Samozrejme, pri pohľade na mapu asi každému skrsne v hlave myšlienka absolvovať uvedený úsek Roháčov z oravskej strany, s rovnakým východiskovým aj cieľovým miestom, povedzme na Zverovke. Dostať sa na Oravu prostriedkami verejnej dopravy však trvá, až mi napokon padol zrak na Jamnícku dolinu na liptovskej strane. Po jej prechode sa dostanem do Jamníckeho sedla a odtiaľ rovno na Ostrý Roháč. O čo ľahšie je Pribylina dostupnejšia, o to dlhší však bude nástup na hrebeň. Aj preto mi napadne túru zakončiť po zostupe z Baníkova na Žiarskej chate, odkiaľ by som sa dole mohol dostať požičanou kolobežkou.

Príprava a plánovanie

Podľa hikeplannera by som mal celú túru z Pribyliny až po Žiarsku chatu absolvovať za asi 12 hodín. Jednu hodinu z tohto času som si ešte dovolil luxusne odpočítať, pracoval som teda s približným časom 11 hodín. Zároveň mi napadlo, že by som sa s rodičmi mohol dohodnúť, aby sa na Žiarsku chatu v určený deň dostavili tiež, klasicky - od parkoviska v ústí Žiarskej doliny. Dlhšie sme sa nevideli, práve na Žiarskej chate by sme sa mohli radostne zvítať, vyrozprávať sa a následne pokračovať ďalej spolu autom. Aby sme si však vôbec stihli vychutnať spoločné posedenie v blízkosti Žiarskej chaty, ako aj aby som vôbec stihol prevádzkarov kolobežiek, predpokladal som, že na Žiarsku chatu by som mal prísť okolo tretej popoludní. Inštruujem teda rodičov, aby z parkoviska vyšli tak, aby v stanovenom čase dorazili na chatu. Plán by som teda mal. Bol som si však vedomý určitej nezvyčajnosti, nekonvenčnosti celého plánu a tá sa mi postupne dokonca vkrádala do spánku.

Samotná voľba Pribyliny ako pomerne ľahko dostupného, no od hrebeňa Roháčov pomerne vzdialeného východiskového miesta, v spojení so stanovením tretej hodiny popoludní ako približného času stretnutia s rodičmi na Žiarskej chate totiž zároveň znamenala, že na druhý deň po príchode budem musieť vstávať poriadne skoro. Najprv sa budem musieť vybrať po asfaltovej prístupovej ceste pozdĺž Račkovej, horského potoka. Zároveň som vedel, že po spojení Račkovej a Jamníckej doliny nesie ich spoločná krátka časť názov Úzka dolina. Práve stiesňujúci názov, znemožňujúci únik, spolu so skorým ranným odchodom sa mi dostal do podvedomia a už pár dní pred plánovanou túrou sa mi dokonca prisnilo, ako sa tu, v Úzkej doline, stretávam s lesnými zvermi.

Trasa

Pribylina – Úzka dolina – Jamnícka dolina – Jamnícke sedlo – Ostrý Roháč – Plačlivé – Smutné sedlo – Tri kopy – Hrubá kopa – Baníkov – Žiarska chata

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je koniec júna, neskoré sobotné popoludnie, deň pred plánovaným uskutočnením túry. Po príchode do Pribyliny som sa vybral hľadať dohodnuté ubytovanie. Pán domáci, vidiac ma v turistickom oblečení, tipuje, že sa azda chystám na Kriváň. Svojou odpoveďou, že mám namierené na Ostrý Roháč som ho zrejme zaskočil. Ostrý Roháč zjavne nie je vrchom, na ktorý sa turisti bežne vyberajú z Pribyliny. To už skôr Kriváň, prípadne aspoň Bystrá, najvyšší vrch Západných Tatier. Vydať sa na Ostrý Roháč z Pribyliny však akoby bolo „neliptovské“.

Budík mi zvoní okolo 3.30 h. Vôbec sa mi nechce vstávať, záväzok, ktorý som si na tento deň dal, ma však z postele vyženie. Všade je ešte tma, v Pribyline svieti pouličné osvetlenie. Onedlho si však nasadzujem čelovku a prechádzam krížom cez hlavnú cestu na Podbanské. Namiesto po rozbitej prístupovej ceste do Úzkej doliny sa však vyberám ku skanzenu. Naozaj asi nie som ešte celkom bdelý a chvíľu mi trvá, než si uvedomím, že sa musím vrátiť späť na hlavnú cestu a ísť o odbočku ďalej. Prístupová cesta do Úzkej doliny má približne štyri kilometre, predpokladám, že svižným tempom ňou prejdem za pol hodinu. To, že pár metrov predo mnou cez prístupovú cestu zrazu prebehne niečo ako medveď ma vzhľadom na moju rozospatosť ani veľmi nevyľaká a nevydám ani hlások. Okrem celkového útlmu však takúto pokojnú reakciu možno zrejme pripísať spomínanej podvedomej príprave na možnosť stretu. Hoci podľa toho, čo sa mi prisnilo, som mal na lesnú zver naraziť až v Úzkej doline.

Aj s odstupom času predpokladajme, že naozaj išlo o medveďa. Zver prebehla cez vozovku z pravej strany na ľavú naozaj rýchlo, navyše ešte v tme. V podstate som videl len väčšiu čiernu chlpatú machuľu. Akoby to bol čert. Teoreticky by ešte mohlo ísť o diviaka, teória o medveďovi mi však pripadá realistickejšia. Nešlo však zrejme o veľkého medveďa, predpokladám, že sa len nedávno osamostatnil. Niekoľkokrát sa ešte obzriem za seba, žiadnu zver však nevidím, ani nepočujem a len trocha vyľakaný opatrne pokračujem napred.

V Jamníckej doline

Za svetla vchádzam do Úzkej doliny. Sprevádza ma ňou modrá značka. Veľmi ma prekvapuje, že po vstupe do otvorenej, vyrúbanej Jamníckej doliny ani nemám strach zo zveri, ale skôr zo stretnutia s človekom. Naozaj, vzhľadom na predchádzajúci zážitok zo stretnutia s medveďom mám zrána v otvorenom priestore zrazu nevysvetliteľnú a nepríjemnú obavu zo stretnutia s kriminálnikom. Asi som mal pozerať menej filmov ako napríklad Divoká rieka s Kevinom Baconom a Meryl Streepovou. Podozrievavého pocitu som sa zbavoval len veľmi pomaly a rozptýlil sa paradoxne až so vstupom do hlbšieho lesa.

Okolo koliby pod Pustým, ktorá môže znamenať ľudskú prítomnosť, len prechádzam, tak veľmi som pohltený tajomnou prírodou okolo. V hustom ihličnatom lese ďalej prichádzam k rázcestiu so zelenou značkou, ktorá sem vedie zo Žiarskeho sedla a až po ďalšie rázcestie prebiehajú moja doterajšia modrá aj zelená značka spoločne. Na ďalšom rázcestí, kde sa zelená značka odpája smerom na hrebeň, sa otvára terén a začína sa objavovať kosodrevina. Pokračujem však ďalej stúpaním po modrej značke. Onedlho sa stretávam s prvým turistom, ktorý do Jamníckej doliny po modrej značke zostupuje. Má svižné tempo a pozdravíme sa.

Po príchode k Jamníckym plesám som očarený veľkou a pokojnou hladinou Nižného Jamníckeho plesa, nad ktorým tróni Ostrý Roháč. Povedal by som, že išlo o jeden z mojich najkrajších zážitkov v Tatrách. Spojili sa v ňom prebúdzajúci sa deň, prekrásna modrá obloha, pokojná vodná hladina a sýtozelené svahy okolo. Je pred siedmou hodinou ráno, na hrebeni bol nejaký pohyb a bolo z neho počuť hlasy, nepôsobili však rušivo, ale naopak, spolu s celkovou atmosférou nádherného miesta tiež pomerne zvyčajne a upokojujúco. Dostávam sa o terasku vyššie, k Vyšnému Jamníckemu plesu. Pri plese som si všimol stienku z kameňov, v závetrí ktorej asi mohol prespať turista, ktorého som pred istou chvíľou stretal. Už len výšvih do Jamníckeho sedla a som na červenej značke a na hrebeni Roháčov. Zoznam zážitkov ako aj škála pocitov na dnešný deň sú tak celkom pestré.

Na hrebeni

Prekvapilo ma, že na Ostrom Roháči to napokon nebolo až také exponované, ako sa to javí na fotografiách alebo videách. (To som však ešte nevedel, že najväčšou výzvou nie je vlastne ani Ostrý Roháč, ale skôr Tri kopy a Baníkov.) Po zostupe z Ostrého Roháča je úsek cez Plačlivé až po Smutné sedlo bez reťazí, hoci je pomerne zdĺhavý.

Niekde pri zostupe do Smutného sedla si uvedomím, že čas naozaj riadne pokročil. Slnko je vysoko a pripeká. Oceňujem, že som si dal dlhé nohavice, aj tenké tričko s dlhým rukávom, aby som sa pred slnkom ochránil. Slnečné okuliare som mal, to, že bola obrovská chyba, že som si nevzal šiltovku však zatiaľ ešte neviem. (Naozaj som počas predchádzajúcej turistickej kariéry v Tatrách asi musel mať veľkú smolu na počasie, keď som si neuvedomil, že vlasy nie sú dostatočná pokrývka hlavy. Keď som potom večer zistil, že sa dá spáliť hlava takpovediac až ku korienkom vlasov, šiltovku si beriem na každú túru.) Začínam si však tiež uvedomovať, že s mojimi zásobami vody asi budem musieť začať narábať hospodárnejšie, keďže som načal druhú z dvoch dvojlitrových fliaš minerálky.

