Boli to vždy skvelí športovci, vynikajúci lyžiari s krásnym vzťahom k horám i k ľuďom, zapálení pre svojho koníčka a pripravení znášať útrapy pre dobro iných. Ale boli to zároveň aj normálni ľudia, ktorí celý týždeň tvrdo pracovali a potrebovali sa aj odreagovať a pobaviť sa. A tak po večeri, keď už boli všetci prechodní turisti doma a ubytovaní hostia v chate, zišli sme sa dolu v bare a začala tá správna a nenapodobiteľná zábava. Príbeh striedal príbeh a výbuchy smiechu otriasali celou chatou. Samozrejme, že sa pri tom aj popíjalo, niekedy viac, niekedy menej.

V ten sobotný večer sa zišla veľmi silná partia. Jožo a Peter z Horskej služby, Milan a Eugen, lyžiarski inštruktori s kurzom z učilišťa a s nimi ešte asi traja učitelia, zo šiesti či siedmi chlapci z lyžiarskeho oddielu z Vrútok. Všetkých som dobre poznal a vedel som, že nikto z nich zábavu určite nepokazí.
„Raz“, začal Peter, „som slúžil dolu pod výťahom vo Vrátnej. Asi o druhej poobede mi volajú vysielačkou chalani, čo slúžili hore: „Peter, zožeň pár klincov, drôt, kombinačky a kladivo a vyvez sa hore za nami. Máme tu zlomeninu, tak sa pohni.
„Počúvajte“, ja im na to, „somára si robte zo seba a keď už sa napijete, tak aspoň neotravujte iných.“
„Peter, rob, ako ti kážeme, zožeň tie veci a vyvez sa hore. Nuž čo som mal robiť. Z dielne od vlekárov som zobral materiál a vari za pol hodiny som už aj bol hore. Videl som, že hore v stanici chýbajú kanadky a tak mi bolo jasné, že asi sa spustili k úrazu.
„Peter“, hovorí mi horný vlekár, „máš sa spustiť pod sedačkou, čakajú ťa vpravo asi 500 m.“ Veď som ich asi aj videl zo sedačky, tak ich ľahko nájdem. A aj som ich našiel, chlap ležal na kanadkách, vedľa jedna lyža aj s topánkou vo viazaní, druhá lyža bez topánky. Dočerta, hovorím si, čo mu utrhlo nohu? „No kde si“, hovoria mi chalani a smejú sa. Už mi bolo jasné, že to také vážne asi nebude.
„Ukážte ten úraz, hovorím, čo ste si to zasa vymysleli. Chlap na kanadkách sa posadí a hovorí: „To nič, len mi drevenú nohu zlomilo.“ No predstavte si, ten chlap mal drevenú protézu a na nej aj lyžoval. No a mal taký nešťastný pád, že mu ju zlomilo. A tak sme vysoko odborne zasahovali. Stĺkli sme to klincami, stiahli drôtom a chlap nás ešte aj dirigoval. Len potom sme sa narehotali, keď bolo treba spísať záznam. A tak sme napísali ako zvyčajne, že bol zásah ku zlomenej nohe, tam a tam a ako riešenie sme napísali: Noha bola na mieste klincami zbitá a dupľovaným drôtom stiahnutá a lyžiar takto ošetrený už sám zbehol do Vrátnej. Nehovorili sme nikomu nič, len sme po službe odovzdali záznam a čakali. A aj sme sa dočkali. Poviem vám, že náčelník bol chvíľu na infarkt a veru to dlho nevedel stroviť.“ Všetci sa rehocú a padajú pripomienky, nuž veď to poznáte.

„Nedávno tu bol lyžiarsky kurz a s ním aj dvaja telocvikári ako inštruktori“, pokračoval som zasa ja. „Všetko bolo v poriadku, len raz poobede vyhnali decká von, rýchlo si dali zopár rumov a chytili slinu.“
„Chatár“, hovoria mi, „keby sa nám ešte žiadalo piť, pošleme si nejakého žiaka po rum. Daj nám ho do kolovej fľaše a večer sa vyrovnáme.“
„V poriadku, chlapci“, hovorím, a hneď som vytiahol radšej dve prázdne fľaše od koly (veď poznáme našich), naplnil rumom, navrch nasadil korunku a stisol kombinačkami. Vyzerali ako z továrne. Fľaše som dal do debny s kolou a čakal. Netrvalo ani pol hodiny a už tam bol chlapec na lyžiach a vraj učitelia prosia, že by som im kolu poslal, lebo sú veľmi smädní. Dostal fľašu a zmizol. O pol hodiny bol nazad a že by chceli ešte jednu kolu. Tak som mu dal aj druhú a nachystal som pre istotu ďalšie dve. No čo vám mám hovoriť, keď prišiel pre štvrtú, tak chlapec vraví:
„Teda, pán chatár, keby som im sám tú kolu nenosil, tak by som prisámbohu povedal, že sú stále viac ožratí.“

Chata sa zatriasla rehotom a ja som pokračoval:
„Nuž a minule na jeseň som mal zasa dobrodružstvo tuto s chlapcami z Vrútok.“
Lyžiari sa začali ošívať, ale ja som pokračoval:
„Dole na chatke mali jesenné sedenie a prípravu na zimnú sezónu. A keď už bolo všetko povedané a poriešené, tak sa začalo aj trochu popíjať. Lenže s jedlom rastie chuť a keď sa pálenka minula, tak sa rozhodli, že idú so mnou hore na Maguru pokračovať. Lenže vypité už bolo a nikomu sa veľmi nechcelo šliapať hore zjazdovkou. No a v takom prípade nie je o dobré nápady núdza. A tak sa rozhodli, že sa vyvezieme starým odstaveným vlekom. Najprv sme sa spočítali, potom nahádzali čísla do čapice a začali losovať poradie na vlek. Hovorím im: A to prečo, veď je to jedno kto pôjde prvý, no nie?“
„Ale kdeže, chatár, ty si hosť a tak sa len pozeraj a uvidíš.“
Keď bolo vylosované, tak ten s číslom jedna si začal obliekať staré prešiváky, gumené čižmy, hlavu omotal šálom, nasadil starú ušianku a lyžiarske okuliare, kožené pracovné rukavice a pobral sa ako snehuliak ku vleku. Ten, čo mal posledné číslo v poradí, sa postavil k motoru a zapol vlek. Motor mal veľkosť písacieho stola na ministerstve zemetrasenia a keď ho zapol, tak na celom Turci pohasli svetlá a v hydroelektrárni sa turbína začala točiť naspäť. Zhrdzavené kladky sa so škripotom pomaly rozbiehali, hore na chate začali zavýjať psi a dolu v Lipovci pre istotu vyhlásili mobilizáciu. Každý z nás dostal do ruky kotvu a tak sme sa postupne vešali na lano podľa vylosovaných čísiel a už len preberajúcich nohami a rehotajúcich sa nás vlek ťahal hore kopcom na chatu. Keď sme vyšli hore, tak ten posledný dolu vypol vlek a peši vyšiel za nami. Pýtam sa ich:
„No chlapi, a prečo bol ten prvý taký naobliekaný?“
„Nuž, ten to má najťažšie, lebo cestou hore musí všetko malinčie preraziť. Za leto to strašne zarastie a keby sa nenaobliekal, tak by ho to do krvi rozodralo a oskalpovalo.“
„No počúvajte,vy lyžiari, veď vy by ste mohli ísť do Prahy metro prerážať“, chechtali sa ostatní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A tak to pokračovalo. Príbeh za príbehom, poldeci za poldecákom, až sme napokon zistili, že naši horskí služobníci už majú akosi viac pod čapicou.
„Peter“, hovorí ktorýsi z Vrútočanov, „akože to budete zajtra slúžiť, keď ste tak popili.“
„To nič“, vraví Peter ťažkým jazykom, „ak bude treba, tak vyhlásime zajtra zákaz vychádzania a bude pokoj.“ Tu sa prebral aj Jožo a dodáva: „A aby nás nikto nemohol skontrolovať, vyhlásime zákaz vychádzania-tobôž vchádzania.“

No a Jožo aj pokračoval: „Chatár, a mačky tu máš?“
„Nie Jožko, veruže nemám“, hovorím mu. „A to je dobre“, on nato, „pretože predchádzajúci chatár mal a veru riadne zvery to boli. Chodili po celej chate a šťali a ondiali, kde to na nich prišlo. A chatárka chodila za nimi s lopatkou popola a iba to tak prisýpala. Chlapci moji, raz mi ten ich mač ošťal kletrak (malý batoh, pozn. red.). No to vám bol smrad. Keď som išiel domov, všetky psy v dedine zavýjali, keď ma zacítili a mačky z celej dediny sa ťahali za mnou a celú noc nám mraučali pod oblokmi. Zobral som ja milý kletrak, strčil ho do potoka a privalil skalou. Prisámbohu, štrnásť dní tam bol privalený a ešte stále smrdel.
„Jožo“, hovoria chalani, „a si si istý, že to bolo tými šťankami, nenechal si si vo vnútri omylom ponožky alebo nebodaj desiatu?“

A večer pokračoval.
„Minule sme tu na chate mali takú šikovnú partiu a večer sa tiež takto popíjalo, ale trochu sa to zvrtlo a jeden kamarát sa akosi priskoro opil“, hovorí ktorýsi Vrútočan. „Tak sme ho dotrepali na izbu, vyzliekli a šuchli do postele a že ho necháme zo dve hodinky prespať. Ale potom sme si to rozmysleli a zobrali sme tuto chatárovho bernardína, naobliekali ho do spáčovej košele, nohavíc a čiapky, vyviedli na izbu a spáča sme prebudili. Posadil sa na posteli, chvíľu žmurkal a snažil sa zistiť, kde je. Zrazu si začal obzerať toho naobliekaného bernardína a po chvíli mu hovorí: „Chlape, podľa oblečenia ťa odkiaľsi poznám, no ale podľa ksichtu - prisámbohu som ťa tu ešte nevidel.“

Miloval som tie večery a priateľov z tých čias. Dodnes na to veľmi rád spomínam a teším sa, že som mal v živote možnosť poznať a stretnúť takých skvelých ľudí a priateľov. Raz za rok či dva sa zastavím na chate a aspoň spomienkou sa vraciam k tomu, čo som tu niekedy dávno zažil.

Titulná fotografia: Michal Mikuláš

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.