Osada Kúpeľ
Túra

Veľkonočný čunder Gemerom II.

03. 04. 2021
Druhé a záverečne pokračovanie úvodnej časti Veľkonočného čundru Gemerom, keď sme s parťáčkou Peťou prešli od Plešivca po osadu Boľfovo, kde sme strávili druhú noc bivakom.

3. deň

Boľfovo, samota – Hrachovo, vlak – Holubín – Selce – Hrnčiarska Ves – Poltár – Kúpeľ

Ráno sme chceli vyraziť skôr, lebo sme mali opäť toho dosť na chodenie a zase na posledný deň, sme si nechceli nechávať pridlhú štreku. Ako bol večer problém dôjsť k tomuto miestu, tak to pokračovalo aj ráno, keď nasledujúce kilometre modrá viac neexistovala ako áno. Skoro všade bol problém. Chodník takmer vymyslený, zarastený a sranda, že naň poukazovali na webe rimavského OOCR ako tip na turistiku. Celé zle!

Jedinou záchranou nám bola navigácia, z ktorej sme nespúšťali zrak, a znalosť, že máme kopírovať jarok, kde po jeho prejdení sa značenie diametrálne zlepšilo a už sa dalo aj podľa neho riadiť. Prechod tejto časti modrej tak trval dvakrát viac, ako bolo písané. A písané bolo niečo cez hodinu. No samotná osada Boľfovo je príjemné a pokojné miestečko a aj strašiak, náramne mi pripomínajúci Disca Stu zo Simpsonovcov, dotváral atmosféru.

Keď sme konečne vyšli na lúky nad Vyšným Skálnikom, boli sme radi. Tak sme ním prešli a rovnako aj traťou medzi Rimavskou Sobotou a Tisovcom, čo bola ďalšia psychologické hranica. Prešli sme blízkou dedinou Hrachovo, zastavujúc sa len pri voľnom prameni vody a miestnom kaštieli zo 16. storočia, pokračujúc na Holubín.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Je ďalší v rade miestnych kopčekov, ktoré ničím nevynikajú, ale keďže sme nechceli ísť priamo po asfaltke, veľmi sme na výber nemali. Problém so značkou nastal už v dedine a od nej sme čisto sledovali navigáciu. Tak sme prešli lúkami, poľom, tu zabočili, tam zabočili, až sme pred regulárnym lesom prišli k peknej samote Suchý Potok (pozn. red.: na mapách ako Zvarina).

Rozpadnutá samota pod Holubínom

Odtiaľ sme vkročili do lesa, kde nás uvítala tabuľa zakazujúca vstup. Ale ignorovali sme ju a mierne stúpali. Vyšli sme na ďalšiu menšiu lúčku a poniže cesty som zbadal nádhernú opustenú samotu a to mi samozrejme nedalo a musel som k nej zbehnúť a preskúmať to tam. Paráda. I keď mrzelo, že je opustená, cítil som sa vo svojom živle, ktorý predstavujú práve takéto pripomienky dávnej doby. A opäť som začal rozmýšľať nad jej pôvodnými obyvateľmi. Kedy to tu vybudovali, ako ťažko sa tu muselo žiť a kedy samotu nakoniec opustili.

Pokračovali sme ďalej, samozrejme s navigáciou v ruke, lebo spoľahnúť na modrú značku sa určite nedalo a stúpali sme do kopca, kde značka rovnako skoro vôbec neexistovala. Keď sa zdalo, že prichádzame k samotnému vrchu, tak značky absolútne nikde. Tu sme hľadali vrchol len s očami nalepenými na displeji. Tak sa nám konečne podarilo nájsť vrchol, lebo raz sme boli vedľa, raz za ním a raz kto vie kde...

Vrchol Holubína (502 m), ako som očakával, bol označený len tromi tabličkami na strome. A inak veľké nič, podobne ako na blízkom Sinci. A rovnako aj zlé značenie sčasti spôsobené rúbaňou. O čosi lepšie bolo ale značenie smerom na Selce, kde bola jasnejšia zvážnica a aj značky. Tak sme teda zišli, radi, že Holubín máme za sebou. Po zbehnutí z lesa sme došli na asfaltku k samote a po nej mierili do malej dedinky, kde sme si oddýchli opäť pri kostole, ktorý bol opäť na vyvýšenine, ale tentoraz za domami a opäť so samostatnou vežou. Presne ako to býva na Gemeri.

Odtiaľ nás čakal jednoduchý a rovinatý úsek do Poltára až kdesi k Striebornej, kde by sme radi spali na vrchu. Ale ešte bola k tomu riadna štreka. A to aj keď bola rovinatá, problém bol v tom, že bola asfaltková. Ináč sa veľmi nedalo. Bolo to 8 km, čo možno nebolo až tak veľa, ale i napriek tomu nás definitívne zničila.

Možno by sme aj čosi stopli, ale parťáčka veľmi nechcela a ja som netrval na tom, lebo po ceste bola zaujímavo znejúca časť Hrnčiarskej Vsi - Pondelok a v nej výrazný evanjelický kostol, kde sme sa zastavili a oddýchli si. Potom nasledoval dlhší, asi 5 km úsek priamo do Poltára, aj keď sme ho prešli, na čudo, rýchlo.

Turecký most v Poltári

Preto, keď sme zbadali tabuľku s názvom mesta, tak nás to potešilo a išli sme sa niekde najesť. Po hodine strávenej v reštike sme pokračovali k ďalej zaujímavosti, ktorým bol turecký most, kvôli ktorému som sem naplánoval trasu. A to i keď most zo 17. storočia s Turkami nemá vlastne nič spoločné.

Ale, žiaľ, bol práve v rekonštrukcii, čo ma fest naštvalo. Ešte pred tým v meste, zaujme Urbex - fabrické budovy Poltárskych sklární, ktoré boli zatvorené roku 2016. No problém nastal, keď Peťa zrazu zahlásila, že už to nedáva a že by najradšej išla domov. A to z dôvodu únavy z asfaltky a kvôli tomu, že z Poltára vedie železnica a cez Lučenec a Zvolen by sa tak skoro dostala domov. A tým pádom som sa dostal "do brindy".

Tak sme teda dumali, čo ďalej, a moja nálada sa dostala na bod mrazu. Ale našťastie sa parťáčka zachovala kolegiálne, keď ma nechcela nechať samého na noc a pokračovala aspoň do ďalšieho rána. Tak v o čosi lepšej, ale stále nepríjemnej atmosfére sme sa dali pokračovať, aj keď s prespaním v prístrešku na Striebornej to nevydávalo. Nálada bola blbá a bolo ticho. A stále sme kráčali asfaltkou, lebo sa opäť ináč veľmi nedalo. Až keď sme pred Brezničkou našli odbočku do pahorku, cez ktorý, podľa mapy vyzeralo, že sa dá ísť lúkami a lesom až do Cinobane a tým by sme obišli nenávidenú asfaltku.

Našťastie lesných ciest a aj lúk bolo dosť, akurát od cesty sme ešte museli prechádzať zasiatym poľom a potom prechádzať okolo skládky odpadu. To bol ale pohľad na sáčky poletujúce či chytené na oplotení skládky, ktorá pomaly kapacitne dosluhovala. A najkomickejšie (alebo najtragickejšie) je, že keď sa tam navozí hlina, tak to odprezentujú ako revitalizovanú skládku. A všetko bude vyriešené.

Vyšli sme lesíkom na vyššie položené lúky a tu sme stretli dvojicu žien. Akoby zázrakom. Hneď sme sa spýtali na cestu a poradili ísť okolo samoty Kúpeľ a potom ďalej. Ale to sme sa navigovali podľa mašinky a zhruba vedeli, kadiaľ asi ísť. Otázne bolo, kedy zísť z kopcov, aby sme čo najmenej išli po asfalte.

Čarovná samota Kúpeľ

Našťastie, Petre pomohlo, že sme šli po normálnej pôde, a tak začínala optimisticky dúfať, že možno to dá celé do konca. Tak aj mne stúpla nálada a opäť sme pohodovo pokračovali a čoskoro klesli k samote Kúpeľ, ktorá zahrňovala okrem chovu oviec či koní, aj rybník. Tu sme objavili pár ľudí, ktorí využili sviatočný deň Veľkonočnej nedele na menšiu párty. A popri tom rybárčili a popíjali. Trochu sme si oddýchli a chystali sa ďalej, keď sa k nám zrazu ozvali, či si nedáme. No ale my už len, že sme na ceste. Neskoro.

Ale aspoň sme sa spýtali, kadiaľ ísť, a tak poradili, aj keď sme sa riadili navigáciou. Vcelku v pohode sme sa dostali na vyššie položené lúky a vnorili sa do lesa. Tu sme mali nasledovať hrebeňovú cestu a potom niekde bočiť mierne doľava. Darilo sa nám celkom a na príhodnom mieste sme po zvážnici klesli až sme vyšli na lúku nad cestou do Cinobane, tentoraz s výhľadom na Striebornú.

No to bolo jasné, že až tam nestíhame, a keď sme na kraji lúky uvideli poľovnícku chatku s krytou verandou, bolo jasné, kde večer spíme. Aj keď bolo vyše hodiny do zotmenia, nechcel som siliť parťáčku a tiež som predpokladal, že zrejme ďalej nebude také ideálne spanie.

Tak sme tu posedeli, nálada sa vylepšila a pomaličky sa chystali späť, s tým, že ráno do 7.00 musíme vyraziť. Jednak kvôli tomu, aby sme v prijateľnom čase stihli dôjsť domov či aspoň do civilizácie, ale najmä kvôli predpovedanému dažďu, ktorý sme pôvodne očakávali túto noc. Nakoniec predpovedači posunuli dážď až do času obeda. Tak sme zaľahli a spalo sa fajnovo a ani nebola zima.

4. deň

Kupeľ – Turíčky – Cinobaňa – Pod Kokusom – archeologické nálezisko – Pod Kokusom – Strieborná – sedlo pod Hradným – Horné Fafáky – Dobroč – Mýtna

Ráno Veľkonočného pondelka sme sa vychystali a o 7.00 sme po zarosených poliach smerovali priamo k Cinobani, resp. k Turíčkam, kde som chcel vidieť kostol a drevenú zvonicu. Mohli sme ísť aj cestou, ale tú sme kvôli včerajšku nechceli ani vidieť, aj keď sme sa jej úplne nevyhli. Tak sme sa na poli viac držali napravo a až neskôr sme našli poľnú cestu a okolo zakvitnutého sadu došli do miestnej časti Turíčky a na chvíľu sme sa zastavili pri evanjelickom kostole s presbytériom z roku 1300, vedľa ktorého stojí drevená neskororenesančná zvonička z roku 1691. Potom sme si vypýtali vodu a po kilometri došli do Cinobane.

Stále som hádal, ktorý kopec je Strieborná. Raz ten, druhýkrát iný. Od Cinobane to bolo zjavné, ale nechcel som to nejako komentovať, aby to parťáčka náhodou ešte nevzdala. V dedine so sklárskou históriou sme sa zastavili pred socialisticky okrášleným nákupným strediskom pri kostole a potom nasledovali žltú značku. Ale vyzerala ako lokálna, tak sme vlastne išli po nej. Zelená, ktorou sme mali dôjsť na Striebornú, viedla až asi 3 km od Cinobane, keďže začínala v Lovinobani.

Tiež sme mali lákadlo v pohrebisku z laténskej doby. Tak sme čakali, kde sa objaví. Cesta najprv stúpala lúkami a potom lesom, kde sme zbadali prenádherné dubiská. Dokonalá prírodná katedrála, kde preveľké duby boli ako gotické stĺpy katedrály.

Po chvíli sme došli na stret lokálky, resp. žltej so zelenou značkou a tam nás zrazu smerovník prefliaskal. A to tým, že laténske pohrebisko je síce po zelenej, ale 5 minút dole z kopca. Nechcelo sa nám strácať výškové metre, ale keďže mi to nedalo, tak som zbehol len ja a Peťa ostala čakať pri smerovníku s batohmi. Pohrebisko ľudu popolnicových polí s asi 200 hrobmi je však zaujímavé a i keď sa možno pre niekoho neoplatí zísť, neprekážalo mi to. Ešte spomeniem, že pri ňom, na ceste do Lovinobane sa nachádza prístrešok, ale nie je veľmi vhodný na prespatie. Keď som sa vrátil, Petre som ukázal fotky a bola spokojná, že... nešla. A pokračovali sme ďalej.

Hradisko na Striebornej

Keď som si myslel, že čoskoro dôjdeme na vrch, tak sme sa len zatočili a až potom nastalo finálne stúpanie, ktoré zabralo asi 40 minút. Najprv stredom lesa, potom traverzujúc s výhľadmi cez hlbokú dolinu na protiľahlú Šútovu Jamu a následne priamo hore. To sme prešli dolným valom staroslovanského hradiska, ktoré sa na vrchu nachádzalo. Bolo to posledné stúpanie a ocitli sme sa na Striebornej.

Hradisko pochádza z mladšej doby bronzovej. Malo obdĺžnikovitý pôdorys s rozmermi 30 - 35 m x 40 - 45 m. Lokalita bola v severnej časti opevnená kamenným valom, ktorý ešte aj dnes prevyšuje okolitý terén asi o tri metre. Val bol pravdepodobne dvojitý, pretože šírka koruny valu je až 7 metrov. Brána sa nachádzala v juhozápadnej časti a bola chránená kruhovými bastiónmi.

Po prejdenom dnešnom úseku, mi bolo viac ako jasné, ako sme dobre spravili a nepokračovali večer na Striebornú. Lebo ak by sme sem aj došli, tak jedine za svetla čelovky a neskutočne zničení. Napriek príjemnej predstave spánku v prístrešku to nemalo zmysel. A keďže sme poslednú noc spali tiež na dobrom mieste, tak nebolo o čom.

Napriek tomu prístrešok na spôsob uzavretej povaly, kde sa dá prespať, a lokalita hradiska mala svoju atmosféru a najmä sme sa nemuseli obávať, že by niekto mohol prísť a nás vyhnať, ako tomu teoreticky hrozilo pri poľovníckej chatke. Čo sa týka tohto miesta, kde sme si na skalách pri malom drevenom dvojkríži, urobili „vrcholovku“, je to tu pekné a je vidieť, že sa o to miestni turisti veľmi starajú. Kiežby takéto prístrešky robili aj ostatné turistické kluby.

Po siahodlhom stúpaní na Striebornú sme mali odtiaľ len klesať. Najprv zalesneným hrebeňom cez Hradné sme následne vyšli na rozsiahle lúky sedla pod Hradným, odkiaľ som dva razy išiel a bol som už na pokoji, keďže som to tu dobre poznal. Zároveň som bol rád, že opäť tadiaľ idem. A to tretíkrát za tri roky. A opäť malebným prostredím Horných Fafákov, kam sme ale nezachádzali, ale smerovali priamo do Dobroča.

Koniec v Mýtnej

To sme boli v menšom časovom strese, lebo sme chceli stihnúť vlak z Mýtnej. Tak sme prešli krajom osady a okolo cintorína si to namierili rovno do lesa, kde sa hneď ukázala zvážnica. Aj keď ich tu bolo niekoľko, predpokladali sme, že zídeme len nad Dobroč. Išlo len trafiť správnu do centra, aby sme zbytočne nestrácali čas.

Cestou dole, sme stretli staršiu rodinku, ktorá práve smerovala na Fafáky a do Hrnčiarok. Aj by som s nimi podebatil viac, keďže ich predkovia pochádzali práve z Horných Fafákov, ale nebolo času, tak som sa spýtal len na cestu do Dobroča. Po krátkej improvizácii na strmej lúke nad dedinou sme nakoniec objavili správnu zvážnicu a v pohode došli do centra Dobroča.

Okolo miestneho múzea sme prešli k veži, ale tu som zabudol, kde odbočovala červená do Mýtnej, keďže som ňou onehdy nešiel, ale len okolo opevneného kostola, kadiaľ by som šiel aj teraz, ak by sme mali času. Ale toho sme nemali, lebo o 30 minút nám odchádzal vlak. Parťáčka hneď vytiahla mašinu a nasmerovala nás do správnej uličky, a keď som ju zbadal, už som bol naisto, že treba prebehnúť cez kopec, z ktorého zídeme do Mýtnej. Tak sme zrýchlili ako sa len dalo a Petra zabudla na bolesti.

S výhľadom na Mýtnu, Divín s hradom či škaredý lom sme zišli okolo novostavieb do dediny, kde sme chceli stihnúť vlak. Ale to sme zmiernili tempo, lebo času bolo dosť, k zastávke to bolo do 5 minút a vlak odchádzal až o necelých 20. Ešte som skúsil stopovať, ale autá na frekventovanej ceste nemali pre mňa pochopenie, tak som využil služby motorky tiež.

Zhrnutie

Veľkonočný čunder bol naozaj VEĽKOlepý, tak ako sa na sviatky patrí. Zároveň bol parádny a výživný, lebo sme dostali riadnu porciu zaujímavostí Stredojuhu. Zbytočne hovoriť, že celé Slovensko je zaujímavé, a teda bolo čo spoznávať aj tu. Nie sú tu síce vyslovene vrchy na výhľady, ale zato kopa historických pamiatok, ktoré len v obmedzenej miere poznajú na zvyšku Slovenska. Čo je však horšie, že to tu všetko chátra.

Asi najkrajšie bolo v Drienčanoch, zvláštnu atmosféru malo Boľfovo či prvý bivak pod dubiskom nad Gemerom. Rovnako pekná bola Strieborná či pivko pod kostolíkom vo Vyšných Valiciach. A nemôžem zabudnúť na Prielom Muráňa, ktorý je neprávom neznámy.

Išli sme značene aj neznačene a aj keď bol problém sa niekedy viesť mimo značiek, miestami bol rovnaký problém ísť aj po značkách. Hlavne na Holubín či v okolí Boľfova. Treba uznať, že nebyť navigácie, bol by veľký problém vôbec napredovať. Čo by asi správny čundrák nemal nikdy povedať.

Ale keďže sa len zaúčam, tak hádam mi prepáčia. Musím priznať, že čunder vyšiel na jednotku s minimálne piatimi hviezdičkami, hlavne kvôli počasiu, ktoré je prvoradé. Potom vďaka spoločnosti, ktorá až tak nefrflala, ale bola rovnako nadšená pre potulky, čím by som sa jej chcel poďakovať. Rovnako aj bivaky boli deluxové a to tiež je základom pre pohodovú viacdňovú túlačku.

Predchádzajúca časť putovania

Fórum 8 príspevkov
Veľkonočný čunder Gemerom II. 26/04/21 10:24 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Kamenný košiar a kostoly podhoria Čiernej hory Zvyčajne keď plánujem túru, tak sa len málokedy inšpirujem fotkami a tiež málokedy ma zaujme fotka na fotografickom webe. No tentoraz ma zaujal nádherne upravený kamenný košiar z úpätia Roháčky, a keďže som sa chcel vrátiť na Hornádske lúky, ktoré ma pred pár rokmi veľmi zaujali, úplne mi tento objav zapadol do plánov s tým, že zájdem do dedín, kde sa zachovali gotické kostoly. 09/05/21 Henrich Tomáš Čierna hora
Prístrešok Strieborná Na juhozápadnom okraji Slovenského rudohoria je počet klasických turistických útulní presne nulový, a preto znalosť aspoň o búdach či prístreškoch určite poteší nejedného tuláka, ktorý sa vyberie po značených či neznačených chodníkoch. 24/04/21 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Podhorie Braniska na jar Pohorie Branisko je známe vďaka najmä starému horskému priechodu a tunelu. No málokto vie, že nielen oddeľuje regióny Šariš a Spiš, ale najmä ma dôsledne severo-južné smerovanie. Jeho hrebeň mám prechodený a aj šarišská časť je mi známa, ale spišská veru nie, a tak ako čerstvý nápad som ho realizoval na jar roku 2019. 13/04/21 Henrich Tomáš Branisko, Šariš
Najnovšie články na titulke
 
Túra Sľubica na skalné mestečko Sokolica Predpokladám, že takmer každý turista zo Šariša či Spiša dobre pozná jeden z najkrajších výhľadových bodov pohoria Branisko – Sľubicu. Avšak článok nebude len o samotnej Sľubici. Bola skôr akousi povinnou jazdou, keďže sme sa pohybovali v jej okolí, naším hlavným cieľom však bolo menej známe skalné mestečko Sokolica blízko Skalnej brány pri Rajtopíkoch. dnes Stanislav Ďurica Branisko
Túra Maroko: zo Stredného Atlasu na Saharu Saharu som najprv spoznal v knižnej podobe, a to pri čítaní Sienkiewiczovej knižky Púšťou a pralesom. Potom slovenskú v okolí Malaciek, kde som absolvoval základný vojenský výcvik. No a napokon v roku 2018 sme po výstupe na 4001 m vysoký Malý M´Goun mali ísť skúsiť štvordňové putovanie púšťou na Leviu dunu. To sme sa však museli najprv presunúť z Ait Alla v Strednom Atlase do M´Hamid El Ghislane. Keďže už druhý rok sa pre pandémiu nedá veľmi chodiť do sveta, čítam si staré zápisky a snáď aj niekoho iného budú zaujímať moje dojmy z časti Maroka. včera Miroslav Svítek Svet
Túra Bišar, Spišská a Diran - okruh zo Šteľbachu Prichádza víkend a narýchlo plánujeme nejakú kratšiu, ale zaujímavú turistiku v okolí Lipian. Voľba padla na zaujímavo vyzerajúci kopec v Levočských vrchoch, na ktorý nevedie oficiálna značka, ale dostať sa naň nie je žiadny problém – vrchol s názvom Spišská. A prečo Spišská? Lebo z jej vrcholu máte celý Spiš ako na dlani. 10/05/21 Gabriela Ferencová Levočské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Veľkonočný čunder Gemerom II. 26/04/21 10:24 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Revúcka vrchovina a Juhoslovenská kotlina

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 719 m n. m. – Strieborná

    • min: 216 m n. m. – štátna cesta č. II/595 pred Brezničkou

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1395 m

    • klesanie: 1603 m

  • Vzdialenosť
    • 51 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 21.04.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.48946 ° SŠ
      dĺžka: 20.00921 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.46551 ° SŠ
      dĺžka: 19.5479 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.44431 ° SŠ
      dĺžka: 19.70106 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Na priedomí chatky nad Mládzovom

  • Voda
    • vodovodný kohútik na cintoríne vo Vyšnom Skálniku, minerálny prameň Maštinská šťavica, udržiavaná studňa na Horných Fafákoch, voľne prístupná pumpa na ulici v Dobroči

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Mýtna (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.81 (0.28)