V horúcom slnečnom počasí absolvujem najťažší úsek cez Tri kopy. Prechod exponovanými reťazovými úsekmi je však za takéhoto počasia omnoho bezpečnejší než za vetra, dažďa, nehovoriac o búrke. Odvtedy som si zvykol ľudí, ktorí s odvahou neznalého plánujú túru cez Tri kopy varovať pred tým, že podľa mňa ide o najnáročnejší úsek v celých v slovenských Tatrách. Na tomto mieste musím povedať, že na Tri kopy som sa vydal aj dva roky po svojom prvom prechode a nestačil som sa čudovať, keď som videl skupinu Poliakov, ktorá ich zdolávala ferratovým spôsobom. Očká reťazí tu predsa nie sú určené na to, aby sa do nich mohla zacvaknúť karabínka ferratového setu, navyše to spôsobovalo výrazné zdržanie ostatným turistov, a to v oboch smeroch.

Po pohodlnom prechode cez Hrubú kopu prichádzam k ďalšiemu pomerne náročnému úseku pod Baníkovom, kde to vyzerá ako na šikmej priečnej ploche. Pokiaľ ide o výstup na Baníkov, odvážnym neznalým tiež spresňujem, že sa naň môžu smelo vybrať z Baníkovského sedla alebo od Jaloveckého sedla, nie však od Smutného sedla a Troch kôp. Na Baníkove bolo toľko ľudí, že som sa na ňom ani dlho nezdržal. To mi však vyhovovalo, bolo asi pol druhej a blížil sa čas, kedy by som sa mal na Žiarskej chate stretnúť s rodičmi.

V Žiarskej doline

Zostup po bočnom hrebeni z Baníkova cez Jalovecké sedlo dole do Žiarskej doliny je vcelku pohodlný, nepríjemnejšie to začína byť v strmom teréne v kosodrevine, zvlášť za mokra. Niekde v tomto úseku dopijem posledné kvapky vody a teším sa na pohár piva na Žiarskej chate. Tešil som sa aj na možnosť, že by som sa mohol ovlažiť pri Šarafiovom vodopáde. Ako sa tak vynorím spoza kosodreviny, priamo oproti sebe vidím vo vode sa čvachtajúceho úplne nahého chlapa. Videl som aj to, čo som nepotreboval vidieť, obďaleč si všímam aj jeho o niečo menej naturalistickú ženu. Rozumiem tomu, že v ten deň bolo naozaj teplo, v tom danom momente sa mi však nepáčilo, že pár užívajúci si vodopád, ma takto obral o možnosť osviežiť si na tomto mieste aspoň tvár. Vôbec som sa tu teda nezdržal, hoci som si plánoval krátku zastávku.

Okolo 15.15 h sa na Žiarskej chate stretávam s rodičmi. Neviem, či si ma doberajú alebo len nemajú tušenia, čo za výstup som práve absolvoval, keď môj príchod okomentujú slovami: „Konečne sme niekde boli skôr ako Ty.“ Potom si však doprajem vytúžený pohár piva a s rodičmi si nadšene vymieňame aktuálne dojmy i všetky novinky, odkedy sme sa videli naposledy. Jednou z posledných kolobežkových jázd v tento deň sa napokon vyberám dole, zatiaľ čo rodičia smerujú k autu pešo. Otec mi však dal kľúče od auta a na parkovisku pri Smrečianke sa zatiaľ obriaďujem.

Zhrnutie

Uvedomujem si, že článok bol nezvyčajne dlhý, tak ako bolo nezvyčajných aspektov viac v rámci celej túry. Skúsení turisti síce napríklad radia začínať z obavy pred letnými búrkami túry skoro ráno, nech je však poučením z článku, že zrejme nie až tak skoro, aby sa išlo priamo v ústrety ešte aktívnej zveri, či aby mal niekto obavy, že v skorú rannú hodinu vôbec narazí na iného človeka. Západné Tatry sú však celkovo čímsi autentickejšie, až sa chce povedať, že „slovenskejšie“ (či už liptovské alebo oravské), než Vysoké Tatry s ich bohatou infraštruktúrou budovanou od čias, keď tu pozemky patrili nemeckému kniežaťu a keď sa do nich chodila rekreovať uhorská vyššia spoločnosť v oblekoch a klobúkoch.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek