Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Večer na vrchu Svinec
Večer na vrchu Svinec Zatvoriť

Túra Českom 1: Moravsko-sliezske Beskydy

Sedím na stanici v Čadci a premýšľam nad tým, čo som si to zase vymyslel za volovinu. Opäť mesiac v lese? A to mi akože nestačilo dva razy? No asi veru nie, keď tu sedím a čakám na vlak do Čierneho pri Čadci. A čo to vlastne bude? No predsa Česko!

Vzdialenosť
128 km
Prevýšenie
+5662 m stúpanie, -5670 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 09.07.2021
Pohoria
Západné Beskydy: Moravsko-sliezske Beskydy
Trasa
Voda
Studánka pod Kyčerou, prameň Muřinkový vrch, pramen Glodno voda, prameň Bílý Kříž, prameň pri Hubertovej chate, prameň u Partyzánky, Oční studnánka pod Svincom
Nocľah
Biely Kríž (Bílý Kříž), Radegast, hrad Starý Jičín
Doprava
Čadca (vlak, bus) - Čierne pri Čadci (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)
» č.223 Beskydy, Ostravsko (1:100.000)

Už minulý rok som mal v pláne urobiť prechod u našich bratov Čechov. Prišiel však covid, a tak som si radšej vymyslel okruh Slovenskom. Tento rok som sa vrátil k myšlienke prechodu Česka. Ešte niekedy v zime mi jedna známa poslala odkaz na novú trasu v Česku s názvom Severní stezka. Hneď som akosi vedel, že som práve dostal do rúk plán na budúce leto. Magistrála mi bude väčšinou udávať smer, ale nebudem sa jej sväto-sväte držať. Keď uvidím niečo zaujímavejšie v okolí alebo budem mať iný dôvod, tak si pôjdem podľa seba. Plán si robím najviac deň vopred, takže neviem, kam vlastne dôjdem. Možno do Aše alebo aj ďalej. Proste kam ma nohy zavedú.

1. deň Čierne pri Čadci – Biely Kríž

(37 km, prevýšenie 1645 m)

O 12.30 h vystupujem na zastávke v Čiernom pri Čadci. Mám zmiešané pocity, keďže to, nad čím som posledného pol roka premýšľal, sa práve začalo. Na jednej strane sa teším, ale na druhej strane viem, že práve za sebou zanechávam všetky vymoženosti bežného života. Po asfaltovej ceste stúpam popod most Valy k štátnej hranici s Českom. Konečne si môžem najvyšší most Slovenska obzrieť zblízka. Je to monumentálna stavba. Celá kysucká pseudodiaľnica je zaujímavá. Pre mňa jedna z najkrajších ciest na Slovensku. Hneď za hranicou je malá dedinka Hrčava. Je mi akási známa hneď na prvý pohľad. No veď jasné, išiel som tadiaľto vlani počas prechodu pohraničím Kysúc. Dedinkou iba prebehnem a striedavo cez lesy a lúky pokračujem k smerovníku Na Dílku. Tu si urobím zachádzku k najvýchodnejšiemu bodu ČR.

Po asfaltovej ceste postupne klesám a obdivujem výhľady na okolité poľské a české dediny. Hlavne Poliaci stavajú domy naozaj všade. Aj na vrcholkoch niektorých kopcov. Nuž, oveľa viac urbanizovaná krajina ako Slovensko. Od nás som zvyknutý na to, že najvýchodnejší bod republiky je celkom vyľudnená divočina. Tu v Česku je však najvýchodnejší bod medzi dedinami uprostred bažiny. Trochu ma to irituje, ale inak je to zaujímavé miesto. Prekvapuje ma, koľko ľudí sa tu moce. U nás takýto záujem o okrajové body republiky nie je.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vraciam sa späť a po červenej značke smerujem na chatu Gírová. Ako to už býva, ľudí je v okolí chaty dosť. Dnes nemám času nazvyš, a tak sa tu ani nezastavujem. Klesám rovno do obce Mosty u Jablunkova, kadiaľ prechádza jedna z hlavných dopravných spojníc so Slovenskom. Takmer za rok sa tu v podstate nič nezmenilo. Až nad obcou ma prekvapí oznam o presmerovaní turistického chodníka z dôvodu erózie pôdy. Videl som na internete, že sa v Moravsko-sliezskych Beskydách realizoval Štefan Vaľo so svojimi vodozádržnými opatreniami. Nevedel som, že to bolo práve tu. Na kuse stúpam po novom chodníku a hore na kopci sa potom napájam na starý chodník. Ten ma dovedie ku Chate Skalka a odtiaľ k rozhľadni Tetřev.

Večer sa nezadržateľne blíži. Rozmýšľam teda, kde zaparkujem na noc. Ide sa mi veľmi dobre, ale vidím to tak, že niekde v okolí Malého Polomu. Opäť sa vraciam na štátnu hranicu so Slovenskom a stúpam po nej na vrchol Veľkého Polomu. Ledva prejdem meter za hraničný kameň a už mi príde SMS, že sa mám registrovať do E-hranice. Ale však sa ešte nevraciam na Slovensko! Ignorujem to teda a na vrchole si dávam kratučkú pauzu. Z Veľkého Polomu klesám ku kaplnke na Muřinkovom vrchu. Momentálne je tu hotové stanové mestečko. Pri kaplnke si dopĺňam vodu a traverzom pokračujem popod Malý Polom. Viem, že je tu malý prístrešok. Či by však bol vhodný na noc, si nepamätám. O chvíľu som pri ňom a samozrejme, nie je použiteľný. Idem teda ďalej a vraciam sa späť na štátnu hranicu. Pokračujem stále po hrebeni a nakoniec za šera prichádzam až na Biely kríž. Nepočítal som s tým, že dnes prídem až sem. Sám som z toho prekvapený. Išlo sa mi však parádne. Zrejme zato môže ľahký batoh a topánky. Vie to naozaj urobiť svoje. Dúfam, že sa mi takto dobre pôjde aj počas ďalších dní.

2. deň Biely Kríž – Radegast

(46 km, prevýšenie 2550 m, spolu 83 km)

Ráno vstávam skoro. Dnes to s počasím nevyzerá úplne ideálne, keďže hlásia prehánky a búrky. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Obloha je bez jediného oblaku a Slnko pomaly zohrieva aj najhlbšie doliny. Definitívne opúšťam štátnu hranicu so Slovenskom a prudko klesám k osade Visalaje. Na jednej lúke sa pri zemi drží hustá hmla. Je to zvláštne, pretože nikde inde dnes hmla nie je. Iba tu na malom kúsku.

Mám pred sebou pomerne strmý výstup na Lysú horu. Po červenej značke stúpam pomedzi samoty na vrch Zimný, kde začínam stretávať prvých turistov. Vyzerá to tak, že spali hore na vrchole. Značka ide striedavo lesom a po asfaltovej ceste, ktorá vedie na vrchol k vysielaču. Zo zjazdovky pod vrcholom sa mi začínajú otvárať prvé výhľady smerom na Slovensko. Niekde ďaleko na juhu vidím niekoľko mohutných búrok. Hneď teda pozerám radar. Akurát prší u mňa doma. Búrky sa lenivo presúvajú smerom na sever a dúfam, že kým sem prídu, tak sa rozpadnú.

Po zjazdovke vybehnem hore na vrchol a obzerám ďaleké výhľady smerom na východ. Vidím celý hrebeň Malej Fatry, Strážovské vrchy, Považský Inovec a Javorníky. Naozaj pekný výhľad a nebyť oblačnosti, tak vidím ešte aj ďalej. Idem sa pozrieť aj na druhú stranu vysielača, kde je zase výhľad na Moravu a hrebeň Moravsko-sliezskych Beskýd, ktorý sa tiahne ďalej na západ. V Česku je o poznanie lepšie počasie, na oblohe tam nie je takmer žiadny oblak.

Z Lysej hory klesám po červenej značke do Ostravice. Prekvapuje ma počet pamätníkov na ľudí, ktorí tu zahynuli. Veď to nie je až taký obrovský kopec a na vrchu sa dá ukryť v chate. Cestou dole stretávam bežkyňu, ktorá ide hore. Nestihnem zísť ani úplne dole a už ma obieha v opačnom smere. Ide ozaj ako raketa. Práve som stratil všetku výšku, ktorú som nastúpal na Lysú horu a pred sebou mám ešte väčší šľapák na Smrk.

V dedine kontrolujem radar, ako sa zmenila situácia. Búrky sa nerozpadli, ale narástli na jedno veľké búrkové pásmo, ktoré sa tiahne cez celé Slovensko. Horšie je, že to ide sem. Rozmýšľam, či stihnem vybehnúť na Smrk a zbehnúť niekam dole, kým to sem príde. Rozhodnem sa, že to risknem a skúsim to prebehnúť pred búrkou. Rýchlo teda stúpam hore, čo mi nohy stačia a postupne odkrajujem z 850 m prevýšenia, ktoré musím zdolať po vrchol. Prekvapuje ma, že aj napriek blížiacej sa búrke ide hore veľa ľudí. Kebyže idem na jednodňovku a vidím takýto búrkový front, tak radšej kašlem na to.

V polobehu sa dostávam takmer na vrchol, keď začína hrmieť. Na horšom mieste ma búrka veru dobehnúť nemohla. Rýchlo vybieham na vrchol a vyťahujem nepremokavú bundu a balím batoh. Blesky začínajú trieskať všade naokolo, a tak sa rýchlo pakujem dole, aby som bol čím nižšie. Poslednýkrát sa obzriem na vrchol a tam vidím takmer biblický výjav. Okolo trieskajú blesky a Česi sa kľudne fotia pri vrcholovom smerovníku a otvárajú si pivko. Tak toto by si zaslúžilo fotku, ale foťák je bohužiaľ zabalený.

Lesom klesám čím nižšie od najvyššieho bodu. Spúšťa sa poriadny lejak a z turistického chodníku je za pár sekúnd potok po členky. Ani som si nestihol dať nepremokavé ponožky. A to som ich chcel konečne vyskúšať. No neprekáža. Čľupkám sa dole chodníkom a prichádzam na okraj rúbane. Tak sem sa mi v búrke ozaj nechce. Chvíľu teda čakám a uvedomujem si, že jadro búrky s bleskami sa zaseklo niekde na vrchole Smrku. Prestáva pršať. Rýchlo teda klesám cez rúbaň k Hubertovej chate. Opäť sa spúšťa lejak. Pozerám teda, či sa tu niekde dá ukryť. Chata nemá verandu ani nič podobné. Aspoň nad neďalekým prameňom je urobený malý prístrešok. Schovávam sa teda tam a čakám, kým dážď ustane. Po polhodinke prestáva pršať a môžem pokračovať v klesaní.

O asi 1,5 km je v lese úplne sucho. Nespadla tu ani kvapka. Takto toto mi niekto asi urobil naprotiveň. Zase strácam všetky nastúpané metre a klesám do doliny k horárni Čeladná. Dnes je to neustále prudko hore, a potom prudko dole. Pri horárni je postavená veľmi pekná kaplnka s upraveným prameňom vody. Pod strechou si tu dávam oddych, keďže mám pred sebou ďalších 700 m stúpania na Čertův mlýn. Po asfaltovej ceste stúpam hore dolinou a postupne naberám nadmorskú výšku. Posledný stupák je celkom príjemný. Výšku naberám kontinuálne, preto sa mi ide dobre.

Pod vrchom Kněhyně opúšťam asfaltovú cestu a chodníkom traverzujem spomínaný vrch. Doteraz som občas furt niekoho stretával, ale tu nie je ani živej duše. Príde mi to tu ako pekná divočina. Dostávam sa do sedla Kněhyně, kde si urobím malú zachádzku k partizánskej studničke. Doplním si zásoby vody a pokračujem vo výstupe na Čertův mlýn. Je to iba kúsok a o chvíľu som na vrchole. Vrchol je bez výhľadov, ale inak je to celkom sympatické miesto. Po hrebeni klesám do sedla Tanečnice. Nachádza sa tu veľký prístrešok s posedením. Dnes som mal plán prísť maximálne sem. Preto tu chvíľu sedím a rozmýšľam, či tu teda ostanem na noc. Času mám ešte dosť, a tak sa rozhodnem, že potiahnem aspoň k ďalšiemu prístrešku.

Mierne stúpam na rovnomenný vrch Tanečnice a po hrebeni sa presúvam na susedný bezmenný vrch. Na mape som si všimol, že by tu mala byť rozhľadňa. Celkom som sa tomu potešil. No keď som sa sem konečne dotrepal, zostal som sklamaný. Je to nejaký lunapark vo forme chodníka korunami stromov. Tak toto teda nemusím a hneď odtiaľto pálim preč. Klesám do turistickej osady Pustevny, kde hneď pochopím prečo je tu takáto rozhľadňa. Veľké turistické stredisko urobí svoje. Kúsok nad strediskom skúmam prvý prístrešok. Je príliš vysoký a proti dažďu by asi veľmi neochránil. Idem teda pozrieť ešte druhý, ktorý je na vrchu Radegast.

Vrch je pomenovaný podľa slovanského boha Slnka a je tu postavená jeho veľká socha. Myslím, že známy je hlavne kvôli rovnomennému pivu. Prístrešok je kúsok od sochy. Je dostatočne veľký, takže tu zakotvím na noc. Na túru som sa pobalil celkom precízne, ale samozrejme zisťujem, že som niečo zabudol. Nôž ostal doma na stole. Tam je mu veru dobre. Neviem, či som niekedy bol v lese bez noža, ale čo už. Hlavne, že mám lyžicu.

3. deň Radegast – hrad Starý Jičín

(45 km, prevýšenie 1467 m, spolu 128 km)

V noci som sa prebudil na záblesky. Niekde blízko je búrka. Hneď teda pozerám radar a zo Slovenska sa sem blíži celkom veľká búrka. Nie som práve na najvhodnejšom mieste, keďže som prakticky na vrchole kopca. Rozmýšľam teda, či sa nepobalím a nezdrhnem na blízku chatu Radegast. Usúdim však, že by som tam aj tak nestihol dobehnúť, takže budem len čakať ako sa to vyvinie. Dúfam, že sa búrka zasekne na Malej Fatre. Ako som si želal, tak aj bolo. Búrka sa zasekla a nakoniec aj rozpadla nad Malou Fatrou. Zo Slovenska sa sem však nasúva rozsiahle zrážkové pásmo. Pršať by malo do 9-tej. Preto sa mi do dažďa vôbec nechce ísť a vylihujem až kým neustane.

Dosť neskoro vyrážam na cestu a po hrebeni sa presúvam na vrch Radhošť. Celý čas mám z lúk na hrebeni pekný výhľad na Javorníky, Súľovské vrchy, Strážovské vrchy a aj Považský Inovec. Je to pre mňa dosť netradičné, pozerať sa na naše pohoria z úplne inej strany ako som zvyknutý. Na vrchu Radhošť stojí veľká drevená kaplnka svätého Cyrila a Metoda. Vyzerá to tu ako celkom významné pútnické miesto.

Po červenej značke prudko klesám cez vrch Velká Polana do mesta Rožnov pod Radhoštěm. Cestou sa umúdri aj počasie a slniečko rozpustí aj posledné mraky na oblohe. V meste dopĺňam zásoby a rozmýšľam nad tým, kde by sa tu dal zohnať nôž. Nechce sa mi však behať po obchodoch a kašlem na to. Vydržím nejako aj bez noža. Po modrej značke sa ulicami prepletiem na okraj mesta a stúpam na vrch Kamenárka. Prekvapí ma tu veľký počet holorubov. Dosť mi to tu pripomína vyrúbané Volovské vrchy. Malou výhodou je aspoň to, že sa odtiaľto otvárajú výhľady na okolie.

Na vrchu Kamenárka nie je nič svetoborné, a tak klesám dole a napájam sa opäť na červenú značku, po ktorej pôjdem. Táto časť hrebeňa Moravsko-sliezskych Beskýd je oveľa nižšia ako prechádzajúca. Je tu ale dosť veľa malých, ale prudkých stúpaní na jednotlivé vrcholy. Postupne sa takto vlním hore-dole cez vrcholy Dlouhá, Krátká, Hodorf až na vrch Huštýn. Kopec je zaujímavý tým, že je postihnutý rozsiahlym zosuvom. Prakticky celé severné úbočie sa pomaly zosúva do doliny.

Opäť klesám a stúpam na susedný vrch Trojačka. Kúsok pod vrcholom je postavený pamätník na spravodajskú skupinu Javor, ktorá tu pôsobila počas 2. svetovej vojny. Hrebeň od Rožnova pod Radhoštěm je okrem iného zaujímavý počtom prístreškov, ktoré sa tu nachádzajú. Prakticky v každom sedle nejaký je. Takže núdza o prístrešie tu naozaj nie je. Ja už však hrebeň pomaly ale isto opúšťam a klesám do obce Hodslavice. V dedine ma prekvapí, že sa tu nachádzajú až tri kostoly. Jeden drevený, ktorý patrí jezuitom, druhý evanjelický a tretí katolícky. Obec musí byť poriadne religiózne pestrá.

Značka ma vedie okrajom obce do poľa, kde odbočím vľavo a po dosť rozbitej ceste sa presúvam do susednej obce Straník. Nejaký párik tu má akurát rande na lávke, ktorá vedie cez potok. Nie sú príliš nadšení, že ich odtiaľto vyháňam, ale čakať, kým sa „docmágajú“, ozaj nebudem. Po asfaltovej ceste stúpam cez obec do úzkej doliny, z ktorej vyjdem až na lúkach nad obcou Kojetín. Trochu klesám do obce a potom stúpam na neďaleký vrch Svinec. Napriek tomu, že je kopček malý (546 m), sú z neho ohromné výhľady. Na jednej strane vidím celý hrebeň Moravsko-sliezskych Beskýd, Hostýnsko-vsetínsku hornatinu a na druhej strane šíru rovinu na Morave, zakončenú Jeseníkmi na obzore. Na vrchole stretávam aj dve miestne tety. Dávame sa do reči a okrem bežných otázok odkiaľ kam idem, sa dozvedám, že sem chodievajú večer na zlatú hodinku.

Po krátkom rozhovore prudko klesám k Oční studánke na úpätí kopca. Prameň je výdatný a pekne upravený. V blízkosti stoja až dve kaplnky zasvätené Panne Márii. Chvíľu rozmýšľam, či tu neostanem na noc, ale rozhodnem sa, že potiahnem ešte na hrad Starí Jičín. Klesám teda do rovnomennej obce, odkiaľ zase stúpam hore na hradný kopec. Na hrad prichádzam za šera. Vyzerá to na dosť veľkú zrúcaninu, ale viac ju preskúmam až ráno. Teraz ma najviac zaujal nočný pohľad na blízke mesto Nový Jičín. Nočné pohľady na vysvietené ľudské sídla sú najúchvatnejšie. Na hrade sa zložím vo veľkom prístrešku pri veži. Aj pri silnejšom lejaku by to tu mala byť pohoda. Už sa teším na to ako ráno preskúmam hrad.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

Najnovšie