Už dávnejšie som pokukovala po ostrom hrebienku medzi Plieškou a Tlstou horou, ale vždy dostalo prednosť niečo iné. Hľadali sme akciu na sobotu a kamarátka spomenula Pliešku. Vraj ani ona tam ešte nebola a chcela by tam ísť. Manžel síce nebol nadšený, ale napokon súhlasil. Nečakali sme od túry nič výnimočné, ale nakoniec sme boli veľmi spokojní.

Trasa

Hrboltová – Plieška – Tlstá (Krstá) hora – kaplnka na Krstej hore – Vtáčnik – staré štále – Roveň – černovská kalvária – Černová

Plieška (Tri vrchy)

Z osobáčika sme vystúpili v Hrboltovej. Kedysi samostatná obec, dnes mestská časť Ružomberka. Mostom sme prešli cez Váh a okrajom Černovej na zelenú značku. Zhora sa na nás díval dvojramenný kríž na Plieške, náš najbližší cieľ. Zelenú značku sme o chvíľu opustili a dobrou lesnou cestou sme pomaly odkrajovali diaľkové i výškové metre. Bol krásny slnečný deň a slniečko dobre pripekalo. Neprekážalo. Naša cesta viedla prevažne tônistým lesom, ktorý len občas prerušil priesek alebo malá lúčka. Na križovatke lesných ciest sa k nám pridalo miestne značenie z Černovej, ktoré usmerňuje výstup na Pliešku. Cesta sa kľukatí serpentínami, a tak sme prvých 400 výškových metrov vyšli pomerne rýchlo. Chodník však cestu opustil a stúpal 200 metrov strmo hore. Celkom radi sme sa pristavovali pri skalách či pokrútených stromoch a pri ich obdivovaní sme si aspoň trochu vydýchli. Záverečný úsek bol celkom nepríjemný. Strmý a sutinový. Odmenou bolo posedenie na Plieške pod dvojramenným krížom. Tu kamarátka skonštatovala, že tu už bola.

Kríž nad Černovou stojí už vyše 70 rokov. Keď starý kríž schátral v máji 2015, Černovčania postavili nový so zrkadielkami a s lavičkou pod krížom. Ešte v tom istom roku v decembri ho niekto spílil. Nie som vôbec zástankyňou krížov na slovenských horách, ale toto je chrapúnstvo! Černovčania sa nevzdali a v roku 2016 postavili nový kríž, tentoraz dvojramenný s kovovými plieškami a solárnym panelom. V roku 2020 členovia OZ Cyklisti Černová vyrobili, vyniesli a zmontovali na vrchu peknú mohutnú lavičku aj so stolom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

My sme sa teraz vďačne na lavičke usadili, občerstvili sa a tešili sa z naozaj krásnych výhľadov. Ani sa nám odísť nechcelo, no sme len na začiatku cesty a čakajú nás ďalšie ciele.

Tlstá (Krstá) hora

Z Pliešky sme postupovali dobre vychodeným chodníčkom smerom na Tlstú horu. Na mape vidno, že hrebeň je dosť úzky. Tešila som sa, lebo úzke hrebienky mám veľmi rada. V skutočnosti bol hrebienok ešte užší ako som očakávala. Na niektorých miestach len meter – dva široký a z neho padali strmé svahy do doliny po oboch stranách. Mali sme medzi sebou kamaráta, ktorý máva závrate a kvôli nemu mi nebolo všetko jedno. Ale statočne bojoval a bez problémov nakoniec prešiel. Chodníček nám občas spestrili pekné skalné útvary a lúčka s pichliačmi bielohlavými, ktoré hostili veľké množstvo rôzneho hmyzu. Pri tyči na vrchole sme sa pofotili a zišli na širokú horskú lúku, ktorou prechádza červená značka z Černovej na Šiprúň a do Podsuchej. Aj toto miesto bolo kamarátke povedomé.

Kaplnka na Krstej hore

Asi pol kilometra sme kráčali červenou značkou až k miestu, kde na lúke stojí kaplnka (obradné miesto) na Krstej hore. Tak totiž volajú miestni Tlstú horu. Raz do roka sa tu koná svätá omša. Je tu štylizovaný drevený oltár, kríž, obetný stôl, malá kamenná kaplnka so soškou Panny Márie a zopár lavičiek pre veriacich. Pekné tiché miesto. Chvíľu sme oddychovali a obedovali.

Tu sa už kamarátka chytila za hlavu. Áno, celý hrebeň prešla s nejakou veľkou skupinou, ale vôbec si nepamätala odkiaľ vyšli a kam prišli. No, stáva sa!

Vtáčnik

Červená značka nás ďalej nelákala, lebo nelogicky obchádza vrchol Vtáčnika. Pokračovali sme horskými lúkami po hrebeni. Viedol nás chodníček, ktorý sa však občas strácal vo vysokej tráve. Vo vysokej tráve sa skrývala aj Jalová priepasť. Je to síce neveľký, ale dosť hlboký otvor do hlbín zeme a pri troche nepozornosti by nejaký turista mohol doňho zahučať. Možno aj preto značka tieto miesta obchádza. Po čase sme prišli k peknému vyhliadkovému bralu. Bralo je však dosť ostré a išli naň len traja odvážlivci. Vyšli sme aj na zarastený vrchol Vtáčnika. Potom nás čakal zostup 750 výškových metrov.

Dve útulne pod Vtáčnikom

Najskôr sme kráčali peknými výhľadovými lúkami, čo bolo veľmi príjemné. Po vnorení do lesa nás čakal strmý a sutinový chodník, ale úspešne sme ho zvládli a na peknej horskej lúčke si naše nohy trochu vydýchli. Za lúčkou na okraji lesa, nás prekvapila drevenica, o ktorej sme nevedeli. Na TuristickaMapa.sk je zakreslená len vo vrstve OTMH. Drevenica je otvorená, je tam piecka, ale zrejme nefunkčná, a nejaká pričňa. Cesta lesom bola príjemná a onedlho sme prichádzali k ďalšej horskej lúke. V lese sme si všimli dlhý kamenný múrik, čo svedčí, že tu kedysi trvalo žili ľudia a hospodárili. Na okraji ďalšej lúky stojí tiež drevenica voľne prístupná, ale menej útulná. Vo vrstve OTMH je označená ako Blchová, ale nápis na drevenici bol Chata na Jame. Neprespávam na útulniach, a tak neviem, či sú vhodné na prenocovanie alebo nie, ale dávam aspoň fotku do mapy. Ešte chvíľu lesom a prišli sme na širokú lesnú cestu.

Roveň a černovská kalvária

Širokou lesnou cestou sa zostupovalo pozvoľne. Na jednom mieste nás pristavila skala. Na prvý pohľad obyčajné balvanisko. Zaujal však názov – Syrová skala. Mám rada syr, ale do tohto by som nezahryzla. Neďaleko od skaly sa rozprestiera ďalšia horská lúka Roveň. Ako sme prichádzali k nej, všimli sme si v lese čiastočne stromami ukrytú zrubovú chatu Kominárku. Toto je však súkromná chata. O pár desiatok metrov, uprostred lúky Roveň, pri červenej značke stojí ďalšia drevenica (senník). Štál na Rovni práve nedávno, v júni 2021, vďaka Palimu Timkovi a dobrovoľníkom z OZ Sloboda pohybu (vrátane autorov z Hiking.sk) bol obnovený v pôvodnom štýle.

Ešte kilometrík lesom a sme pri prameni nad kalváriou. Voda je veľmi chutná a takmer ľadová. Hneď som vyprázdnila fľašu a nabrala si z nej. Zajtra budem mať doma veľmi chutnú kávičku. Pár metrov od prameňa končí černovská kalvária. Je tu kríž a lavička. Výnimočne sme kalváriu prechádzali od konca. Za posledným zastavením je ešte jeden prameň s názvom Malý jarok. Prameň je tiež výdatný a chutný.

Zostup do Starej Černovej

Zostup lesom po červenej značke bol pohodlný. Značka však končí v Novej Černovej a my sme chceli aspoň nazrieť do Starej Černovej. Preto sme značku opustili a pustili sa lúkami vľavo. Ostré popoludňajšie slnko nemilosrdne pálilo, preto sme si len z diaľky obzreli pekné staré drevené domčeky, s obdivom prešli popod černovský kostol, ticho sa poklonili obetiam Černovskej tragédie a popri rodnom dome Andreja Hlinku prešli na zastávku autobusu. Tekutú bodku za túrou sme si dali až na stanici v Ružomberku. Stokrát prejdenú cestu vlakom z Ružomberka (a Vrútok) do Zvolena sme len sladko predriemali.

Záver

Pliešku a Tlstú (Krstú) horu domáci veľmi dobre poznajú. Ostatní turisti si v tejto časti Veľkej Fatry zvolia radšej veľmi populárnu Čutkovskú dolinu. My sme aj vďaka kamarátkinej zábudlivosti, spoznali ďalší zaujímavý kút nielen Veľkej Fatry.