Na rozdiel od tiesňavy Vintgar je úžina Pokljuka pokojným miestom, v ktorom síce turistov stretnete, ale rozhodne ich nebudú také masy ako v útrobách jej slávnejšej sestry. Okrem toho vstup do rokliny je bezplatný. Dolina Vrata je najväčšou ľadovcovou dolinou severnej strany Júlskych Álp. Vedie od obce Mojstrana až pod severnú stenu Triglavu. Až pod turistickú chatu Aljažev dom je schodná autom.

Pokljuka

Po preľudnenom Vintgare viac ako vítam, že si moje dieťa na nejakom reklamnom pútači všimlo, že kúsok od neho je ďalšia roklina a že sme sa o nej na internete dozvedeli, že je veľmi málo navštevovaná. Cestami-necestami sa preto vyberáme podobným smerom ako v pondelok. Z hlavnej cesty odbočujeme v Mojstrane, odkiaľ pokračujeme smerom na dolinu Krma a v Zgornej Radovne odbočujeme na úzku lokálnu asfaltku krásnou bočnou dolinkou. Na jej začiatku je upozornenie, že najbližších 11 km máme počítať s pohybom cyklistov. V dedinke Krnica odbočujeme kúsok za mostom v kopci prudko doprava, po chvíli za sebou nechávame posledné ľudské obydlia a mierime do lesa. Tu nás čaká neveľké a zatiaľ temer prázdne parkovisko.

Obliekame si mikiny a vydávame sa lesom na nové dobrodružstvo. Približne po dvadsiatich minútach sa dostávame ku križovatke, na ktorej má človek možnosť rozhodnúť sa, kadiaľ pokračovať a čo zvolí ako návratovú trasu. Vpravo je tzv. Pokljuška luknja – priechodná jaskyňa, ktorá je približne 15 m vysoká.

Odbočujeme vľavo a pár metrov prudko stúpame. Následne sa ocitáme v širšom priestore tiesňavy, kde naľavo od nás vidieť prírodou vytvorený skalný most (Veliki naravni most). Je 24 m vysoký a v najužšom mieste má na šírku len tri metre.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme ďalej cez dve menšie úžiny, v ktorých sa skaly na vrchu takmer dotýkajú, a dostávame sa na niečo, čo by som v obývanej oblasti označila ako malé námestie. Priestranstvo je zo všetkých strán obkolesené vysokými skalnými stenami, v určitých miestach dosahujú viac ako 30 metrov. Prirodzene schodná cesta ďalej odtiaľto neexistuje. Namiesto nej je bokom z jednej zo skalných stien vytvorený drevený most.

Nad najužším bodom celej tiesňavy, v ktorej, mimochodom, nenájdete žiadnu vodu (jedine že sa sem vydáte po výdatných dažďoch), sa čoskoro dostávame na rázcestie, z ktorého sa dá ešte asi kilometer pokračovať roklinkou (ale bez obdobných „atrakcií“) alebo sa prudkým stúpaním dá dostať na návratový chodník, ktorým si človek urobí okruh a k prvej križovatke zostúpi cez jaskyňu.

Chceme ísť ešte do doliny Vrata, preto sa rozhodneme pre kratšiu návratovú cestu, ktorá vedie hustým lesom. Takmer až po jaskyňu je z nej niekoľko odbočiek, preto treba pozorne sledovať turistické značenie. Od jaskyne je trasa totožná s výstupovou a aj keď sa nám ráno zdala nekonečne dlhá, pri návrate ju máme zdolanú behom chvíľky. Z lesa vychádzame na parkovisko a prekvapí nás, aké je plné.

Dolina Vrata a prameň Bistrice

Janko zadáva do navigácie potrebné údaje a miestnymi kľukatými komunikáciami horskou krajinou sa vraciame niekoľko kilometrov späť. V dedinke sa chvíľu motáme, kým sa dostaneme na správnu cestu, ale z nej už neodbočujeme. Kúsok pred značkou vyznačujúcou koniec obce nás svetelná tabuľa vystríha pred tým, že parkoviská v doline sú plné. Váham, či ísť ďalej, ale po pár sekundách jednoducho znova jemne zošliapnem plynový pedál a pokračujem. Na rozdiel od Talianska, kde bola prístupová cesta k Tre Cimme uzavretá, tu nie sú nijaké zátarasy. Predpokladáme, že parkoviská v údolí sú spoplatnené a keď, tak nás pracovníci vyberajúci poplatok otočia nazad.

Ako prvé míňame parkovisko pri kaskádach vodopádu Peričnik. Zastavujem na poslednom voľnom mieste a rozhliadam sa okolo seba. Nikde tu nie je možnosť sa najesť a nám celkom vytrávilo. Pýtam sa preto pána vo výstražnej veste, či môžeme pokračovať až hore. Keď nám súhlasne odpovie, že pri Aljaževom dome sú voľné miesta, vraciam sa späť a štartujem. Janík je veľmi hladný a nevie sa dočkať obeda.

Vodopády nechávame za sebou s tým, že sa k ním vrátime pri spiatočnej ceste a mňa prekvapuje červenou lemovaný trojuholník označujúci sklon kopca – stojí na ňom 25 %. Pridávam, aby som sa rozbehla, ale aj tak musím podradiť do jednotky a časť vytiahnuť takto. Môj zlatý benzínový atmosférický motor chvíľami zahučí, ale inak pod jemným pridávaním plynu a vyberaním zákrut pradie ako mačiatko.

Na parkovisku platíme 5,- € parkovné, auto nechávame za sebou a vyberáme sa na posledné metre k chate, v ktorej sa (ako pevne veríme) konečne najeme. S dych berúcim výhľadom na celú severnú Triglavskú stenu do seba hádžeme obed. Vyťahujem turistickú mapu a rozhliadam sa okolo seba. Chata je ideálnym východzím bodom nielen pre výstup na Triglav, ktorý odtiaľ cez sedlo Luknja (1758 m) trvá šesť hodín, ale aj pre množstvo ďalších túr. Jednou z nich je výstup na Škrlaticu (2740 m), prípadne od Bivaku IV (1980 m) na Križ (2410 m) či Stenar (2501 m). Vo všetkých troch variantoch je nutné počítať s vyššou náročnosťou túry a pri výstupe na Stenar a Škrlaticu s úsekmi, na ktorých nesmie človeku chýbať feratový výstroj. Na opačnej strane ma zaujme podľa značenia dobrodružná cesta cez feratu Tominšek do sedla pod Begunjskim vrhom (2461 m), odkiaľ sa dá pokračovať na Triglavski dom na Kredarici a samotný Triglav alebo nazad do doliny cez feratu Praweg.

My sa skromne vydávame „len“ k prameňu Bistrice. Štrková cesta vedie čistinkami, lesom i rúbaniskom a pri pohľade nazad ponúka krásne výhľady na sever. Mňa však viac fascinuje pohľad na juh a čoraz bližšiu severnú stenu Triglavu.

Pri tom, čo by sa dalo nazvať prameňom riečky, zurčiacej cez celú dolinu Vrata, sme za slabú pol hodinku. Janík sa hrá vo vode, ja chlapcov nechávam za sebou a pokračujem vyššie, kým ma chodník pustí. Hľadím do sedla Luknja a viem, že do dvoch hodín by som bola v pohode nazad, no tatík s krpcom by sa za ten čas asi unudili.

Na niektorých miestach vykúka slniečko, inde sa oblaky zbierajú a prevaľujú nad špicmi Júlskych Álp ako cukrová vata. Samotný vrchol Triglavu je halený čoraz väčšou hmlou. Či z toho bude alebo nebude pršať je v danej chvíli ťažké predpovedať. Chceme navštíviť aj vodopád Peričnik, takže sa radšej po mojom návrate vydávame späť k chate a k autu.

Vodopád Peričnik

Jeden z najmladších vodopádov v Slovinsku vznikol na konci poslednej doby ľadovej. Počas tej sa ustupujúci ľadovec doslova zarezal do zlepencovej horniny, prehĺbil dno údolia a vytvoril impozantný, takmer 100 m vysoký zlepencový útes. Voda, ktorá útesom preteká, dnes v dvoch stupňoch tvorí samotný vodopád, pričom vrchný stupeň je vysoký 16 m a spodný stupeň 52 m.

Tatíkovi sa s nami ísť nechce. Ostáva preto v aute a k vode sa vyberáme vo dvojici. Strmý výstup lesom na viacerých miestach prerušujem preventívnym oddychom, no aj tak nám nezaberie viac ako štvrť hodinku. Akonáhle sa dostávame k hučiacej vode, Janino skríkne od nadšenia. Ono sa za vodu dá prejsť. Samozrejme, nechcem ho o dobrodružstvo obrať a vydávam sa za ním. S foťákom na krku a statívom v ruke je to pre mňa komplikovanejšie ako pre môjho malého kamzíka, no aj ten sám zastavuje pred jednou skalou a hľadí na ňu. Obaja prehodnocujeme ďalší postup a zhodujeme sa, že nemusíme byť všade.

Je viac ako päť hodín popoludní, no aj napriek pokročilej hodine je tu veľmi veľa turistov. Aj keď sa tu nikto nezastavuje na príliš dlhý časový úsek, okolie kaskády je stále plné. Poobdivujeme skaly a útes nad nami a vraciame sa nazad na značený turistický chodník, aby sme pokračovali hore.

Hneď na začiatku ma prekvapí upozornenie, že ide o náročný turistický terén a vstup je len na vlastné riziko. S úsmevom si spomínam na všetky náročné turistické terény, ktoré sme v tomto roku absolvovali a sledujem, že Janino bez zaváhania pokračuje hore. Veď keď bude treba, vrátime sa. Idem teda za ním a po chvíli sa dostávame k niečomu, čo pripomína malý skalný komín a do čoho je osadené niečo medzi rebríkom a schodmi. Zhora sa vracajú ľudia, takže chvíľu čakáme, aby sme sa neobchádzali priamo na stupienkoch.

Nad schodmi ešte chvíľu pokračuje strmé stúpanie a onedlho sme pri menšom, no za mňa o to malebnejšom vrchnom vodopáde. Ani návštevníkov tu nie je toľko ako pár desiatok metrov pod nami.

Aj tu je možné ísť za vodopád a tento raz nás nezastavujú žiadne pochybne vyzerajúce skaly. Smejeme sa pod spŕškami vody a užívame si výhľad na vodopád z netradičného uhla – spoza neho. Ešte sa tu chvíľu pomotáme, keď mi pohľad padne na hodinky. Sme preč viac ako hodinu. Rovnakou trasou sa vraciame nazad k autu a zostup nám netrvá ani pätnásť minút.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek