Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad spod Suchého vrchu, vľavo Čierny kameň, v pravo Salatín a na obzore Vysoké a Západné Tatry
Výhľad spod Suchého vrchu, vľavo Čierny kameň, v pravo Salatín a na obzore Vysoké a Západné Tatry Zatvoriť

Túra Útek na hrebeň Veľkej Fatry

Veľká Fatra patrí nesporne spolu s Tatrami, Nízkymi Tatrami, Malou Fatrou a Slovenským rajom medzi najkrajšie pohoria Slovenska. Býva častým cieľom turistov, u ktorých sa teší veľkej obľube najmä túra vedúca hlavným hrebeňom a následne jeho liptovskou vetvou. Ide o stredne náročnú túru trvajúcu dva až tri dni, podľa toho, odkiaľ a kam si ju naplánujete. Veľkou výhodou pri jej absolvovaní je fakt, že sa dá na nocľah medzi jednotlivými etapami využiť viacero salašov, búd a chát. Atraktivitu hrebeňovky umocňujú mnohé monumentálne výhľady, ktoré taktiež patria medzi najkrajšie u nás.

Vzdialenosť
60 km
Prevýšenie
+3189 m stúpanie, -3274 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
7 dní
Obdobie
jeseň – október 2020
Pohoria
Veľká Fatra - Hôľna Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Voda
Pod Tanečnicou, Pod Čiernym kameňom, Pod sedlom Ploskej, Nad sedlom Ploskej, Necpalské pramene, Válovy po Suchým vrchom, Kráľova studňa, Panská koliba, Dolnoharmanecký válov
Nocľah
Útulňa Limba pod Rakytovom, Chata pod Borišovom, salaš Martina pod Suchým vrchom, koliba nad Kráľovou studňou
Doprava
Ružomberok (vlak, bus) - Podsuchá (bus)
Dolný Harmanec (bus, MHD) - Banská Bystrica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

V októbri 2020 bola situácia v spoločnosti vzhľadom na pandémiu COVID-19 značne nervózna. Počty nakazených rástli, až presiahli 2000 nových prípadov za deň. Znovu bol vyhlásený núdzový stav. Ľudia akoby začali strácať zdravý úsudok. Konšpirátori čoraz viac a viac konšpirovali, Igor riadil krajinu „kam vietor, tam plášť“ a Marek vzýval Ducha Svätého. A normálny človek len krútil neveriacky hlavou… Priznám sa, sám som bol z toho dosť rozčarovaný, a tak som sa rozhodol všetko nechať tak a vyraziť aspoň na týždeň do hôr.

Áno, vyraziť hore do kopcov, doslova utiecť na hrebeň Veľkej Fatry. Tu nájsť pokoj a kľud! Už sa potrebujem aspoň na krátky čas odstrihnúť od starostí, vypnúť a venovať sa len svojim myšlienkam a pocitom. Do plánov mi nahrával aj fakt, že z vydavateľstva, pre ktoré pracujem, prišlo nariadenie ohľadom dovoleniek. Do konca roka si ju musíme vyčerpať, aby sme si do ďalšieho roku preniesli len jeden deň. A dovolenky mám požehnane! Veď keď dlhodobo robíte z domu, akosi ťažšie sa dovolenka míňa.

Trasa

Podsuchá – Močidlo, hotel Smrekovica – Skalná Alpa – Tanečnica – Rakytov – útulňa Limba – Minčol – sedlo pod Čiernym kameňom – sedlo Ploskej – Ploská – Chata pod Borišovom – Borišov – Šoproň – Chata pod Borišovom – Chyžky (Kýšky) – salaš pod Suchým vrchom – Ostredok – Krížna – Kráľova studňa, hotel – Smrekov – Kráľova studňa, prameň – Panská koliba – Dolný Harmanec

Pondelok, prvý deň

Samozrejme, hrebeň Veľkej Fatry som prešiel x-krát. Preto ho v posledných rokoch zdolávam vždy prechádzkovým tempom. Nemám sa kam ponáhľať, užívam si pohodu, sledujem krajinu alebo sa venujem jej fotografovaniu. Veď podľa mňa, a mnohí s tým určite budete súhlasiť, je to hádam najkrajší kút Slovenska!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Podvečer vyrážam z Banskej Štiavnice. Cez Zvolen a Vrútky prichádzam do Podsuchej. Je 21.30 h. Koliba je už zatvorená, tak si sadám za opustený stôl a vybaľujem večeru. Pred odchodom do tmy sa posilním, či si skôr dodám odvahy poriadnym dúškom pálenky.

Za svetla čelovky šliapem hore Vyšným Matejkovom. Je úplné ticho, nikde nikto a asi aj divá zver sa túla dakde inde. Až povyše osady začujem žblnkot potoka. Je krátko po polnoci, keď ma mňa z húštiny zasvietia oči. Tak predsa tu nie som sám. Pomaly naberám výšku a po troch hodinách sa dostávam na rázcestie ciest. Vpravo sa ide k vojenskej zotavovni, pokračujem vľavo k horskému hotelu Smrekovica. Je zatvorený a nemám tušenia, či sa to v blízkej budúcnosti zmení. Je to škoda, vždy som sa tu zastavil, dal si pivo a niečo dobré pod zub.

Z rázcestia Močidlo pokračujem po zelene značke. Terén dôverne poznám, tak s istotou smerujem k sedeniu pod Skalnou Alpou. Tu počkám na svitanie. Pokúšam sa aspoň na chvíľu zaspať, ale spánok nechce prísť. Sledujem hviezdnu oblohu, ale ako sa začína brieždiť, zaspávam. Preberám sa tesne pred východom Slnka. Expresne vybaľujem fotoaparát a rýchlo šliapem na Skalnú Alpu. Obloha sa zaťahuje, ale slnko cez oblaky aj tak čiastočne preniká a vytvára neobyčajnú atmosféru. Odfotografoval som tu viacero záberov, ale ten, čo som pridal k článku, najlepšie vystihuje náladu rána.

Zo Skalnej Alpy vidieť turčiansku vetvu hrebeňa, Malú Fatru aj nízkotatranskú Prašivú. Keď je Slnko vysoko, zbalím sa a zívajúc vyrážam. Z nevýrazného sedla po ešte nevýraznejšom chodníku stúpam na vrchol Tanečnice. Raz som sa sem v zime brodil takmer hodinu. Hôľnatý vrchol poskytuje netradičné pohľady na blízku krajinu. Zostup do Severného Rakytovského sedla a odtiaľ k útulni Limba vedie príjemným terénom. Sadám si pred chatu a s chatárom debatujeme.

Okolo poludnia ma premáha únava. Predsa len, nespal som celú noc a dlhší spánok mi dodá síl. Podvečer vyrážam na Rakytov. Ako dorazím na vrchol, znenazdajky sa zdvihne hmla, ktorá zahalí celé okolie. Rozladene si sadám na lavičku. Keďže sa hmla netrhá, pomaly zostupujem dolu. V duchu si spomínam na príhodu, keď som sem prišiel fotiť a s hrôzou som zistil, že som doma zabudol rýchloupínaciu doštičku. Takže sa mi fotoaparát nedal pripnúť na statív a bolo po fotografovaní. Od zlosti som šmaril statív do kosodreviny, zaliezol do stanu, vyslopal fľašu pálenky a zaspal. Ráno som zatrúbil na ústup a z celého štvordňového fotovandra nebolo nič. Vrátil som sa domov. Tentokrát sa vraciam na Limbu. S chatárom pri pive hovoríme o zruboch nad dolinou Skalnô. Mali by byť voľne prístupné, tak si ich dávam do zoznamu miest, ktoré by som v budúcnosti rád navštívil. Potom idem spať. Ráno ma znova čaká výstup na Rakytov, kde chcem byť v čase východu Slnka.

Utorok, druhý deň

Únava je veľká sviňa! Prebdenú predošlú noc som asi moc nedospal, lebo budík vôbec nepočujem. Zobúdzam sa na nutkanie malej potreby. No pohľad na hodinky ma rýchlo preberá. Keď chcem stihnúť východ Slnka na Rakytove, musím sa čo najskôr pobaliť a vyraziť. Symbolicky sa lúčim s chatárom a veľmi rýchlo postupujem na vrchol. Ledva-ledva som to stihol. Udychčaný si sadám do trávy a s úžasom hladím na divadlo, ktoré sa podo mnou odohráva. Celý Turiec je ukrytý pod inverznou oblačnosťou, ktorá sa lenivo prevaľuje cez fatranské sedlá. Rýchlo vybaľujem fotografickú výbavu. Spúšť cvaká ostošesť! Ani si neuvedomujem, že zažívam jedno z najkrajších rán, aké som na horách zažil! Dlho sa kochám touto scenériou.

Až pred desiatou sa pomaly spúšťam dole kopcom. Zostup do južného sedla je pomerne strmý, veď to poznáte. Až za skalnou bránou sa klesanie zmierňuje. V sedle sa zvalím do trávy a raňajkujem. Času mám dosť, tak ležiac pozorujem okolitú krajinu. Až okolo obeda pokračujem ďalej. Prechádzam krásnou časťou hrebeňa. Chodník ma cez les privádza pod Minčol. Značka ho traverzuje po východnom úbočí, ale znalci vedia, že jej „zimný variant“ vedúci cez vrchol je omnoho atraktívnejší. Aj tuším chodník zimného variantu je lepšie prešliapaný, ako ten letný. Z vrcholu sa otvára monumentálny pohľad na Čierny kameň, ktorý odtiaľto vyzerá ako mohutný skalný útes. Samozrejme, taktiež vidieť Ploskú a Borišov. Takýchto výhľadov sa neviem nabažiť.

Onedlho som v sedle pod Čiernym kameňom. Nachádza sa tu výdatný prameň, kde sa vždy zastavujem a dopĺňam si zásobu vody. Niekedy koncom 80-tych rokov 20. stor. sme tu dokonca v zime táborili. Vždy sa rád vraciam k týmto spomienkam. Pred sebou mám pomerne dlhý traverz Čierneho kameňa. Prechádzam krásnym lesom plným papradia a tajomných zákutí. Príjemný chlad ma osviežuje po úsekoch zaliatych teplými slnečnými lúčmi. Veď „babie leto“ je v plnej sile!

Chodník začína mierne stúpať, míňam ďalší výdatný prameň, až sa dostávam do sedla Ploskej. Usádzam sa v prístrešku, kde počkám do začiatku „zlatej hodinky“. Keď nastane, presúvam sa na bralo nad pomníkom SNP, odkiaľ sa snažím odfotografovať niekoľko zaujímavých pohľadov. Ako Slnko zašlo za obzor, schádzam dole a po zelenom traverze Ploskej zostupujem k Chate pod Borišovom. Takú prázdnu som ju ešte nezažil. Okrem chatára a jedného člena personálu som tu len ja. Pri sviečke si dávam jednoduchú večeru, zopár pív a onedlho zaspávam hore na izbe.

Streda, tretí deň

Vždy keď idem ráno fotografovať, vstávam skoro. Pomaly sa štverám na Ploskú. Pod vrcholom, na severnom úbočí nachádzam dobré miesto na fotenie. Ako Slnko stúpa nad obzor, krajinu osvetľuje teplé oranžové svetlo. Dnes sa inverzná oblačnosť nevytvorila, ale aj tak ma uchvacuje pohľad do Ľubochnianskej doliny, na Rakytov, Vysoké Tatry a Malú Fatru. Okolo deviatej hodiny sa vraciam na chatu. Pri raňajkách sa dohodnem s chatárom, že ostanem ešte jednu noc. Chata je voľná, len poobede majú prísť dvaja turisti. Doobeda si naordinujem „lemra“ režim, zato poobede vystúpim na vrchol Borišova. Dlho sa kochám kruhovým výhľadom a venujem sa spomienkam. Najmä tej, keď som sa v roku 1980 ako čerstvý stredoškolák vybral so spolužiačkou Zuzanou (ak čítaš, pozdravujem!) na môj úplne prvý prechod Veľkej Fatry:

Bol začiatok decembra, keď sme sa štverali hore Vyšným Matejkovom. Na hrebeni vládlo počasie do ktorého „neradno von ani psa vyhnať“. Hmla, vietor, mrholenie, mokrý sneh… Brodenie snehom nás dosť spomaľovalo, ale tvrdohlavo sme postupovali vpred. Najhoršie to bolo pri výstupe na Ploskú. Viditeľnosť klesla na pár metrov, nebyť tyčového značenia, neviem, neviem, ako by dobrodružstvo dopadlo. Nekonečné stúpanie nás fyzicky vyčerpávalo, odhodlanie sa strácalo… Keď sme dosiahli vrchol, už sme sa videli v teple chaty. Konečne stojíme pred jej dverami. Ale pán, čo tam bol, nás vypoklonkoval von. Že on ide dole do Necpál, na chate nás nemôže nechať a spať máme ísť do neďalekého salaša.

No čo už, nedali sme sa znechutiť a zakrátko sme sedeli vnútri salaša. Aj sa nám podarilo zakúriť v piecke a usušiť si ako tak veci. Na druhý deň sme sa zobudili do nádherného slnečného rána. Rýchlo sme postupovali cez Koniarky, Suchý vrch, Ostredok na Krížnu. Podľa plánu sme mali zostúpiť do Starých Hôr a odtiaľ cestovať domov. Ale mladosť-pochabosť, čo by sme išli domov, keď je krásne počasie a na obzore chata, kde by sme mohli stráviť ďalšiu noc. Vôbec sme si neuvedomovali aký budú mať o nás strach rodičia, keď sa nevrátime večer domov.

Onedlho sme dorazili pred hotel Kráľova studňa. Ubytovali sme sa a na ďalší deň ráno sme cez Bystrickú dolinu zostúpili do Dolného Harmanca. Odtiaľ sme sa vrátili do Bratislavy. To sme netušili, že po nás takmer začala pátrať Horská služba! Keď sme neprišli v dohodnutom termíne domov, rodičia spustili poplach. Našťastie otec dostal nápad a zavolal do hotela, kde mu povedali, že sme tam prespali a zdraví ráno odišli. Doma bolo peklo. Padali tresty, zákazy… Napriek tomu dodnes rád spomínam na moju prvú túru hrebeňom Veľkej Fatry.

Po návrate na chatu chvíľu podaromnici posedím pri pive. Ale ako sa Slnko začne skláňať k západnému obzoru, zbalím fotovýbavu a rezko sa presúvam na blízky Šoproň. Pohľad z jeho vrcholu mám veľmi rád. Krásne vidieť masív Suchého vrchu medzi rozložitou Ploskou a Borišovom. Ako začne zapadajúce Slnko farbiť krajinu, snažím sa cez hľadáčik fotoaparátu vnímať scenériu. Po západe sa presúvam späť na chatu. Tu dlho do noci sedím s pohárom vína pri svetle mihotavej sviečky. Spomínam, rozjímam a som rád, že som tu!

Štvrtok, štvrtý deň

Budík zvoní a opakovane ho ruším. Včerajšie ponocovanie ma nejako zmohlo. Takže z ranného fotenia nie je nič. Nakoniec aspoň vybieham pred chatu a spod jej múrov fotografujem scenériu zrodu dňa. Potom sa vraciam späť, zaliezam do postele, aby som z nej vyliezol až okolo 10-tej. Pobalím sa, dám si rozlúčkové pivo a vyrážam smerom k salašu Martina pod Suchým vrchom. Pomaly traverzujem Ploskú. Zastavujem sa pri Necpalských prameňoch, kde si vždy posedím a poobdivujem okolitú krajinu.

Nevynechám ani návštevu salaša pod Kýškami. Je stále v dobrej kondícii, aj keď menšia oprava by mu určite prospela. Neviem prečo, ale krátky výstup na Chyžky / Kýšky mi vždy dá tak trochu zabrať. Asi je to pre mňa začarované miesto. Skaly a pokrútené stromy dotvárajú čaro miesta. Celkovo je krajina mimoriadne krásna. Značka vedie pod Suchý vrch pasienkami porastenými samostatne stojacimi stromami. To už vidím legendárny salaš Martina pod Suchým vrchom, cieľ dňa. Dnu je čisto, nič nie je poničené, dokonca aj drevo je nachystané. Po rozbalení vecí idem rýchlo narúbať dreva, aby som mal čo zanechať tým, ktorý sem prídu po mne. Sedím tu sám, a je mi aj smutno, že tu nie sú priatelia, čo sa oň starajú. Veru, zažil som tu s nimi niekoľko príjemných večerov, na ktoré teraz myslím.

Aby som zahnal clivotu, vyberám sa na neďalekú Mandolínu. Aj tento salaš má svojho „gazdu“, čo je vidno na jeho stave. Ako sa blíži „zlatá hodinka“, presúvam sa na Suchý vrch. V pláne mám fotografovanie bočného hrebeňa zakončeného majestátnou Bielou skalou. Keď sa tiene začnú predlžovať, vzniká ideálna scenéria pre fotografovanie. Preto na salaš schádzam až za tmy. Keď ohník začne v piecke blkotať, príde čas na pivo, čo som si kúpil na Borišove. Na lopári si nakrájam klobásku, slaninku, cibuľku a tak ako každý večer, aj dnes sa vnáram do spomienok a v duchu spriadam plány do budúcna.

Piatok, piaty deň

Vstávam keď je ešte tma a znova šliapem na Suchý vrch. Výhľad z neho je priam monumentálny. Vidieť odtiaľto nielen severné časti Veľkej Fatry, ale aj Vysoké a Nízke Tatry a takmer celý hrebeň Malej Fatry. Aj dnes sa budem snažiť odfotiť zrod dňa. Ale nebude to z vrcholu, len z jeho okolia, lebo je v NPR. Ešte pár minút a ostré svetlo ožiari vrcholy okolitých hôr. Tieto pohľady sú ako balzam na dušu! Dlhý čas tu len tak sedím pozorujúc scenériu. Zo zádumčivej nálady ma vyruší len pohľad na hodinky. Je čas zdvihnúť sa a pokračovať ďalej. Dnešný plán znie – presun cez Ostredok a Krížnu na Kráľovu studňu a odtiaľ pokračovať ku kolibe nad Kráľovou studňou. Tam budem dva dni táboriť. Najvyššie časti hrebeňa zdolávam v pohodovom tempe. Len za Frčkovom sa zastavujem, aby som si pripomenul zostup do Liptovských Revúc, ktorý som pred štyrmi rokmi absolvoval s kamarátom Rasťo Brunovský. Keď som na Krížnej, v mysli sa mi vybavuje príhoda z roku 1983:

Pri prechode hrebeňa sme vtedy akosi pozabudli na dopĺňanie vody. Poriadne smädní sme dorazili na Krížnu. V tom čase bola vo vojenskom objekte stojacom na jej vrchole vojenská posádka. Napadlo nám, kde sú ľudia, bude aj voda. Nesmelo sme vstúpili do oploteného areálu. Hneď vybehol kapitán ČSĽA (Československej ľudovej armády) a spustil. Čo tu hľadáme a čo tu chceme. Nesmelo sme poprosili o vodu. Stroho kývol rukou a zobral ma do objektu. Verte mi, alebo neverte, po celej dĺžke chodby, a to bola dlhá chodba, mali v štyroch radoch popri stene poukladané litrové fľaše od pálenky! Keď kapitán videl úžas v mojej tvári, len sucho prehodil, oni tu predsa bojujú! Dodnes na to s úsmevom spomínam.

Rýchlo pokračujem a zastavujem sa až pri prameni Kráľova studňa. Krátke osvieženie mi padne vhod. Zostáva mi prejsť len krátky úsek ku kolibe nad Kráľovou studňou. Ide o skromnú stavbu, aká ale vyhovuje mojej vandráckej náture. Rozbaľujem si veci a na klince pod strechou vešiam potraviny. To preto, aby hladné myšky dali pokoj mojej slaninke. Ešte nazbieram drevo na oheň a je hotovo. Tábor mám vybudovaný. Môžem vyraziť na prechádzku po okolí. Hneď vedľa koliby je zrekonštruovaný bunker a pamätník SNP.

Z okolitých brál sa otvára pekný pohľad juhovýchodným smerom. Poniže sa nachádza symbolický cintorín obetí Veľkej Fatry. Odtiaľto sa presúvam po zelenej značke na Smrekov. Cestou nazriem do útrob salaša Smrekovica. Vidno, že salaš býva v čase pasenia obývaný pastiermi. Dnu je všetko v poriadku, dokonca je na verande nachystané drevo na kúrenie. Onedlho som na vrchole Smrekova. Poskytuje pekný, aj keď trochu obmedzený výhľad. Najkrajší je ráno, keď sa Slnko objaví nad hrebeňom a prvé lúče osvetlia krajinu pod vrcholom.

Vraciam sa späť, ale ešte pred večerom zbehnem k hotelu Kráľova studňa, kde si dokupujem pivo a „tekutý sveter“. Dnes večer a zajtra ráno chcem ísť fotografovať na Krížnu. Avšak najlepšie pohľady orientované západným smerom sa nachádzajú nad Malou Krížnou. Ako Slnko sadá za obzor, vykúzľuje nádhernú atmosféru konca dňa. Ešte spravím zopár panoramatických záberov a onedlho sedím pred kolibou pri malom indiánskom ohníku. Samozrejme, nechýba opečená slaninka, pivko aj hlt „ostrého“. Keď sa z ohňa stane tlejúca pahreba, ležím len tak na zemi a pozorujem úžasnú hviezdu oblohu. Veď oblasť Kráľovej studne je jedným z troch parkov tmavej oblohy na Slovensku. Nebyť chladu, vydržal by som sa pozerať hádam aj do rána. Drkotajúc zubami sa rýchlo zababuším do spacieho vaku a spokojne zaspávam.

Sobota, šiesty deň

Noc bola kľudná, ani myši som nepočul. Preberám sa na svitaní a zrýchleným presunom sa vraciam na vrchol Krížnej. Som tu včas. Východný obzor sa začína farbiť do oranžova. Cez hľadáčik fotoaparátu komponujem nejaký zaujímavý uhol pohľadu a cvak, cvak, cvak… cvakám ostošesť. Keď sa objaví Slnko, som vo vytržení. Jeho lúče priam čarujú a v opare vytvárajú hru svetla a tieňa. Neskôr svetlo krásne modeluje okolitú krajinu a dáva vyniknúť viacerým detailom. Nakoniec nechám fotografovanie tak, sadám si na zem a pozorujem krásne divadlo. Hotový balzam na dušu!

Keby som nebol hladný, tak tu sedím až do obeda. Vraciam sa do koliby a na rad prichádzajú sýte raňajky. Po nich si ešte zdriemnem. Budím sa pred obedom. Dnes je sobota. Aj v horách je viac ľudí. Doposiaľ som nestretol nikoho, celú Fatru som mal len pre seba. Znovu zájdem k hotelu. Sediac na terase spomínam na návštevy pred jeho rekonštrukciou. Neviem prečo, ale predtým na mňa akosi viacej pôsobil jeho „genius loci“. Dnes je to tu také, no chýba mi tu atmosféra…

Približujúci sa čas západu Slnka ma vyháňa znovu na Krížnu. Teda nie až na vrchol, ale len kúsok nad Kráľovu studňu. Dnes fotografická spolupráca so Slnkom trochu viazne. Svetlo nie je ideálne, tak len zopár záberov si zapisujem na pamäťovú kartu. Až po západe zvyškové svetlo mi pár minút vyčarí peknú atmosféru. Krásne sa v nej vyníma bralo Kráľovej skaly. Nakoniec všetko ukončí tma, ktorá sa rozleje krajinou. Znova pred kolibou zapaľujem indiánsky oheň, opekám si posledný kus slaninky, dopíjam poslednú pálenku a pomaly zaspávam.

Nedeľa, siedmy deň

Budí ma zvonenie budíka. Rozlepím oči a ťarbavo vychádzam pred kolibu a... nevidím nič, len hustú hmlu! Takže dnes z ranného fotenia nebude nič. Znovu leziem do spacieho vaku. Nakoniec vstávam až okolo 9-tej. Vonku stále vidieť len na pár metrov, tak definitívne pochovávam plán dnešného fotografovania. Urobím si raňajky, pobalím sa a dávam „vale“ kolibe, ktorá ma po dve noci prichýlila pod svojou strechou. Aj myškám hodím na zem kúsok kože zo slaninky, nech na mňa v dobrom spomínajú.

Moje kroky vedú k hotelu Kráľova studňa. Pri káve a pivku naberám síl na posledný úsek netradične dlhého prechodu Veľkej Fatry. Po dvoch hodinách vyrážam do hmly. Zostupujem k Panskej kolibe, odkiaľ ma čaká dlhý pochod Bystrickou dolinou do Dolného Harmanca. Poctivo šliapem po spevnenej ceste. Zastavujem sa až pri Japenských tuneloch, cez ktoré vedie trať SNP. Mám šťastie, lebo len čo sa zastavím, ozve sa tlmený hukot, ktorý neskôr pretne ostrý hvizd rušňa. Za moment sa s rachotom prevalí rýchlik z jedného do druhého tunela. Netrvalo to ani minútu a znova sa v doline rozľahlo ticho.

Pred sebou mám posledný kilometer. Zdolávam ho do polhodiny. Len ľutujem, že krčma v Dolnom Harmanci je zatvorená a nemám si kde dať záverečné pivo. Nuž, musím čakať na autobus do Banskej Bystrice na zastávke SAD. Neprekáža, aspoň mám dosť času zhodnotiť celé putovanie ako mimoriadne vydarený vander. Vlastne, bol to „útek“ pred situáciou, ktorá vládla koncom roka 2020 v spoločnosti. Už som potreboval vypnúť, zahodiť za hlavu všetky starosti a len tak sa venovať sám sebe, svojim myšlienkam, spomienkam a precítiť spojitosť s prírodou v najkrajšom kúte Slovenska, vo Veľkej Fatre. A to sa mi aj podarilo!

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč