Trasa

Tatranská Lesná – Nad Dlhým vodopádom – Vodopády Studeného potoka – Nad Rainerovou chatou – Zamkovského chata – Nad Rainerovou chatou – Hrebienok – Starý Smokovec – Nový Smokovec

Vyskakujem po 9-tej z električky a hneď sa napájam na žltú značku. Som zvedavá, ako to bude na trase vyzerať. Bola to jedna z našich obľúbených trás s mamou, ešte než Tatry navštívila bóra. Šumiaci potok v hustom ihličnatom lese, všade len stromy a početné odbočky na vyhliadky k potoku. Po víchrici sme tadiaľto išli s kamarátmi znova, bol to boj, preliezanie stromov, občas sme ani nevedeli, kde je chodník, apokalypsa. Odvtedy som tu nebola, ale v Tatrách už rastie pekný mladý les, a tak som naozaj zvedavá na aktuálnu podobu.

Nové dočasné výhľady

Chodník veľmi pozvoľna stúpa dolinou. Okolo sú naozaj mladé ihličnany, tak v mojej výške. Napriek začiatku apríla slnko praží a idem v krátkych rukávoch. Tieňa nikde, na to budú musieť stromy ešte trochu podrásť. Po pravej ruke obdivujem potok s priezračnou vodou. Je tu pekne, ale kompletne inak. Hlava odmieta uveriť, že tu už niekedy bola.

Na chodníku sú zvyšky snehu, ktorý rýchlo mäkne, občas treba skákať z kameňa na kameň, ale inak pohoda. Vo vyššej časti doliny sa otvárajú parádne výhľady. Od Slavkovského štítu cez Prostredný hrot po Huncovský štít, v popredí tyrkysový potok. Nikdy som to ešte takto nevidela a predpokladám, že o pár rokov už zase neuvidím, takže často postávam a kochám sa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Jar je pravý čas na vodopády

Začínam viac stúpať, čo sa prejaví aj na potoku, prichádzam k prvým vodopádom, nad ktorými je postavená drevená vyhliadka. Nasledujú ďalšie, masy vody z roztopeného snehu sa s burácaním valia dolu korytom. Biela pena v ostrom slnku oslepuje, občas ku mne dosiahne aj jemná spŕška vody. Je to úchvatné prírodné divadlo.

Ani sa nenazdám a som pri smerovníku, odkiaľ by sa dalo ísť k Bilíkovej chate a na Hrebienok, ale rozhodne nemám v pláne sa už vracať. Chcem si dnes prejsť všetky hlavné vodopády, keď to tak parádne tečie.

Na Rainerke majú novú pec

Pokračujem chvíľu po rovinke so zelenou značkou po asi najikonickejšie vodopády. Keďže lesa tu v posledných rokoch rapídne ubudlo, vidím ich už z diaľky. Sadám si na pník a vyťahujem desiatu. Takáto odkrytá dolina je pre mňa stále neobvyklá, a tak dlho pozerám na scenériu vodopádov a ako je potok zasadený v okolitej krajine.

Keď mám pocit, že mi zhorí hlava, poberám sa ďalej. Miniem ešte jedno vyhliadkové miesto a už som na Starolesnianskej poľane. Rainerova chata bude na chvíľu dobrá strieška. Je síce pondelok ráno, ale majú otvorené každý deň. Dávam si chatársky čaj a vyzvedám, čo majú nové. Najnovšia je parádna kachľová pec.

Moja ďalšia trasa vedie po červenej Tatranskej magistrále. Prekračujem Studený potok po mostíku a pomaly stúpam. Až po Zamkovského chatu je chodník mix roztopeného snehu, tvrdého snehu a skalnatého podkladu, takže treba ísť opatrne. Zastavujem sa pri Obrovskom vodopáde po ďalšiu sprchu. Úžasne to tu vonia vodou. Aj za rohom tečie nad mostíkom bočný vodopád slušnou silou. Škoda, že nemám čas ísť do Slovenského raja.

Ako som sa prepadla až... do pol tela

Chodník pomaly stúpa ďalej popod mladé brezy, po ostrej Slnečnej zákrute ma čaká obľúbený veľký balvan a krásne výhľady do Veľkej Studenej doliny. O chvíľu som pred Zamkovského chatou. Nezastavujem sa ešte, lebo Ľubo chce vedieť, odkiaľ je to na skialpy. Vnáram sa teda do lesíka a stúpam ďalej do Malej Studenej doliny. Chodník začína byť súvislo pod snehom až po tom, čo prejdem do kosodreviny. Pozerám si výhľad do doliny, ej, veru by som išla až na Térynku, ale nemám čas, musím po dieťa do škôlky. Ako sa následne ukáže, nemám ani vhodný výstroj, pešie nohy nie sú to pravé orechové na, ako miestni hovoria, hnilý sneh. Púšťam skialpinistu a ako robím krok mimo chodníka, prebáram sa až do pol tela (nie som chlap, tak nemôžem použiť obvyklé prirovnanie), takže milý poľský skialpinista ma vyťahuje ako dedko repu.

Na Zamke si poradia aj bez elektriny

Vraciam sa, ešte sa zastavím na polievku v Zamkovského chate. Chlapík z personálu umýva riad s čelovkou. Pýtam sa ho, či si ju nezabudol vypnúť po návrate z nejakej pivnice, ale je to úmysel, lebo sa pokazilo čerpadlo a nemajú elektrinu. Na večer vraj spúšťajú starý agregát a cez deň si vystačia takto, ale dúfa, že do týždňa to bude hotové. Spomeniem si na Borove príbehy o agregáte na Chate Kľačianska Magura.

Zostup je rýchly, teraz to vezmem po červenej až na Hrebienok. Oproti včerajšku, keď som išla s malým na Rainerku po snehu, čvachtám v neopísateľnej brečke. Našťastie mám dobré topánky. V polovici chodníka ma obieha skialpinista s lyžami na chrbte a na horskom bicykli. V tomto teréne by sa uživil aj na vodných lyžiach. Každopádne chvíľu rozmýšľam, či už nemám úpal.

Na Hrebienku je neobvyklý pokoj, lebo lanovka nepremáva kvôli sezónnej údržbe. Nič proti lanovke, aj my sme ju včera s Maťkom využili, lebo ledva trojročné dieťa nezvládne Rainerku od Smokovca a späť po svojich. Ale keď si môžem vybrať, radšej mám komornejšiu atmosféru.

Už len zhopsám popri koľajniciach dole a bežím si s unaveným telom, ale oddýchnutou hlavou plniť svoje materské povinnosti.