4. deň: Hrad Starý Jičín – Podlesí

(56 km, prevýšenie 1030 m, spolu 185 km)

Ráno si obzriem celý areál hradu. Je dosť rozsiahly a podľa plagátu na hradnej veži vidím, že sa tu počas roku koná viacero kultúrnych podujatí. Celkom zaujímavý nápad využiť ruinu hradu na koncerty a podobné veci. Z hradného vrchu sa vraciam späť do obce Starý Jičín. Napojím sa tu opäť na žltú značku a po nej cez polia kráčam do susednej obce Bernartice nad Odrou. Keďže je dosť veľká rosa, prezúvam sa do šľapiek a idem naboso. Predsa len je lepšie utrieť mokré nohy ako sušiť pol dňa topánky.

V obci ma nič veľmi nezaujalo. Prefrčím teda rovno k rieke Odra, ktorá tečie za dedinou. Je to tu ešte len malá pokojná riečka. Človek by si ani nepomyslel, že o pár stoviek kilometrov z nej bude jeden z významných európskych vodných tokov. Pokračujem údolím meandrujúcej rieky a znovu si kúpem nohy v poriadnej rose. Dnes vlastne ani neviem, či sa viac prechádzam alebo si umývam nohy.

Dostávam sa do dediny Suchdol nad Odrou. Zaujal ma tu pekný kostolík Najsvätejšej Trojice zo 17. storočia. Všimol som si, že na Morave sú v dedinách aj dva až tri kostoly. Musí to tu byť religiózne veľmi pestré. Za dedinou prechádzam po moste ponad diaľnicu D1 a dostávam sa do časti obce s názvom Kletné. Je tu malé jazero, pri ktorom sa hrajú deti. Dnes je dosť teplo, takže osviežiť sa určite treba.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujem cez polia a približujem sa k mestu Fulnek. Veľmi ma poteší historické centrum malého mestečka. Chvíľu sa tu zdržím a poobzerám si miestne pamiatky. Je tu čo obdivovať. Posedím si na námestí a potom pokračujem na okraj mesta. Hneď za poslednými domami sa nachádza zaujímavé miesto, kde v minulosti prebiehala ťažba piesku. Ako pozostatok tu zostala 12 m vysoká a 150 m dlhá pieskovcová stena. Škoda, že je to tu dosť zarastené. Ale aspoň časť steny je aj z cesty stále dobre viditeľná.

Okrajom lúky stúpam k smerovníku Stříbrné doly. Ako už názov napovedá, v minulosti tu prebiehala povrchová ťažba striebra. Zostalo tu po nej mnoho kráterov, ktoré sa nazývajú pingy. Lesom mierne klesám do osady Kamenný Potok. Nič podstatné tu nie je. Preto sa ani nezastavujem a popri ruinách, zrejme bývalého družstva, opäť mierne stúpam cez polia za obcou. Prekvapí ma obrovské zakvitnuté pole maku. Vysiaty na takej ploche som mak ešte nevidel. Chvíľu ešte stúpam cez lúky k osade Kamenka a odtiaľ zase klesám do údolia rieky Odra. Riečka za pár kilometrov proti prúdu stratila dosť zo svojej sily a je to tu už v podstate len väčší potok.

Z predošlého pochodu po slnku som dosť upražený. V osade Klokočůvek si teda dávam prestávku na vychladnutie. Začínam sa zamýšľať nad tým, kde zoženiem vodu. Keďže dnes idem len cez pahorkatinu, prameňov je málo. Po ceste by som mal minúť ešte dva pramene. Spolieham sa teda na ne a za obcou sa napájam na modrú značku, ktorá ma vedie do lesa. Na kúsku mierne stúpam a potom idem takmer celý čas príjemnou lesnou cestou pár desiatok výškových metrov ponad údolie. Nie je tu ani živej duše. Po chvíľke však započujem hluk, ku ktorému sa postupne približujem. Je tu postavený stanový tábor pre deti. A keby len jeden. V celom údolí sú hneď štyri. Česi sú v tomto naozaj priekopníci. U nás som videl za celý život dva takéto tábory. A tu len za dnešný deň osem.

Dostávam sa do malej osady Čermenský Mlýn. V minulosti sa tu vo veľkom ťažila bridlica. Na viacerých miestach vychádza až na povrch. Ťažba však prebiehala hlbinným spôsobom. Zamýšľam sa nad tým, načo je vlastne bridlica dobrá. Ako tak toto píšem, uvedomujem si, že som si to stále nenaštudoval.

Napájam sa na náučný chodník Břidlicová stezka a popri potoku Budišovka stúpam k usadlosti Staré Oldřůvky. V okolí chodníka všade vidieť stopy po banskej činnosti a je tu viacero miest, ktoré sú oplotené z dôvodu podrúbania pôdy. Prichádzam k nenápadnej odbočke z chodníka. Myslím si, že vedie k nejakej štôlni, preto sa zo zvedavosti vyberiem po ňom. Prejdem pár desiatok metrov a predo mnou sa objaví pekná útulňa Břidlicová chata. Ako inak, je samozrejme postavená z bridlice. Nazriem teda dnu a vidím, že je veľmi dobre vybavená. Podľa oznamu na dverách sa o stavbičku starajú vojaci z blízkeho vojenského obvodu. Celkom ma to tu láka ostať na noc. Predpoveď na ďalší deň však hlási búrky. Preto radšej pokračujem ďalej.

Poľnou cestou sa dostávam do spomínanej osady Staré Oldřůvky. Hneď na začiatku si všimnem domy a hospodárske budovy postavené z bridlice. Používali ju naozaj na všetko. Opúšťam náučný chodník a len tak po poľnej ceste sa presúvam do susednej osady Podlesí. Cestou mám sprievod vo forme stáda býkov, ktoré idú so mnou popri ceste. Nejako nevrelo na mňa zazerajú, ale našťastie je medzi nami elektrický oplôtok. Konečne sa dostávam do Podlesí. V centre osady je malý prístrešok. Nie je to však nič moc. Idem sa teda pozrieť k cintorínu, kde by mal byť ešte jeden. Ten je o niečo väčší, ale zase hneď vedľa cesty. Nechce sa mi však už nič iné hľadať a ostávam na noc tu.

5. deň: Podlesí – Rešovské vodopády

(49 km, prevýšenie 722 m, spolu 234 km)

Do rána okolo neprešlo ani jedno jediné auto. Nuž, usadlosť je fakticky na „konci sveta“, takže sem veľa áut nechodí. Už ráno vidím na radare, že sa z juhu na sever valí mohutný búrkový front. Nemôžem teda veľmi zaháľať a hneď na svitaní sa vyberám na cestu. Problémom je aj to, že nemám takmer žiadnu vodu. Na mape je síce naznačených niekoľko studní, no každá je buď znečistená, alebo má pokazenú pumpu.

Stúpam teda nad Podlesí a skúsim šťastie na potoku, ktorý je v lese vyššie. Namiesto lesa je tu síce jedna obrovská vyťažená pustatina, ale potok stále tečie. Hneď si teda naberám do fľaše. Je síce trochu zafarbená, ale môj vnútorný hlas mi hovorí „bolo už aj horšie“. Takže pohoda. Po lesnej ceste sa blížim k odbočke na vrch Červená hora. Rozmýšľam, či si urobiť malú zachádzku a vybehnúť hore alebo nie. Nakoniec si klasicky poviem, či sa sem ešte niekedy dostanem. Je dosť možné, že aj nie. Takže automaticky kráčam hore. Na vrchole stojí vysielač a meteorologická stanica Červená u Libavé. Areál je samozrejme oplotený, ale je tu osadená informačná tabuľa ohľadom histórie meteostanice.

Vraciam sa späť na lesnú cestu a po nej klesám ku kaplnke svätého Jána Nepomuckého. Zaujímavejšie ako samotná kaplnka je Cesta česko-nemeckého porozumenia, ktorá tu začína. Cesta alebo teda skôr chodník, je vytvorený zo žulových plakiet, na ktorých sú vyryté názvy miest a organizácii v tomto združení. Celkom zaujímavý nápad. Akurát nechápem, prečo je na pomedzí Moravy a Sliezska. Skôr by som tu čakal Cestu česko-poľského alebo česko-slovenského porozumenia. Nemecko je trochu mimo.

Dostávam sa na asfaltku, ktorá ma prevedie cez veterný park Červený kopec. Takto blízko popod veterné turbíny som ešte pešo nešiel. Je to celkom nepríjemné, keďže dosť fúka. Za poslednou vrtuľou odbáčam doľava na poľnú cestu. Mala by ma doviesť až k mestu Moravský Beroun. Keď však prídem na okraj lesa alebo skôr toho, čo z neho ostalo, tak cesta mizne. Improvizujem teda a idem pozdĺž lesa a neskôr sa brodím vysokou trávou cez rúbanisko. Obloha stále viac tmavne a len dúfam, že kým začne pršať, stihnem sa odtiaľto vymotať. V tráve by to bol po daždi masaker. Náhodou natrafím na lesnú cestu. Vyberiem sa teda po nej a dovedie ma až k hlavnej ceste, ktorá spája Moravský Beroun s mestom Opava.

Rýchlo trielim po ceste do mesta. Premávka je tu dosť hustá, ale momentálne ma to veľmi netrápi. V diaľke vidím ako do jednej z veterných turbín udiera blesk. Hmm, kebyže sa to tak dá nejako zužitkovať. Vrtuľa by mala na sekundu poriadny výkon. Do centra mesta sa dostávam tak akurát, keď začínajú padať prvé kvapky. Rýchlo vbehnem do prvého obchodu, ktorý zbadám, aby som sa ukryl pred dažďom. Keď som v potravinách, tak ma pochytí klasický záchvat pažravosti, ako vždy, keď na dlhej túre prechádzam cez mesto. Človek má zrazu možnosti napchať sa ako chce a samozrejme to aj využije. Sedím teda na schodoch pred predajňou a napchávam sa všetkým, čo som si pred chvíľou kúpil.

Medzičasom sa búrka presunie severnejšie a môžem pokračovať v postupe. Opúšťam mesto a za ním ma čaká príjemné prekvapenie. Nachádza sa tu minerálny prameň Ondrášovka. Samozrejme hneď idem ochutnať. Je to fajná kyselka. Načapujem si plné fľaše na cestu a popri trati stúpam údolím až k obci Dětřichov nad Bystřicí. Obloha sa opäť zaťahuje a začína jemne pršať. Kontrolujem situáciu na radare. Mala by to byť iba prehánka. Po rozbitej lesnej ceste stúpam stále vyššie a na prvej križovatke odbočím vľavo. Tu sa konečne dostávam na žltú značku. Stále však vedie po lesnej ceste a vyrúbanú pustatinu v okolí. Dnešný deň je to fakticky samý holorub. Stromy ostali len tam, kde boli listnaté lesy. Kde boli smreky, už nie je nič.

Kúsok pod vrchom Pomedzí, žiaľbohu, opúšťam lesnú cestu. Nie, že by mi bolo za rozbitou asfaltkou smutno, no to čo nasleduje, je ešte horšie. Prechod cez rúbaniská s vysokou mokrou trávou. Hneď nasadím nepremokavé ponožky. Bude to ich premiéra a dúfam, že nie aj derniéra. Fungujú dobre a aj keď sú topánky celé premočené, tak nohu mám stále v suchu. Nad obcou Huzová je na jednom vyschnutom strome tabuľka s nápisom „Posledný smrk“. Tiež je na nej informácia, že v tejto lokalite bolo za štyri roky vyťaženej toľko drevnej hmoty, ako sa plánovalo na nasledujúcich 40 rokov. Boj s lykožrútom je zjavne rovnako beznádejný ako aj u nás.

Obcou iba prebehnem a cez polia idem až k hradu Sovinec. Svojou siluetou mi pripomína Ľubovniansky hrad a mám pocit, že som ho už videl v nejakom filme. Obzriem si ho iba zvonku, keďže svojím smradľavým zjavom by som asi veľmi nezapadol medzi bežných návštevníkov. Klesám do údolia potoka Oslava, kde mám pri miestnej horárni na výber dve trasy. Jedna vedie po hrebeni a druhá cez dolinu. Začína hrmieť, preto si radšej vyberám dolinu. Chvíľu ešte klesám po ceste k odbočke do doliny. Buchot hromov je čoraz silnejší a keď sa mi nad hlavou začne blýskať, viem že je zle. Obzerám sa po dajakom prístrešku. Podľa mapy by mala byť pri odbočke do doliny autobusová zastávka. Rýchlo tam teda trielim a dúfam, že tam bude aj búdka.

Keď uvidím riadnu murovanú zastávku som celkom nadšený. Vbehnem dnu a po pár sekundách sa spustí poriadny lejak. Z cesty pred zastávkou je razom potok. Tak toto bol veľmi dobrý ťah, vybrať si údolnú cestu. Kebyže idem po hrebeni, tak som celý mokrý. Počkám kým búrka prejde a potom stúpam dolinou až k Rešovským vodopádom. Podľa názvu by tu mali byť samozrejme vodopády, ale osobne som od toho nemal žiadne očakávania. Keď som však prišiel na miesto, ostal som veľmi milo prekvapený. Mal som pred sebou úzku roklinu s vodopádmi, mostíkmi a rebríkmi. No proste paráda. Po dnešných búrkach je navyše v potoku veľa vody, a tak sú vodopády riadne mohutné. Prejdem celú dolinu, ale nenašiel som jednu podstatnú vec. Niekde by tu mal byť prístrešok. Keďže v ňom chcem nocovať, tak sa vraciam späť a nachádzam ho nad roklinou ešte na začiatku. Je z neho pekný výhľad rovno na najväčší z vodopádov. Zložím sa tu teda a pred nocou si ešte dám večerný kúpeľ vo vodopáde. Voda je síce ľadová, ale nevyužiť prírodnú sprchu by bol hriech.

6. deň: Rešovské vodopády – Kamzík

(43 km, prevýšenie 1688 m, spolu 277 km)

Noc bola pokojná, ale ráno je všade hustá hmla, z ktorej jemne prší. Nevľúdne počasie ma veľmi neláka von zo spacáka. Nejako sa z neho vyplazím von, pobalím všetky veci a opäť stúpam hore roklinou popri vodopádoch. Vôbec ma nemrzí, že si toto miesto prejdem ešte raz. Je tu fakt pekne. Niečo ako rokliny v Slovenskom raji. Hore dolinou mierne stúpam až do obce Tvrdkov. Obzriem si miestny kostolík a potom pokračujem cez polia do lesa nad obcou. V lese si uvedomujem, že už hodnú chvíľu nesledujem značku. Samozrejme, že som zišiel z chodníka. Predieram sa teda hustým podrastom a hľadám značku. Nie je nič horšie ako sa brodiť cez mladinu po daždi. Človek hneď dostane takú sprchu, že je celý premočený.

Konečne nachádzam chodník a idem po ňom až na okraj lesa. Tu je ďalšia prekážka - elektrický oplôtok. Musím ísť priamo cez ohradu. Žiadne zvieratá tu však nevidím. Až hore na kopci leží celé stádo kráv. Neviem čo im skrslo v hlave, keď som išiel okolo, ale zrazu sa postavili a začali bežať. Akurát neviem, prečo rovno na mňa! Tak si reku hovorím, asi by som mal bežať tiež rýchlo za ohradník. Na chvíľu sa cítim ako v Španielsku, no našťastie to za ohradu stíham skôr ako kravy. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Vždy sa kravy skôr boja ako by išli k človeku. Ešte keby to boli býky, tak pochopím, ale kravy s teľcami?

Poklusom sa dostávam do osady Dobřečov. Dá sa tu urobiť zachádzka na vrch Špičák, z ktorého by mal byť výhľad. Keďže je hmla ako mlieko, tak kašlem na to. Dolinou klesám do usadlosti Bedřichov. Už na prvý pohľad vidieť, že v minulosti tu bol rozvinutý cestovný ruch. No teraz sú tu len rozpadávajúce sa penzióny a vymretá dedina uprostred hôr. Veľmi sa tu nezdržujem a za posledným domom opäť vchádzam do lesa. Celkom prudko stúpam až k horskej chate Rabštejn, kde si urobím menšiu zachádzku k rovnomennej zrúcanine hradu. Z hradu toho síce veľa neostalo, ale zo skál je odtiaľto pekný výhľad na chatu a hrebeň Hrubého Jeseníka.

Hore na hrebeni sa ešte stále drží hmla. Som s tým už nejako zmierený, že keď vyjdem hore, tak zrejme nič neuvidím. Vraciam sa späť ku chate, kde sa nechám zlákať na teplé jedlo. Je tu fajn milá obsluha a prijateľné ceny, takže odporúčam sa zastaviť pokiaľ niekto pôjde okolo. Po pauze pri chate sa po modrej značke presúvam do sedla Skřítek. Cestou stretávam viacero turistov prahnúcich po pive, no najviac ma zaujmú podivné dodávky v lese. Ako sa k nim približujem, stretávam dvojicu v družnom rozhovore a za nimi chlapíka s profesionálnou kamerou. Ponad hlavu tiež letí dron. Vraj sa tu nahráva scéna do nejakého filmu. Takže už sa nebudem vyskytovať len na niekoľkých svadobných videách, na ktoré sa mi podarilo počas túr dostať, ale už aj vo filme. A to som si pomaly začal hovoriť svadobný fantóm - záhadný turista sporadicky sa vyskytujúci na svadobných videách. A teraz asi aj vo filmoch. Keď to takto bude ďalej pokračovať, tak si asi začnem pýtať honorár.

V sedle Skřítek stojí veľký motorest a zároveň odtiaľto začínam stúpať na hlavný hrebeň pohoria. V podstate začína „pravá“ hrebeňovka. Podľa mapy by to mal byť slušný stupák minimálne na prvý kopec. Nakoniec to však nie je nič strašné a na Ztracené kameny prichádzam celkom rýchlo. Ako názov napovedá, nachádza sa tu excelentný skalný útvar. Hmla sa našťastie rozplynula, a tak sú zo skaly aj pekné výhľady až po Beskydy na slovenskej hranici. Dlho tu behám hore-dole po skale, obzerám si neznáme výhľady na všetky strany a teším sa z toho, že slnko dnes vyhralo svoj súboj s hmlou. Dalo by sa tu motať aj do večera. Musím však pokračovať po hrebeni na vrch Pecny, kde začínajú alpínske horské lúky.

Razom som akoby vo Veľkej Fatre. Myslím, že nemusím hovoriť o tom aká je Fatra krásna, ale Jeseníky za ňou vôbec nezaostávajú. Cez lúky sa presúvam k neďalekej Jelení studánce. Okrem výdatného prameňa vody sa tu nachádza murovaná turistická útulňa. Síce vo vnútri nie je okrem drevenej podlahy nič, ale úkryt pred zlým počasím je to dobrý. Dokonca má bleskozvod, takže počas búrky by tu malo byť bezpečne. Akurát škoda je len to, že nejaký vandali posprejovali vnútro červeným sprejom. Neviem, prečo toto niekto urobil. Doplním si zásobu vody a idem ďalej.

Z diaľky vidím, že sa nad vrchom Veľký Máj točí vrtuľník. Niečo preváža v podvese na priehradu Dlouhé stráně, ktorá je na susednom kopci. Dostanem sa k nemu úplne blízko, ale aj tak neviem, čo to z hrebeňa preváža. Točiť sa tu však bude až do večera. Takmer po rovine sa dostávam na vrch Vysoká hole. Pred sebou vidím najvyšší vrch celého pohoria a tiež Moravy - Praděd. Príde mi to ako moravská „Kráľova hoľa“. Keďže je to lúčnatý kopec s veľkým vysielačom na vrchole.

Klesám k chate Ovčárna, kde sa napojím na asfaltku, ktorá vedie až hore na Praděd. Doteraz bol hrebeň pohoria takmer ľudoprázdny, ale tu je ľudí ako maku. Dá sa sem dostať autom, takže počet kvázi turistov sa enormne zvyšuje. Na Praděd je to z hlavnej hrebeňovej trasy menšia zachádzka. Samozrejme ho však neobídem a vybehnem hore. Z vrcholu sú veľmi pekné výhľady na okolie Ostravy, priľahlú časť Poľska a v diaľke vidieť pohoria na pohraničí so Slovenskom.

Z vrcholu sa vraciam späť na červenú hrebeňovú trasu a klesám k chate Švýcárna. Ako strácam výšku, tak sa postupne opäť vraciam do pásma lesa. Iba pri chate sa opäť objaví menšia lúka. Chata je vraj pomenovaná podľa švajčiarskych pastierov, ktorí sem v minulosti prišli pásť ovce. Je takmer večer, na chate však spať nebudem. Všimol som si, že na mape je asi o 3 km ďalej prístrešok. Smerujem teda tam. Mapa našťastie neklamala a na Malom Jezerníku stojí úplne nový prístrešok. Nemá síce podlahu, ale inak je celkom luxusný. Ostávam teda tu a večer sledujem ako sa posledné lúče Slnka dotýkajú susedného vrchu Dlouhé stráně, kde stojí priehrada, ktorú som spomínal. Okrem prečerpávacej priehrady je na kopci aj niekoľko veterných turbín. Nečakal som, že v Česku bude až toľko veterných elektrární. Som zvedavý či ich bude toľko aj ďalej po ceste.

7. deň: Kamzík – Andélin pramen

(45 km, prevýšenie 1451 m, spolu 322 km)

Až ráno si všímam, že miesto sa volá Kamzík. Tento je však poriadne ďaleko od Bratislavy. Po modrej značke klesám do Červenohorského sedla, kadiaľ prechádza frekventovaná komunikácia smerom do Poľska. Ranná hmla zahaľuje sedlo do nevľúdneho odtieňa šedej, takže je tu momentálne ešte úplne mŕtvo. Ani v okolí motorestu nevidieť žiadny pohyb. Popri zjazdovke stúpam k pamätníku obetiam hôr. Stojí tu malá drevená kaplnka, ktorá vo vnútri skrýva viacero pamätných dosiek na ľudí, ktorí zahynuli v Jeseníkoch. Ako tak pozerám, väčšina z nich zahynula v zime. Najviac ma však zaujmú dve úmrtia po zásahu bleskom. Búrky si tiež vyberajú svoju daň.

Hmla vystúpila do vyšších polôh, a tak aspoň na chvíľu vidím svet okolo seba. Čochvíľa ju však dobieham a pri Vřesové studánce som opäť v „mlieku“. Nad prameňom je postavená mohutná murovaná kaplnka. Dnu by sa dalo v pohode prespať. Dopĺňam si vodu a stúpam stále vyššie. Pomedzi pekný smrekový les sa postupne začínajú objavovať rašeliniská. Podľa informačných tabúľ tu rastie nejaká vzácna kvetina, a preto je zakázané chodiť mimo chodník. Na niektorých miesta sú okolo chodníka urobené aj drevené ohrady. Takto ohradený je aj vrch Keprník. Zároveň je to posledný vysoký vrch v Jeseníkoch, na ktorého vrchol vystúpim. Pomedzi drevenú ohradu sa vyškriabem na vrcholovú skalu a čakám, či sa hmla rozplynie alebo nie. Nevyzerá to veľmi nádejne, no predsa len chvíľu počkám. Na pár sekúnd sa naozaj na jednej strane kopca roztrhá a v diaľke vidím celý hrebeň Jeseníkov, po ktorom som išiel včera. Za dobrého počasia odtiaľto musia byť pekné výhľady.

Je tu dosť zima, takže sa poberám preč a klesám k vrchu Šerák. Cestou dolu začínam na chodníku stretávať davy ľudí, až sa sám seba pýtam odkiaľ sa ich zrazu toľko berie. Veď doteraz tu nebolo skoro nikoho. Až pod vrchom Šerák zistím, že na jeho vrchol vedie lanovka. Je zdrojom davov ľudí. Popri lanovke klesám do Ramzovského sedla. Je to tu na môj vkus až prepchaté turizmom. Niečo ako Donovaly. Zastavím sa v malom bufete pri ceste, kde doplním energiu pred strmým výstupom na Smrk. Oproti bufetu ma zajme veľký turistický prístrešok. Nazriem teda dnu. Okrem lavíc a stola sú tu aj dva vodovodné kohútiky. Cez sedlo vedie hlavné európske rozvodie medzi Baltským a Čiernym morom. Takže keď si človek pustí vodu z jedného kohútika, tak jeho odpadová rúra vedie do Baltského mora a z druhého kohútika do Čierneho mora. Celkom zaujímavý nápad.

Dopĺňam si tu vodu a potom strmo stúpam cez Klín až na Smrk. Vrchol je zalesnený a okrem pekného smrekového lesa s bujným podrastom čučoriedok tu nie je nič neobvyklé. Z vrcholu pokračujem k neďalekej štátnej hranici s Poľskom. Stretávam tu veľkú skupinu Poliakov, ktorí sa akurát rozhodujú, kam budú pokračovať. Môj smer postupu je jasný. Po hranici smer Palaš. Kráčam teda od jedného hraničného kameňa k druhému a cestou sa popásam na obrovskom množstve čučoriedok. Sú ich tu fakticky tony a zamýšľam sa, ako by tu bolo našim mackom dobre. Mohli by sa prežierať od rána do večera. Mali by sme ich sem asi pár vyviezť.

Opúšťam štátnu hranicu a klesám k smerovníku Palaš. Neďaleko odtiaľto je turistická chata Paprsek. K tej však nejdem a traverzom pokračujem na Poľskú horu. Stále sú tu pekné riedke smrekové lesy s bohatým podrastom čučoriedok. Veľmi mi to pripomína Oravské Beskydy. Na vrchu Poľská hora sa vraciam na štátnu hranicu a po nej klesám do Kladského sedla. Obloha tmavne a začína hrmieť. Tak toto snáď nie. Rýchlo klesám do sedla, kde by mal byť prístrešok. Nakoniec je tu chata, a tak sa schovávam na jej verande. Pozerám radar a vidím, že v celom Česku nikde ani kvapka. Iba tu sa sformovala malá búrka. Dúfam, že sa rýchlo rozpadne a budem môcť pokračovať. Na zajtra je totiž výstraha pred búrkami od samého rána, a tak by som rád prešiel Králický Sněžník čím skôr.

Spúšťa sa celkom slušný lejak, a preto sa zatiaľ rozprávam so skupinou Čechov, ktorí idú na chate nocovať. Chvíľu rozmýšľam, že tu ostanem na noc aj ja. Dážď však netrvá dlho, a keď prestane, viem, že musím frčať ďalej. Hmlistým lesom stúpam z jedného kopca na druhý a občas dostanem nejakú sprchu zo stromu. Nakoniec klesám do sedla Hlboká jama (Głęboka Jama), z ktorého potom idem asi kilometer k prístrešku Adélin pramen. Ako už názov napovedá, okrem mohutného prístrešku je tu výdatný prameň vody. Keďže tu žiadny iný prístrešok nie je, ostávam na noc tu. Na Králický Sněžník to nemám ďaleko, a preto dúfam, že ráno ho stihnem prejsť ešte pred tým, ako prídu búrky.

Pokračovanie uverejníme nabudúce...

Predchádzajúca časť putovania