Großarltal

Mestečko Großarl, ktoré je východiskovým bodom pre túto túru, sa koncom leta stáva na niekoľko nocí naším domovom a spolu s celým údolím Großarltal, v ktorom leží, si veľmi rýchlo získava naše srdcia. I napriek lanovke, ktorá aj v lete premáva pod vrchol Kreuzkogelu (2 027 m) a v zime sem zrejme láka nemálo lyžiarov, je tu príjemný kľud, no zároveň nám tu nič nechýba.

Z praktických vecí oceňujeme blízku dostupnosť potravín aj športových obchodov a veľmi pekné a zároveň bezplatné ihrisko Gaudi Alm, kam často podvečer mieria naše kroky (respektíve kolesá našich bicyklov). Großarl je však zároveň veľmi dobrým východiskovým bodom na výlety po okolí. Kým ja väčšinou pešo obieham okolité kopce (často bez potreby akéhokoľvek priblíženia akýmkoľvek približovadlom), Viktor pravidelne vyráža na svojom dvojkolesovom tátošovi a nemôže si vynachváliť výjazdy k množstvu „Almov“, teda pasienkov so salašmi, ktorými je údolie známe. Vďaka tomu, že tu možno nájsť až približne štyridsiatku obhospodarovaných salašov, si Großarltal vyslúžil prívlastok „Tal der Almen“, teda údolie salašov. No a väčšina z nich leží viac či menej vysoko v horách, zväčša na krásnych miestach a zväčša k nim vedie slušná (hoci často šotolinová) cesta. Avšak pozor, nie všetky sú dostupné na bicykli. Potrebné informácie však možno ľahko nájsť v brožúrkach dostupných v turistickej informačnej kancelárii, ale aj na rôznych iných miestach (napríklad na spomínanom ihrisku Gaudi Alm). Balíček prospektov si tiež možno objednať vopred elektronicky a všetko si poriadne naštudovať ešte pred odjazdom.

Na svoje si tu, samozrejme, príde aj najmladší člen našej výpravy, 5-ročná Lucia, ktorá si užíva najmä šliapacie motokáry nielen na spomenutom Gaudi Alme či v našom ubytovaní, ale aj na iných ihriskách v údolí. Počas lanovkového výletu na neďaleký Gernkogel (1 787 m), ktorý sa v lete mení na Geisterberg, teda "Vrch duchov" s atrakciami pre deti, sa stihne zaľúbiť do duchov, v rokline Liechtensteinklamm o vyše 1 000 m nižšie zas spozná nespútanú krásu rieky Großarlbach. Talmuseum Hüttschlag, teda múzeum venované údoliu, ju pútavým spôsobom zoznámi s prírodou a životom na čarovnom kúsku sveta a okolitá príroda jej zas poskytuje množstvo zaujímavých podnetov na hru.

Údolie Großarltal je teda ďalším skvelým miestom, ktoré uspokojí turistickú, cyklistickú aj detskú dušu. To všetko navyše vo veľmi kompaktnom „balení“, vďaka čomu možno využiť čas naplno, bez zdĺhavých presunov. To pre nás znamená, že hoci sa pri Lucii často rôzne striedame a snažíme sa vytvárať jej program k jej spokojnosti, dokážeme sa každý deň obaja s Viktorom príjemne fyzicky unaviť aj pri dieťati, ktoré pohybu príliš neholduje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa

Hinterhub – Großarl – Vorderstadtluck – Reschenbergalm – Stuhlwand – Saukarkopf – Saukaralm – Trög – Gründegg – Weißalm – Grundlehen

Výšľap na Saukarkopf

Ráno je prekrásne, slnečné, jasné a hoci sa neviem dočkať parádnej hrebeňovky, dokonale si užívam už prvé kroky, ktoré vedú dolinou Großarltal z osady Hinterhub, kde bývame, do Großarlu. V mestečku s tradičnými alpskými domami vládne lenivý pokoj, na ktorý z výšky dozerá pekný kostol. Správne tulácke ráno. Prechádzam milým, útulným centrom, kde sa možno ešte zásobiť proviantom, a z ulice Marktstraße zanedlho odbáčam doprava na cestu Sonnseitweg.

Asfaltka ma rozhodne bavila viac na bicykli pár dní dozadu, takže sa z nej pri prvej možnej príležitosti odpájam a radšej sa vnáram do lesa, ktorým vedie úzky chodníček. Prvým výhľadom s lavičkou, ktorý míňam zanedlho, sa nenechám zlákať a s vidinou onakvejších výhľadov o niekoľko stoviek výškových metrov vyššie odhodlane kráčam ďalej nádhernými lúkami a lesmi. Čoskoro sa podo mnou začnú otvárať prekrásne pohľady do doliny Großarltal aj doliny potoka Ellmaubach. Lúčne stráne s roztrúsenými domami a kľukatiacimi sa cestami sú úžasné už samé o sebe, no skorojesenné slnko im dodáva úžasný šmrnc. Aj Großarl čoskoro vyzerá ako mestečko z vláčikovej dráhy a čo nevidieť z diaľky vykuknú aj Vysoké Taury so svojimi ľadovcami.

Hľadám čo najrýchlejšiu cestu nahor, preto vynechávam krátku zachádzku na salaš Gerstreitalm, kde sa možno osviežiť a načerpať sily. Nič z toho aktuálne nepotrebujem, energiou ma napĺňajú úžasné výhľady, krásna príroda a božské ticho. Kráča sa mi príjemne a asi 1 100 výškových metrov na Saukarkopf (2 048 m) si skutočne užívam. Tesne pod vrcholom si robím ešte kratulinkú zachádzku ku krížu Stuhlwand, no zaslúženú desiatu si doprajem až na Saukarkopfe so skutočne luxusnými výhľadmi. Taury, Dachsteiny, Salzburger Kalkalpen a k tomu Großarltal ako na dlani. Paráda. Kam sa hrabú najluxusnejšie reštaurácie na lepeňák v takejto kráse? Ešte obligátna Mozartova guľa, keď sme pri Salzburgu, a riadne vyfúkaná sa zberám ďalej. Hrebeň totiž stále čaká.

Podhrebeňovka a hrebeňovka

Pokus o prechod na Karriedel (2 018 m) priamo po hrebeni vzdávam hneď v zárodku. Mapa síce sľubuje chodník, no reálne je to skôr preliezačka po rôznych skalách a kameňoch, do čoho sa mi samej, navyše mimo značku, veľmi nechce. Blízky vŕšoček, na ktorý vyliezam, našťastie ponúka pekný pohľad na vrcholový kríž Saukarkopfu s vrchmi Schuhflicker (2 214 m) a Höllwand (2 287 m) v pozadí, takže zachádzka napokon nie je úplne márna.

Zostupujem výstupovou trasou, pohodlne a stále s peknými výhľadmi priamo pred sebou. Čo nevidieť míňam odbočku na ferratu Bella Cascinaia, ktorá vedie taktiež na Saukarkopf, a prichádzam k salašu Saukaralm. Pár ľudí si tu na teraske s parádnymi výhľadmi pochutnáva na miestnych špecialitách, no inak je tu kľud. Aj túto možnosť občerstvenia vynechávam a okolo huňatých ovečiek vchádzam do lesa.

Z mapy som mala z nejakého zvláštneho dôvodu dojem, že ma na úseku čaká široký, pohodlný traverz popod Saukarkopf a Karriedel. Nečaká. Chodník je v týchto miestach úzky, kľukatý, často premáčaný a neustále stúpa alebo klesá. Navyše ho kde-tu využívajú kravy, ktoré svojimi kopytami vytvárajú hlboké jazierka rôznych rozmerov. Rozhodne to nie je najideálnejší terén na nizučké barefootky, takže čoskoro aj napriek všemožnej snahe naberám vodu. Počasie je však natoľko príjemné, že mi to vôbec neprekáža a odhodlane kráčam ďalej pekným ihličnatým lesom, ktorý sa strieda s jeseňou šmrncnutými čučoriediami.

Lesných úsekov je pod Karriedelom čoraz menej, až napokon sa predo mnou rozprestierajú len lúky, čučoriedky, brusnice a dlho očakávaný trávnatý hrebeň, všetko vo farbách prichádzajúcej jesene. Chrochtám si blahom, toto je moje! Mokriny nekončia ani tu, no najnáročnejšie úseky sú spriechodnené pomocou „mostíkov“ z rozrezaných kmeňov stromov. Neďaleko sú chaty či salaše, avšak bez služieb pre verejnosť. Neprekáža, proviantu mám dosť a navyše, už čo by kameňom dohodil čaká hrebeň. Ten, na ktorý sa teším od úplného začiatku. Mäkký, lúčny, výhľadový, mňam.

Po chvíli chôdze míňam na pravej strane drevený kríž, za ktorým môžem pohľadom kĺzať po vrchoch ako Losbühel (2 049 m), Draugstein (2 358 m) či Filzmooshörndl (2 189 m), ktoré sú nádherným pokračovaním hrebeňa a ktoré som mala česť spoznať bližšie pred niekoľkými dňami. Aj tu odolávam lákaniu prekrásneho miesta na chvíľu sa pristaviť a oddýchnuť si a výhľady si vychutnávam „za jazdy“. Chcem totiž prísť čo najďalej, kým ma Viktor s Luciou prídu vyzdvihnúť do údolia potoka Ellamaubach. Odbočku k jazierku Trög však len tak prebehnúť nedokážem a pri pohľade na milé jazierko v tráve s pyramídami vrchov Gründegg (2 168 m) a Roßfeldeck (2 265 m) v pozadí, krátku niekoľkominútovú zachádzku rozhodne neľutujem. Aj tu je možnosť posedieť si na lavičkách a dosýtosti si vychutnať pokoj čarovného miesta.

Vraciam sa späť na hrebeň a pohľad na Trög si užívam z výšky. Tmavomodrá pokojná hladina na konci malinkatého útulného údolíčka pôsobí trošku tajomne. O čosi ďalej zisťujem, že Trög nie je ani zďaleka jediným jazierkom v oblasti. Pokračovanie malinkatého údolíčka, ktoré mám po ľavej ruke, je ich plné. Vyzerajú ako modré oči uprostred huňatej žltej trávy a sú úžasne fotogenické z každého uhla, čo výrazne spomaľuje môj postup. Napokon si vcelku vydýchnem, keď sa dostatočne vzdialia a ja sa môžem naplno sústrediť na záverečné stúpanie dnešného dňa na Gründegg. Blízkosť salašov Ellmaualm a Weißalm je cítiť, pretože odrazu na chodníku nie som ani zďaleka sama. Gründegg je zrejme obľúbeným cieľom výletov a niet sa čomu čudovať. Výhľady sú luxusné a salaše na polceste tiež nie sú na zahodenie.

Zostup

Po krátkej rozlúčkovej pauze sa s ťažkým srdcom vydávam na zostup. Aj tu ma sprevádzajú „oči“ v podobe dvoch malých jazierok, avšak týmto smerom nie sú nádherne modré, ale pochmúrne sivé. Ešte chvíľu si užívam hrebeňové partie a pre tento deň nový výhľad do údolia Kleinarltal, no kúsok za vrcholovou stanicou lanovky na vyvážanie materiálu sa z hrebeňa odpájam a pokračujem v zostupe. Je fajný, rýchly, no 1600-metrové „preníženie“ je 1600-metrové „preníženie“, takže predsa chvíľku trvá, kým zbehnem do údolia Ellmaubachu.

Zhruba na polceste ešte narýchlo okuknem zrejme celkom obľúbený salaš Weißalm s malým detským ihriskom a v záverečnom úseku zostupu sa väčšinu času bavím predbiehaním rôznych dobre naladených dôchodcovských skupiniek. Dole ma vyzdvihujú Viktor s Luciou, ktorí si počas môjho výletu stihli užiť známy Leichtnsteinklamm. Aj bez ochotného odvozu však nie je problém počkať na autobus a vrátiť sa do Großarlu ním.

Hrebeňovka zo Saukarkopfu na Gründegg je veľmi príjemným výletom, ktorý poteší oko, unaví telo a pohladí dušu. Navyše ponúka niekoľko príležitostí na občerstvenie a tiež viacero možností zmeny, skrátenia alebo predĺženia trasy. Samozrejmosťou sú krásne výhľady a príjemným bonusom je minimum ľudí na väčšine trasy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek