Nie som veľký znalec Tatier, preto som sa po príchode na chatu zadíval do mapy, čo za hrebeň som to obdivoval cestou. Skalisko by mal byť Ostredok, za ním Vyšná Magura a druhý najvyšší vrch Západných Tatier - Jakubina, pred ním Nižná Magura a Nižný Ostredok – hrebeň Otrhancov. Keď som si ho na druhý deň pozrel z Baranca v perfektnom výhľadovom počasí, bolo rozhodnuté – tento rok si bočný hrebeň musím prejsť. Po prečítaní článku od Maťa Baniariho – Otrhance - keď hory rozprávajú, bola moja zvedavosť ešte väčšia. V septembri sa mi podarilo ísť do Západných Tatier na predĺžený víkend, tak som si naplánoval dve túry.

Trasa

Úzka dolina, ústie – Nižná lúka – Ostredok – Jakubina – Hrubý vrch – Končistá – Klin – rázcestie v Gáborovej doline – Koliba pod Klinom – rázcestie Jamníckej a Račkovej doliny – Úzka dolina, ústie

Úzka dolina, Ostredok a Jakubina

Auto ráno zaparkujem medzi penziónom Orešnica a ústím Úzkej doliny, voľných miest je dosť, okrem mňa je tu ešte jedno auto s českými turistami. Tým platím parkovné, lebo zo zahraničného čísla sa správou nedá zaplatiť. Toto by si parkovacia služba mala vyriešiť, keď vedia koľko Čechov či Poliakov sem chodí.

Vzápätí sa pri červenej nadrozmernej soche turistu vnáram do lesa, pokračovať budem po modrej značke. Po chvíli sa pristavím pri tajchu na Račkovom potoku, ktorý bol obnovený z havarijného stavu v roku 2019. Vyberám sa ďalej smerom do Račkovej doliny, aby ma v nej privítal nápis na strome „Pozor, ťažba dreva“. Veru tak, aj niektoré svahy vyzerajú – sú úplne holé a odlesnené. Odtiaľto až po Hrubý vrch budem sledovať zelenú značku. Odlesnené svahy stratím z dohľadu, keď sa na Nižnej lúke vnorím do lesa, kde začína prudké stúpanie smerom na Nižný Ostredok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na túre som sám, okrem mňa za sebou vidím iba jeden pár, ktorý ide mojim smerom, viac nikto. Les je plný plodov – hríbov, čučoriedok a malín. Občas zastavujem a maškrtím. Pri jednej z prestávok začujem z Jamníckej doliny zaručanie jeleňa, práve je obdobie jelenej ruje. Zakrátko na to mu odpovedá jeho sok v láske z Račkovej doliny a takto sa dohadujú dobrú pol hodinu. Som za to rád, aspoň mi to spestrí bezútešný prechod polomom na južnej strane Otrhancov. Konečne sa opäť dostanem do lesa a zarastenou džungľou sa predieram pomedzi popadané stromy do kosodreviny. Z nej sa konečne naskytnú výhľady na juh a o kus ďalej z Nižného Ostredka krásne vidno obe dominanty na náprotivných hrebeňoch – Bystrú a Baranec. V závere doliny dominujú Plačlivé a Ostrý Roháč s typickými rohami.

Z masívu Baranca stekajúce potoky vody sú počuť až sem na hrebeň. Je tu toľko toho obdivovať, že sa ledva pohýnam ďalej. Kosodrevinou zostúpim do sedielka medzi Nižným Ostredkom a Nižnou Magurou. Z neho vedie chodník serpentínami na skalnatý vrchol, s peknými vzdušnými výhľadmi do doliny. Na jednom mieste pod vrcholom, pri rozoklanej skale si dám pauzu na výhľady, čaj a desiatu. Tu ma dobehnú turisti, ktorí doteraz išli za mnou. Chvíľu sa rozprávame o ďalších plánoch, oni chcú ísť na Hrubý vrch a Jamníckou dolinou späť, ja od Hrubého vrchu opačným smerom. Lúčime sa s tým, že sa cestou ešte stretneme.

Aj keď je mierne pod mrakom, výhľady sú ďaleké, všade naokolo sú ostré skalné hrebene. Po prestávke pokračujem cez Nižnú Maguru, prezerám si pohľady späť aj dopredu a chodník vychodený presne po hrebeni. Krátko pokračujem skalným suťoviskom, z ktorého začína posledný výstup na Ostredok. Tak a som tu, na skalisku, ktoré ma zaujalo z cesty. Na vrchole je len geodetická tyč, ale zato parádne výhľady na všetky strany, keďže sa nachádza presne v strede hrebeňa Otrhancov. Tri najvyššie vrchy Západných Tatier mám ako na dlani sprava doľava: Bystrá, Jakubina a Baranec.

Ochladzuje sa, obliekam si ľahkú bundu a pomaly stúpam na Vyšnú Maguru. Chodník vedie kamenným chodníkom cez ďalšie suťovisko ľavým bokom, keďže pravý padá kolmo dolu do doliny. Medzi balvanmi sa mi kdesi stratila značka, ale keďže asi nie som prvý, je tu viditeľne vychodený chodník. Obchádzam Vyšnú Maguru a predo mnou sa týči už iba Jakubina a na ňu ako biela stuha vedúca cestička. Jakubina je s výškou 2194 m druhým najvyšším vrchom Západných Tatier a aj najvyšším bodom na dnešnej trase.

Tu už ľudí výrazne pribúda, postavičky zostupujúce z vrcholu pomaly rastú a približujú sa. Väčšina ľudí pravdepodobne vystupuje Jamníckou alebo Račkovou dolinou a na Otrhance idú opačným smerom, ako som išiel. Neprekáža, aspoň som nemal cestou tlačenicu. Pred záverečným výstupom sa na chvíľu posadím v tráve a pozorujem pasúce sa kamzíky. Že dnes nebudú posledné, to teraz ešte neviem. Počas sledovania kamzíkov sa nebo zaťahuje a Račkova dolina mizne v typickom tatranskom mlieku. Je zaujímavé sledovať, ako sa mraky snažia predrať cez hrebeň, ale nedarí sa im to. Preto do Račkovej doliny nevidno, naopak Jamnícka je úplne čistá.

Vystúpim na Jakubinu, utiahnem sa do závetria a dám si obed. O tom, že sa blížim k poľskej hranici svedčí zvýšená frekvencia pozdravov cześć, na ktoré pekne odpovedám. Na Jakubine fúka svieži vetrík, tak sa poberám ďalej v ústrety Hrubému vrchu.

Hrubý vrch, Končistá, Klin a koliba pod Klinom

Medzi Jakubinou a Hrubým vrchom vedie chodník úzkym hrebeňom kolmo padajúcim do dolín. Na niektorých miestach treba byť pri zostupe opatrný. Na najnižších miestach chodníka vietor prefukuje mraky z jednej doliny do druhej. Zastavujem sa a sledujem, ako mi hmla prefukuje popod nohy. Vystúpim na Hrubý vrch, vychutnám si výhľady z neho a zídem k smerovníku pod ním. Odtiaľto budem pokračovať po hraničnej červenej značke na Končistú a Klin.

Zostúpim pod smerovník a naskytnú sa mi pohľady do hĺbky Račkovej doliny a z hmly vynárajúce sa Račkove plesá. Prechádzam cez Kopu Prawdy, ale nič nové som sa nedozvedel. Za ňou sa hneď vedľa chodníka pasú kamzíky, nás ľudí si vôbec nevšímajú. Zastavuje sa nás tu viac, fotíme ako na safari, jednému z nich sa to asi páči, lebo sa otočí a pekne pózuje.

Pred Končistou pozorujem Klin, ktorý sa tu ukazuje v plnej kráse. Na Končistej sa to ľuďmi iba hemží, prevláda poľština, narýchlo si odfotím smerovník a pokračujem nižšie k Račkovmu sedlu. Plesá si nechávam nabudúce, chcem ísť podľa plánu a nevynechať Klin. Aj keď v tomto počasí asi výhľady nebudú ďaleké.

Zastavím sa pod pyramídou Klinu, v závetrí si dám ďalšiu pauzu na občerstvenie a počúvam hašterenie krkavcov. Sledujem serpentínové stúpanie a teším sa, že to už bude posledné dnešné. Ani to netrvalo dlho a už som pri vrcholovom kameni na Kline. Keď vietor rozoženie mraky, snažím sa urobiť fotky, ale podaria sa mi možno dve-tri. Prechádzam sa skalným vrcholom, keď opäť zazriem pasúce sa kamzíky. Aby som ich nerušil, obídem ich chodníčkom, ktorý smeruje k skalnému bivaku pod vrcholom Klinu.

Pomaly zostupujem a až po dobrých 10 minútach si uvedomím, že idem zle. Z vrcholu Klinu som mal odbočiť doľava po červenej značke smerom do Gáborovho sedla. Ja som sa však vybral priamo na juh po kamzíčom chodníku. Ten mi však o chvíľu zmizne pod nohami, tak rozmýšľam, kadiaľ ďalej. Stúpať naspäť sa mi veľmi nechce. Nachádzam sa v čučoriedčí, terén je celkom prehľadný, pod sebou vidím kolibu pod Klinom. Tým smerom však ísť nechcem, keďže medzi ňou a mnou sa nachádza kosodrevina a v tej teda uviaznuť nechcem. Viem, že by som sa mal vrátiť späť, ale keďže by som musel stúpať naspäť celkom dlhý úsek, rozhodnem sa ísť smerom na zelenú značku vedúcu z Gáborovho sedla, ktorú by som mal mať po ľavej ruke.

Vybehnem na blízku vyvýšeninu, aby som si potvrdil svoj odhad a tým aj rozhodnutie ísť týmto smerom. Naozaj, chodník vidím pod sebou, dokonca aj modro značený chodník z Bystrého sedla, ktorý sa so zeleným spojí nižšie v doline. Smer mám teda dobrý, rozhodnem sa opatrne zostupovať smerom na zelenú značku. Po pár metroch však natrafím na dosť veľký fialový pobytový znak medveďa. Ak je tu, som v otvorenom teréne, ak by niečo, snáď ho zbadám a nejak sa dohodneme.

Po chvíli macka naozaj uvidím. Hnedá guľa pasúca sa na čučoriedkach asi 5 m od zeleno značeného chodníka. Keďže o mne nevie, na chvíľu si sadnem a sledujem ho. Myslím na to, že je to moje prvé „stretnutie“ a dúfam, že dopadne dobre. Som v bezpečnej vzdialenosti aj výške, medveď je odo mňa vzdialený asi 200 m a 150 m výškových. Zrazu ho niečo vyruší, zavetrí, dvihne sa a behom chvíle mizne v kosodrevine medzi zeleným a modrým chodníkom.

O chvíľu začujem hlasy turistov schádzajúcich po zelenej značke a viem, že ho vyrušili práve oni. Na modrej značke tiež vidím zostupujúcich ľudí. Obe skupiny prešli okolo ukrytého medveďa a ani jedna z nich o ňom netušila. Celú scenériu som videl iba ja vďaka tomu, že som zablúdil. Opatrne som teda zišiel na chodník a napojil sa na zelenú značku vedúcu na rázcestie pod Klinom. Cestou sa sem-tam cez plece obzriem, či ma náhodou nesleduje, ale po chvíli pocit opatrnosti vyprchá a tak mám možnosť rozmýšľať, čo som videl. Nie som a ani nebudem expert na chovanie medveďov, ale takto nejak si predstavujem jeho správanie v divočine, kde nie je prikrmovaný a zvyknutý na ľudí. Pri náznaku vyrušenia sa radšej utečie schovať, ako by mal na ľudí útočiť.

Zahĺbený do myšlienok prichádzam do koliby pod Klinom. Zrub je súčasťou Náučného ovčiarskeho chodníka v Račkovej doline a nie je určená na prespávanie. Z diaľky si pozriem hučiaci Račkov vodopád a pokračujem tentokrát žltou značkou do ústia Račkovej doliny. Časom sa ponáram do hlbšieho porastu, okolitým výhľadom dominuje Klin v závere Račkovej doliny.

Stále častejšie sú na chodníku stopy po ťažbe dreva. Na niektorých miestach sa chodník mení na potok a tak preskakujem po kameňoch z jedného brehu na druhý. Od prístreška v Račkovej doline (poľana Prostrednô) sa chodník mení na lesnú cestu, ktorou pohodlne zostupujem až do ústia Úzkej doliny. Spoločnosť mi robia hukot potoka a žiaľ, aj zvuky motorovej píly a LKT, ktoré si ani dnes nedajú pokoj. Trasu ukončujem pri soche turistu v ústí Úzkej doliny.

Záver

Na trase som zažil naozaj všetko, čo sa v Tatrách zažiť dá. Krásnu divokú prírodu, chutné lesné plody, jeleniu ruju, výhľady, tatranské mlieko, kamzíky, divokú šelmu a divoké potoky. Trasu odporúčam každému, kto sa chce vyhnúť davom, lebo najmä hrebeň Otrhancov bol ľudoprázdny. Značenie je dobré, za poblúdenie si môžem sám. Trasa sa dá skrátiť cez Jamnícku dolinu alebo Račkovu dolinu vynechaním Klina. Keďže ide o celodennú túru s dosť veľkým prevýšením, na jej zdolanie treba lepšiu kondičku a zvládnutie pohybu vo vysokohorskom prostredí.

Poznámka: Pri zablúdení odporúčam každému turistovi, vrátiť sa späť na chodník po vlastnej trase, ak si robí záznam trasy v mobile, nemal by to byť problém. V žiadnom prípade neodporúčam pokračovať kosodrevinou, ktorá je neprehľadná, ťažko priechodná a môže skrývať terénne nástrahy. Ja som mimo značky pokračoval len preto, že úsek bol prehľadný, ľahko schodný, bez terénnych nástrah. Ak by to tak nebolo, vrátil by som sa - - späť na Klin z terénnej vyvýšeniny, z ktorej som si urobil prehľad o situácii.

• trasa na videu cez Relive

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek