po nejakom čase vchádzame do mŕtvej kosodreviny. Ako keby nebolo dosť smrekových kalamít, teraz ešte toto. Čo sa tu stalo? Až keď na jednom mieste nachádzam stopy zuhoľnatelých konárov, dochádza mi, že tu musel zúriť požiar. Plocha zhoreniska je pomerne veľká, ale napokon sa z nej dostávame von. Huga držím nakrátko, lebo nad hlavami nám krúži párik orlov a psíka im určite nemienim poskytnúť ako potravu.

Keď sa blížime k najnižšiemu bodu, reliéf krajiny mi spôsobuje vrásky. Vidím totiž strminu rovno nad sedlom a v prvej chvíli si nie som istý, kadiaľ budem pokračovať. Predstava, že sa budem prebíjať šľuchtou rovno hore, ma vôbec neteší. Až keď sa ešte viac priblížime, udrie mi do očí zreteľná línia chodníka, ktorý v stúpaní traverzuje severný svah Panskej hole doprava.

Je práve 16.00 h, keď čítam v sedle informáciu, že na chatu to má byť 75 minút a to sa dá zvládnuť, napriek dnešnému spätnému kroku. Spomeniem si na českú verziu príručky starých svišťov, kde sa hovorí: “Všelijaké kvaltování pouze pro hovada jest.

Budem len obdivovať nádheru krajiny, fotiť a nebudem sa nijako stresovať. Howgh.

Severné svahy masívu Králičky sú impozantné. Jednak sú veľmi strmé a jednak sa na nich porast kosodreviny rozšíril nezvyčajne hlboko – klesá prakticky až na dno doliny k potoku Štiavnica. Kosodrevinu dopĺňa jarabina, ktorá je obrastená machom. Je tu takmer večný tieň. Zo 10 minút od sedla objavujem pod chodníkom studničku. Vyzerá byť dielom ľudských rúk, v očku vodnej hladiny je napadané lístie bylín a celé mi to pripomína balkón s výhľadom a fontánkou, hlbina pod nami je neprehliadnuteľná. Aj výhľad na sever sa otvára stále viac, dominuje mu masív Ohnišťa, za ním vystupuje Slemä a vzadu uzatvárajú obzor Západné Tatry.

Naozaj sa neponáhľam, keď sa chodník stáča do serpentíny, okolo mňa prefrčí turista. Pomaly, veľmi pomaly sa blíži hrebeň. Som unavený, ale pocity mám výborné. V najlepšom svetle dňa prichádzam hore, kde sú z kamenia naukladané vežičky a mužíci. Kopa skál ma zaujme, pripadá mi ako troska po tavení rudy, ale neviem si veľmi dobre predstaviť, kde by sa to tu vzalo (ide o hlušinu vyťaženej rudy z blízkych baní, pozn. red.). Od Čertovice prichádza ďalší rýchlonohý turista, ja si však vychutnávam ideálne načasovaný príchod k chate. V zapadajúcom slnku sa leskne ako drahokam, žiari ako roztavené striebro a konečne je na dosah ruky.

Na juhu obdivujem Slovenské rudohorie, odtiaľto vidno úplne jasne, že Poľana je obrovský kráter vyhasnutej sopky. Vždy ma tak trochu rozcítia spomienky na veľké zážitky, aj na diaľku zreteľne vidím miesta, ktoré sme s Monikou prechádzali pred pár rokmi.

Posledné metre venujem foteniu západu slnka. Keď nastupuje temnota, karta v aparáte opäť štrajkuje, ale našťastie som stihol všetko podstatné. Pri bufetovom okienku chaty si objednávam polievku, párky a pivo. Kým sa posilňujem, Hugo sa zoznamuje s turistami na terase. Zisťujem, že MRŠ-ka je obsadená do posledného miestečka, turisti budú spať aj na núdzových ležoviskách. Na otázku – ako je to so štvornohými spoločníkmi – sa dozvedám, že na to je vyhradená kôlňa, čo zavrhujem a nechávam sa skasírovať za nocľah v stane, ktorý staviam hneď vedľa stola a lavičiek pri terase.

Čo najskôr zalezieme do nášho pelieška, Hugo spí ako zabitý. Je zvláštne, že po telesnej stránke bol dnešný pochod utrpením, napriek tomu som si ho po duchovnej stránke užíval až nadmieru. Pritom som prešiel len čosi vyše 17 kilometrov s 1300 výškovými metrami. Batoh mám zbytočne ťažký, strašná drina to bola.

Začiatok noci trochu znepríjemňuje pijanské hulákanie na terase, zvuky zvracania a nejaký exot sa posadil kúsok od nás a asi pol hodinku napodobňoval zvuky prdenia. Sedel tam úplne sám a prdel ústami! Ľudstvo je fakt takto v prdeli?

V noci sa spúšťa silnejúci vietor a budí ma trepotanie stanu. Budí sa aj Hugo a uspáva ma dôkladnou očistou ucha.

Jánskou dolinou k Stanišovskej jaskyni

Ráno ešte stále poriadne fučí, ale nie je veľmi chladno, v Alpách by sme taký vietor nazvali “Föhn” (fén). Hugiško sa budí a tradične nasleduje prejav veľkej radosti, vrtí chvostom, obskakuje ma, ako keby sme ani nespali spolu v stane a vítal ma po týždni odlúčenia.

Kontrolujem výbavu, napokon fotoaparátu stačilo nabitie z externej batérie, “dotankoval” som aj úplne vybitý mobil a študujem mapy. Pôvodne som uvažoval, že prejdem na Ďurkovú, ale keď vidím natrieskanú MRŠ-ku a predstavím si nedeľné zástupy ľudí z lanovky na Chopok, rýchlo mením plány. Zavrhujem aj ostatné varianty tým smerom a prichádzam k logickému záveru: včera som fascinovane hľadel do záveru Jánskej doliny a predpokladám, že ani v nedeľu by tu nemusel byť civilizačný nápor. Nechce sa mi ani riskovať, že ma prepadne nastupujúca viróza, už včera to bol veľký boj, tak si pobyt v Nízkych Tatrách skrátim o deň. Mám teda priehrštie času, nikam sa neponáhľam, varím si ovsené vločky a raňajky zakončujem veľkou bielou kávou.

Pobalím sa, vypýtam si v okienku vodu do fliaš a pomaličky vyrážam. V hornej časti Jánskej doliny - Štiavnica som nikdy nebol, tak som naozaj zvedavý. Chodník sa do kotla pod Štiavnicou krásne kľukatí, výškové metre strácame rýchlo. Keď schádzame na dno doliny, konečne sa objasňuje záhada hrdzavohnedého pásu v žľabe, ktorý od včera zdiaľky pozorujem – sú to mrazom spálené listy rastliny, ktorú celkom “nebotanicky” pomenujem lopúchom liptovským.

Prichádzam do časti doliny, kde prevažne lúčne pásmo prechádza do kosodreviny a pribúdajú kroviny, jarabiny a mne takmer padá sánka. Toľko rozmanitosti, farebnosti a harmonických obrazov sa len tak nevidí. Som tu pre účely krásy v ideálnom ročnom období a v perfektnom rannom svetle. Predpokladám, že toto je menej navštevovaná oblasť a som z nej vyslovene unesený. Na zemi nachádzam toľko stôp po medveďoch, že pre istotu aktivujem rolničku. Je tu veľa húštin a prekvapivému stretnutiu zblízka by som sa radšej vyhol. Pozerám sa na Bocianske sedlo vysoko nad hlavou, očami hľadám traverz v masíve Panskej hole a Králičky a hoci som tadiaľ išiel iba včera, zdá sa mi to ako nejaká pradávna minulosť.

V jednom mieste nachádzam pamätnú tabuľu obetiam lavínového nešťastia, predpokladám, že skialpinistov zasypalo zo Štiavnice, ale celkom naisto to nemôžem povedať. Môžem len hádať, čo sa tu stalo. Nech je tu akokoľvek krásne, toto je dosť odľahlé a v istom zmysle kruté miesto, kde neradno robiť chyby. Zadumaný pokračujem nadol, potok je najprv len stružka, ale postupne naberá silu s prítokmi z okolitých svahov.

Moje nadšenie tunajšou prírodou sa ani nedá poriadne vyjadriť. Sem jednoducho treba prísť správne naladený a prostredie sa postará o zvyšok. Zlatý klinec všetkému dodáva Koliba Brenkus. Útulné obydlie nachádzam v hlbokom tieni pod strmými svahmi pod Bocianskym sedlom, kde sa dolina mení na chladný a vlhký kút, nazerám do interiéru koliby a dochádza mi, že na tomto mieste asi fakt treba piecku, ako dobre, že v kolibe je. Dávam si záväzok, že jedného dňa naplánujem túru tak, aby som tu prespal.

Dolina smerom nadol mení ráz, na jej dne sa povaľujú machom porastené balvany, zostupujeme do bujných lesov a stružka potoka sa mení na riavu, ktorú treba na jednom mieste prehopkať so psom pod pazuchou. Keď sa blížime k civilizácii, stretávame turistov, hubárov a dolu pri chatách vídam rodinky s deťmi, ako si na priedomí grilujú. Predtým sa mi naskytne ešte raz ohromujúci pohľad na Ohnište s jeho skalným oknom. Zážitky i krajiny sa menia ako pomalý tok zväčšujúcej sa rieky – všetko končí v pokojnej doline, kde ma na asfaltku k Stanišovskej jaskyni prichádza vyzdvihnúť kamarátka. Bolo to skvelé, s niekoľkými drobnými výhradami.

Konštatujem, že som len veľmi ledabolo naplánoval spotrebu jedla a nesiem domov viac, ako som minul, doma potom po inventúre vyraďujem ďalšie veci, ktoré je zbytočné vláčiť v “ťažkej svini” a bezdôvodne si tým pritvrdzujem turistické zážitky. Mal som počas túry jednu naozaj ťažkú hodinku, niekde som sa totiž obtrel o dajaký vírus, bolel ma celý človek, tak som mal intenzívny spätný krok v najväčšom stúpaní. Deň po návrate sa mi namiesto poriadnej chrípky len vyhodil na perách opar a tým celá choroba skončila. Asi som ju zdolal tým, že som telo donútil vystúpať bezmála 2500 výškových metrov a ničil som ju pôsobením intenzívnej krásy.

Osamelá túlačka s miniatúrnym kamarátom – na tú budem spomínať často a rád…

Rozsiahlu fotogalériu nájdete na tomto odkaze

Fotogaléria k článku

Najnovšie