Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Čarovné farby jesene
Čarovné farby jesene Zatvoriť

Túra Tri dni v Pohronskom Inovci

Sopečné pohorie Pohronský Inovec ponúka na malej ploche mnoho možností pre turistov. Sú tu hlboké lesy, početné skalné zoskupenia i hospodársky využívaná krajina v okolí horských obcí. My sme sem zavítali na trojdňový pobyt s ubytovaním v Chate na Veľkom Inovci.

Vzdialenosť
65 km
Prevýšenie
+2412 m stúpanie, -2579 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jeseň – 11.11.2022
Pohoria
Pohronský Inovec
Trasa
Voda
Vo Veľkej Lehote, Orovnický prameň pod Loksovou lúkou, Prameň Žitavy, Stoky nad Obyckými lúkami, Studnička Vŕšky nad Žitavanmi
Nocľah
Chata na Veľkom Inovci
Doprava
Zlaté Moravce (bus, vlak) - Jedľové Kostoľany-mlyn (bus)
Zlaté Moravce (bus, vlak)
SHOCart mapy
» č.483 Tribeč, Vtáčnik (1:40.000)

Ponad Živánsku vežu do Veľkej Lehoty

Z rázcestia na okraji Jedľových Kostolian sledujeme chvíľu cestu údolím Žitavy, riečky oddeľujúcej pohoria Tribeč a Pohronský Inovec. Míňame budovy horárne a zopár súkromných domov, na druhej starne cesty nás víta dvojica hlasno štekajúcich psíkov. Po chvíľke odbočíme z asfaltky a mierne stúpajúc vchádzame do hory. Vedie nás turistické i cyklistické značenie, a tak sa na širokej zreteľnej ceste ani dajako neobzeráme za značkami, veď je to tu úplne jasné.

Údolie riečky zostáva čoraz hlbšie pod nami a v protiľahlom úbočí, za hustou clonou lístia zjaví sa nám tajomná vysoká stavba. V prvej chvíli mi napadne, že aká je to tu osamelá bytovka, no vtom si spomeniem na existenciu Živánskej veže a záhada je vyriešená. Živánska veža, zvaná tiež Turňa alebo Zbojnícka veža, bola strážnou vežou neďalekého Hrušovského hradu a ako to už pri mnohých zrúcaninách býva, aj o tejto sa hovorí prastará povesť. Tentoraz celkom tradične o zaľúbenej dievčine a zbojníkoch. Veža nám čoskoro mizne z dohľadu a po romantickej minulosti stojí pred nami celkom prozaický cyklistický smerovník. Ten nám ukazuje, že sme akosi zišli z pešej trasy a na Cigánsku pažiť, kde si mienime dať prestávku, musíme vyjsť kúsok do vŕšku.

Cigánska pažiť je úplne plochý kopec so zarastajúcou lúčkou a peknými výhľadmi na výbežky Pohronského Inovca. Obďaleč je ešte jedna lúka s poľovníckym posedom a potom sa na dlhší čas ocitáme v lese, ktorý ma akosi ničím nezaujal. Čo ma však zaujalo, bol pohľad na širokánske pláne nad Veľkou Lehotou a rozťahaná dedina pod nami, čo sme uzreli hneď ako sme z vyšli z lesa. Veľká Lehota je sama o sebe veľká a ešte k nej patria mnohé štále, položené na okolitých stráňach. Tentoraz však prechádzame cez ňu azda najkratšou možnou cestou, obídeme potraviny a kostol, stúpame popri oplotenom areáli farmy a vyplašíme zopár srniek na okraji lesíka. Tu, v štáli Burovci, stojí drevený kríž s liatinovým korpusom, krytý plechovým baldachýnom zo začiatku 20. stor., ktorý dala postaviť rodina Víglašských na pamiatku tragicky zosnulého člena rodiny, vracajúceho sa z práce v zime.

K vodopádu a nahor k chate

Od kríža nás čaká tiahly výstup na hlavný hrebeň pohoria. Aj tu, vo vysoko položenom sedle pod vrchom Kuchyňa stojí zopár starších domov. Zakrátko opustíme turistickú značku a schádzame do údolia Skleného potoka. Podľa mapy by tu mala byť cyklocesta pomenovaná Bajkom ponad vodopád. Po krátkom úseku asfaltky je to však väčšinou kamenitá cesta, zasypaná v tomto čase vrstvou lístia a žiadne stopy po bicykloch ani cyklistické značky tu nenachádzame. To nám pravdaže neprekáža, vytrvalo klesáme súbežne s potokom až na malú rovnú plošinku. Podľa mapy zisťujem, že sme práve nad vodopádom, ten je však hlboko pod nami a z tohto miesta ho nevidieť a ani nepočuť. Doprajeme si krátku prestávku s občerstvením a veľkými oblúkmi zídeme na hlavnú cestu nad Starou Hutou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Miestna časť Novej Bane bola pôvodne sklárskou osadou a po postavení sklárne v Novej Bani dostala prívlastok stará. Hneď skraja osady nás šípky navigujú nahor a po krátkom výstupe sme pri vodopáde pretekajúcom cez rozoklané skaliská. Starohutiansky vodopád je asi päť metrov vysoký, pod ním sú ešte ďalšie menšie kaskády. Priamo pod vodopádom je umiestnená tabuľa náučného chodníka, z ktorej sa dočítame o vzniku vodopádu v andezitových skalách i o miestnych živočíchoch.

Po návrate od vodopádu nás čaká trošku nepríjemný úsek širokou asfaltovou cestou. Prejdeme po nej viac ako kilometer, kým prídeme k rázcestiu Drozdovo a odbočíme na lesný chodníček, aby sme prekonali záverečný, viac ako tristo metrový výstup. Stúpame pomaly, k ohlásenému času príchodu k chate nám zostáva viac ako dve hodiny a do zotmenia ešte o čosi viac. Väčšiu prestávku si pravdaže spravíme na rozľahlej zvlnenej planine s mohutnými stromiskami, zvanej Loksova lúka.

Míňa nás auto, po chvíľke však odbočuje a zachádza do porastu. Zrejme miestny lesník či poľovník. Z rázcestia pokračujeme naďalej po zelenej značke, ktorá nás privedie na krátke, veľmi strmé stúpanie tesne pod samotný vrchol Veľkého Inovca, a čoskoro sme na lúčke pri telekomunikačnom vykrývači, kde nás natešene víta malý strakatý pes.

Zídeme pár metrov a posadáme si na lavičky pred turistickou chatou. Z komína sa dymí a ešte je pomerne teplo, tak necháme chatára pripraviť nám ubytovanie a večeru. Ten na chvíľku vykukne, pozdravíme sa a opäť zájde dnu. Keď slnko trochu klesne a pocítime, že vzduch sa začína ochladzovať, vojdeme do chaty aj my. Je tu malá chodbička so sedačkou, z ktorej vedú jedny dvere do kuchyne, druhé do priestrannej jedálne a tiež sú tu strmé drevené schody do ubytovacej časti.

Cez Loksovu lúku do osady Bukovina

Od chaty to máme na vrchol Veľkého Inovca iba zopár minút. Malý strakatý pes nás sprevádza až pod skaly, potom však usúdi, že nemá cenu sa s nami zdržiavať a vracia sa naspäť do chaty. Tam ho čakajú chutné kostičky i pohodlné pohovky, zatiaľ čo my budeme celý deň šliapať po kopcoch. Teraz sme na najvyššom mieste našej trasy, takže pôjdeme chvíľu nadol, lesnou cestou zostúpime na Loksovu lúku, kde sme boli včera popoludní. Pri troche nepozornosti či pri kochaní sa nádhernými scenériami na chvíľku stratíme značku, no čoskoro sa na ňu vrátime a po zreteľnej cestičke mierime k osade Bukovina. Keď sme kúsok nad ňou, otvorí sa pred nami ďalší čarovný pohľad na zelené lúky s ovocnými stromami, domy na stráňach a vysoké úbočia Štiavnických vrchov nad nimi.

Výhľady zo Sedlovej skaly

Osadou, miestnou časťou Novej Bane, len krátko prejdeme a po ceste s novým asfaltom zídeme do Starej Huty. Aj tu sme boli včera, ibaže tentoraz nepôjdeme k vodopádu, ale budeme pokračovať priamo nahor popri Sklenom potoku. Keď po ľavej strane zbadáme za potokom niekoľko domov, je to neklamný znak, aby sme dali pozor na odbočku. Prvá vedie šikmo dozadu, druhou sa vyberieme nahor a po krátkom výstupe prídeme na náučný chodník, značený typickým šikmým pásom.

Sprvu kráčame takmer po rovinke, až k osamelému domu na lúke. Dom vyzerá byť udržiavaný, lúka je pokosená a je tu i stôl s lavicami, čo využijeme na krátke posedenie. Náš chodník pokračuje opäť do hory, len veľmi mierne stúpajúc k veľkému oplotenému areálu. Tam zahneme doprava a ponad oplotený areál začneme prudšie stúpať. Chodník je tu dosť nezreteľný, no značenie je husté a väčšinou vidieť od jednej značky k druhej. V hustej hore vyjdeme až pod plochú vyvýšeninu Sedlovej skaly a po pár metroch na vyhliadku s ďalšou tabuľou náučného chodníka.

Pred sebou máme hlboké údolie Hrona, kde rozoznávame mestá Nová Baňa a Žarnovica, za ním mohutné hrebene Štiavnických vrchov s výrazne vyčnievajúcim Sitnom. V pozadí, dosť nezreteľne, javia sa končiare Veľkej Fatry s dominantnou Krížnou. A keďže je tu pekná drevená lavička, opäť neodoláme a vyberieme z batohov malé občerstvenie.

Bujakov vrch

Nakoľko v okolí vyhliadky sme nenašli žiadny smerovník, musíme dať trocha pozor, aby sme sa nevrátili naspäť ale pokračovali ďalej k Bujakovmu vrchu. Vďaka hustému značeniu obnovenému pred pár rokmi sa nám to bez problémov podarí a po totálne rozbitej blatistej ceste zídeme na križovatku pod sedlom Kuchyňa. Niekde v týchto miestach stála kedysi turistická chata, postavená roku 1938. Pamätám si ešte, ako sme pred mnohými rokmi prechádzali okolo veľkej drevenej budovy a hútali, či z nej ešte voľačo bude. Nuž, nebude už nič, chata zhorela do tla.

Odtiaľto by sme mohli zísť k Starohutianskemu vodopádu, tam sme však včera boli, prípadne do Veľkej Lehoty, kde sme včera tiež boli a ešte tam dnes pôjdeme. A tak sa vyberieme treťou cestou, na Bujakov vrch. Pokračujeme po náučnom chodníku, sprvu v peknej dolinke, z ktorej odbočujú cestičky k okolitým samotám. Pri našej ceste stojí starý dom, zrejme bez hospodára, dožívajúci so zrútenou strechou.

Potom prídeme k rázcestiu, kde pekná široká cesta odbočuje k domu naľavo a užšia cesta prehradená závorou a navozenou zeminou napravo. Naša mapa ukazuje, že treba ísť vpravo, tak konštatujeme, že majiteľ si to ohradil, aby mu tadiaľto nejazdili autá. Za závorou však značiek niet. Ocitáme sa na pokosenej lúke, našťastie celkom blízko ku kraju lesa. Náučný chodník by mal viesť kamsi nadol a skutočne po chvíľke naďabíme na uzučkú cestičku ponad močarisko a vzápätí na značku.

Náučný chodník tu vedie v strmom úbočí nad potôčikom. Zdá sa, že tadiaľto veľa ľudí nechodí, chodník je dosť zarastený bujnou zeleňou. Preto nás celkom poteší, keď vyjdeme na malú lúčku a k ďalšej totálne rozbitej blatistej ceste. Na to, že by sme ešte mohli odbočiť na Hrošovu skalu, ani nepomyslíme, čaká nás ešte dlhá cesta a niečo si treba nechať aj na budúcu návštevu. Po krátkom stúpaní vyjdeme na úplne rovný pasienok, kde sa k nám pripája modrá značka z Veľkej Lehoty.

V okolí je zem celkom plochá a ani výstup na samotný Bujakov vrch nie je výnimkou. Na Bujakovom vrchu je rezervácia, vyhlásená na ochranu dvoch izolovaných areálov koncentrovaného výskytu ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis). Ide o jednu z jeho najsevernejších lokalít v rámci stredoslovenského regiónu. Teraz pravdaže poniklece nekvitnú, čo nám vôbec neprekáža, veď aj jeseň má svoje nezvyčajné krásy.

Najkrajšie výhľady z Vojšína

Na Vojšín, tretí najvyšší vrch Pohronského Inovca, to máme iba kúsok. Už odtiaľto vidíme jeho charakteristické lúčnaté úbočie naklonené k hlbokej doline Žitavy. Kráčame rýchlo, tešíme sa na výhľady a sú skutočne úžasné. Ako stúpame vyššie a vyššie, otvárajú sa čoraz krajšie pohľady, na hrebene Štiavnických vrchov, Tribeč i Považský Inovec, na pláne nad blízkou Malou Lehotou i tmavé zalesnené vrchy Veľkého a Malého Inovca.

Nachádzame tu pamätnú tabuľa venovanú pôsobeniu Samuela Mikovíniho, ktorý stanovil práve vrch Vojšín za jeden zo základných bodov triangulačnej siete.

Opäť cez Veľkú Lehotu

Ideme celkom dobrým tempom, do zotmenia sa napriek tomu nestihneme vrátiť. Ako sa blížime k domom Veľkej Lehoty, dostávam neodolateľnú chuť na sladký nápoj. Lenže obchod je zatvorený a tam, kde by podľa mapy malo byť pohostinstvo, sú len zamknuté a zamrežované dvere. Rozhliadnem sa, či by som sa tu niekoho opýtal a vtom zbadám pána, viditeľne sa tackajúceho nadol po hlavnej ceste. Dáme sa do reči a na moje potešenie, celkom súvisle hovorí a vysvetľuje nám, kadiaľ ísť. Je to asi päť minút, za cintorínom, o chvíľku sme tam. Na krytej terase pred vchodom je niekoľko stolov s lavicami, načrieme do svojich zásob a kúpime si keksy a čapovanú pseudokolu.

Po osviežení nás čaká prechod cez obec novou širokou asfaltkou. Autá tu takmer nie sú, zato po oboch stranách cesty sa pasú v ohradách kone a na lúkach pod prameňom Žitavy veľké stádo kráv. Mám také tušenie, že kedysi asfalt končil o čosi bližšie alebo značka viedla inokade, snáď niekde popod Kamenný vrch. Sme radi, keď konečne odbočíme do hory. Tu je šero a len vďaka širokej zreteľnej ceste si nemusíme svietiť. Z lúk pod Inoveckým sedlom nevidíme nič a posledné minúty k chate kráčame pri chabom svetle Mesiaca. Vtom k nám pribehne malý strakatý pes a vedomý si svojej dôležitosti, privedie nás k chate. Vnútri je ešte zopár turistov, ktorí sa balia a poberajú domov.

Neznáma Krivá

Je ráno, pomaličky sa zbalíme a lúčime sa. Malý strakatý pes nás odprevádza až takmer k Inoveckému sedlu, tam sa zvrtne a uháňa domov. My ideme ďalej, vytrvalo klesajúc nadol a nadol, raz miernejšie, raz prudšie a potom ešte prudšie k studničke Stoky nad Obyckými lúkami. Studnička je pekne upravená a v okolí je zopár jednoduchých drevených lavičiek, na ktorých si chvíľku posedíme.

Na Obyckých lúkach vidíme zopár rekreačných chatiek a senníkov. Pri pohľade z diaľky je mi to veru aj ťažko odlíšiť. Mierne zvlnené lúky s ostrovčekmi kríkov a do žlta i hneda sfarbených listnáčov sú krásnym miestom a aj pri tejto návšteve prekonali moje očakávania. Za lúkami prichádzame na lesnú cestu, obchádzajúcu takmer po vrstevnici masív Krivej. Ideme po nej, obdivujúc hlboké lesy a stráne Veľkého Inovca. Takto, úplne pohodlne prídeme až k nenápadnej odbočke a ňou do plochého sedielka. Tu, na hrebeni opustíme chodník a kráčajúc opatrne cez popadané lístie a konáre, blížime sa k neznámym skaliskám Krivej.

Vynoria sa čoskoro pred nami, z hrebeňa nie sú príliš nápadné, avšak na východnú stranu spadajú kolmými zrázmi. Rozhodneme sa preto nepokračovať hrebeňom, ale zídeme pod skaly a obdivujeme ich zospodu. Skalné útvary tu tvoria dlhý rad v mladom bukovom lese, chôdza popod ne je dosť obťažná kvôli mnohým zosunutým kameňom schovaným pod jesenným lístím. Takto, hľadajúc aspoň trochu schodnejší terén, vzďaľujeme sa od skál, až kým ich celkom stratíme z dohľadu. Pred nami je hustá, zle priechodná mladina, a tak si to opäť namierime nahor, kde by podľa mapy malo byť druhé zoskupenie skál. A skutočne vidíme pred sebou skalné steny a vežičky vystupujúce pomedzi nízke buky. Tentoraz sa dostaneme ku skaliskám o čosi bližšie a opatrne kráčajúc nepríjemnou sutinou sa pomaličky presunieme na lesnú cestu, ktorú sme nedávno opustili.

Známy Benát

Skalné mesto na vrchu Benát je všeobecne známe a oddávna tam vedie chodník, v novších časoch vyznačený žltou značkou. Kedysi viedla až do podhorskej obce Žitavany na úpätí, po otvorení kameňolomu bola však skrátená iba po vrchol Benátu. Chodníček k vrcholu je hojne využívaný, bez akýchkoľvek záludností a Benát poskytuje celkom slušný výhľad. Pravdaže, ak si človek odmyslí obrovitánsku jamu vyťaženého lomu pod kopcom. O Benáte a ťažbe pod ním sa popísalo všeličo, hranica ťažby mala údajne viesť iba pár metrov pod vrcholom. Keďže som na vrchole stál pred pár rokmi, dnes ma pohľady z neho nelákajú. Zostávam zopár metrov pod najvyšším skaliskom a vôbec netuším ako to na druhej strane vyzerá.

Zlaté Moravce

Kým zídeme do Zlatých Moraviec a ukončíme naše trojdňové potulky, čaká nás ešte pekných pár kilometrov. Alebo pár pekných kilometrov, ak sa na vec pozrieme optimisticky. Poľovnícka chata Hladina je zamknutá, no maličká veranda i prístrešok s lavicami môžu prichýliť tuláka v núdzi. Kráčame peknou mladou horou, s mnohými roztrúsenými balvanmi pri cestičke i na stráňach a stretáme viacerých turistov a výletníkov, idúcich oproti nám. Nad Žitavanmi nás upútajú ozrutné vŕby a čoskoro sa dostávame na asfaltovú cestu, prechádzajúcu dedinou. Trasa na stanicu do Zlatých Moraviec je pomerne zdĺhavá a tak, kto má možnosť alebo nemá za cieľ absolvovať celú Rudnú magistrálu, dobre spraví, ak tento úsek vynechá. My pôjdeme domov vlakom a musíme teda prejsť celé Žitavany, za nimi dosť frekventovanú cestu bez chodníka a staršou štvrťou rodinných domov na námestie v Zlatých Moravciach. V meste sa ešte zastavíme na kávičku a zákusok a potom zdravo unavení a plní dojmov sa pomaličky dogúľame na stanicu.

Záver

Hoci som Pohronský Inovec viac ráz navštívil, krásne a krajinársky mimoriadne pestré pohorie ma aj tentoraz výnimočne zaujalo. Hovoriť o pekných či najkrajších miestach nemá príliš zmysel. V pohorí nájdeme nespočetné laznícke osídlenie, dedinky len tesne pod najvyššími vrcholmi, ale i andezitové a ryolitové skaliská a šírošíre pasienky. Príjemný bol aj pobyt v chate, k čomu prispeli milí hostitelia i malý strakatý pes. Dúfam, že do týchto miest sa ešte čoskoro vrátim.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč