Koncom druhého júnového víkendu som sa rozhodol nazrieť do oblasti Nitrických vrchov, ktoré som navštívil na konci novembra minulého roka. Vtedy som zažil priam magický večer na Rokoši a drsné ochladenie so snežením v noci.

Túru som tentokrát doplnil menšou časťou Belianskej vrchoviny a tiež časťou Baského. To všetko v závere jari. Vo sviežom, ale aj búrkovom júni tohto roka.

Trasa

Nitrianske Rudno – Rudnianska Lehota – Kšinianska poľana – Kšinná – Závada pod Čiernym vrchom – Kajtárové - Pod Závadským vrchom – Kajtárové – Závada pod Čiernym vrchom – Pod Capárkou – Suchý vrch – Pod Capárkou – Závadská poľana – Demovec – Pod Závadským vrchom – Čierna Lehota, Vŕbie – sedlo Trtavka – Rovienky – Homôľka

Úvodné kufrovanie v Nitrianskom Rudne

V polojasné ráno prichádzam do Nitrianskeho Rudna, z ktorého sa neleniac vydávam prvými metrami zelenej turistickej trasy. Podľa nej by sa malo pri poslednom dome obce zahnúť doľava a jemným pahorkom pokračovať do Rudnianskej Lehoty, do ktorej vedie neďaleká asfaltka. To mohla byť najlepšia alternatíva, ale na to prichádzam až zhruba o hodinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chcem sa držať trasy, preto pri poslednom plote a aj pár metrov ďalej, hľadám chodník. V bujarej júnovej zeleni však nič také nenachádzam. Je tu akurát husté krovie a vysoká premočená tráva, ktorou by sa dalo dostať na lúčku o pár metrov vyššie. Túto ponuku však odmietam a vraciam sa asi 50 metrov naspäť do dediny, kde som si všimol bočnú uličku, ktorou sa tam dostanem pohodlnejšie bez lákadiel metrovej trávy po pár dňoch výdatných dažďov.

Uličkou a strmším svahom sa dostávam na spomínaný pahorok. Nejaký chodník tu vidieť, ale viac menej je to ušliapaná vysoká, mokrá tráva. Druhou alternatívou pár metrov ďalej je pole mladého jačmeňa na hnedastom povrchu.

„Nuž čo, vyzerá to tak, že už prvý kilometer budem do polovice mokrý,“ pomyslím si. Takejto vysokej, mokrej tráve odolajú fakt len gumáky. Užívajúc si rannú „autoumýváreň“ sa blížim k Rudnianskej Lehote mierne nadávajúc, že som mohol ísť radšej asfaltkou a nezamočiť sa poriadne hneď na prvom kilometri.

Ako málokedy sa teším asfaltke už v obci. Okrem nej ma poteší viacero pekných domčekov. Jeden modrý s oranžovou strechou a obrastený viničom si odfotím. Za dedinkou ma čaká strmší výstup prevažne lesom na Kšiniansku poľanu.

Cez hrebeň Nitrických vrchov do Kšinnej

Pretože v poslednom období sa v širšom okolí Prievidze alebo Strážovských vrchoch vyskytlo viacero spozorovaní alebo incidentov s medveďmi, dávam o sebe vedieť. Cestou hore ma okrem pekných lesov potešia dve horské polianky. Na druhej z nich leží oplotená chata. Na opačnej strane lúky si všímam väčší kríž a ihneď ma napadá, že tu asi bývajú v lete sväté omše. Miesto je na to priam stvorené. Z lúky je pekný výhľad na dokonale zalesnené časti Suchého vrchu a vzdialeného hrebeňa Magury a Malej Magury.

Čoskoro som na Kšinianskej poľane, kde sa práve fotí viacčlenná rodinka. Využívam voľné miesto na lavičke, sadám si a oddychujem. Podľa predpovede sa nebo pomaly ale isto zaťahuje a tuším, že sa dnes asi búrke nevyhnem. V duchu si prajem, aby ma zastihla v krčmičke v Kšinnej alebo v Závade pod Čiernym vrchom.

Stále som však ešte na hrebeni a po oddychu sa vydávam dolu. Pokochám sa ešte poslednými výhľadmi na Baské v strede horizontu, špicatý Vápeč a Suchú horu vpravo a naľavo vzdialený Veľký Lopeník. Potom klesám raz prudšie, raz menej k osade Stavanie. Za hodinku som pri nej a v zašitej lokalite ma potešia staré ľudské obydlia. Niektoré z nich zostávajú v ruine, iné si zas chatári prerábajú na oddych a relax. Celkovo však osada na mňa pôsobí veľmi sympaticky.

Za pár minút sa blížim k dedine Kšinná, o ktorej som jakživ nepočul, nie tam ešte bol. Začínajú mi dávať zmysel názvy ako napríklad Kšinianska poľana. Prichádzam až do centra obce, kde sa obzerám po krčmičke. Na pivo je však ešte dosť priskoro a preto sa rozhodnem, že to odložím a pohľadám niečo v susednej obci Závada pod Čiernym vrchom. V Kšinnej ma zaujmú akurát políčka v záhradách pri domoch, kde na podporu rastu ťahavých fazúľ použili 4- až 5-metrové palice poopierané o mriežkovú kovovú konštrukciu. Špekulujem, že to musia oberať z rebríka. Každopádne sú to pre mňa netradičné pohľady.

Búrka v Závade pod Čiernym vrchom

Za obcou začínam cítiť svrbenie na lýtku. Predpokladám správne a mám tam kliešťa, ktorého hneď odstraňujem. Následne objavujem druhého na druhej nohe.

Potom sa blížim do Závady pod Čiernym vrchom, kde ma zaujme miestny erb. Je to totálna divočina so stojacim medveďom, ktorý ma okolo krku obviazaný povraz. Oproti nemu stojí muž so zdvihnutým kyjakom alebo mečom.

V obci ma poteší otvorená príjemne pôsobiaca Krčma pod lipou. Z nej sa šíri skvelá vôňa gulášu. Len sa tak zalizujem, ale pre dostatok času mám v pláne vybehnúť ešte do lokality Kajtárové so starým lyžiarskym vlekom. V úzkej dolinke stretávam vracajúcu sa rodinku a pri vleku „rastie“ poriadne veľká, ale pekne pôsobiaca chata.

Je len niečo po 13-tej a preto idem ďalej lesnou cestou ku kóte Pod Závadským vrchom. Na polceste si všímam, že sa zaťahuje a z radaru na mobile vidím, že bude pršať. Za pár minúť začína, preto sa skrývam pod husté bukové velikány a obedujem. Po polhodinke silného dažďa zrážky ustávajú a zbieham naspäť dole do dediny. Už sa mi zbiehajú slinky na guláš a pivo. O pol hodinku som v obci, kde si pofotím pár pekných starších stavieb pod horou. Posledné metre pred krčmou sa púšťa poriadny dážď. To si sadám za stôl a mladá baba sa ma pýta, čo si dám. Objedávam si zatiaľ len pivo a chvíľu spolu pokecáme. Je zvedavá odkiaľ som, kde som bol a kam ešte idem?

Prvé pivo „padá“ za pár minút, popri tom, ako všetci oddychujúci, sledujeme slušnú prietrž mračien. Slečna mi vraví: „Stihli ste to na sekundu presne.“ Pritakávam, že som rád, že ma to nechytilo v hore. Upozorňuje ma klasicky na medvede, ktoré sú za dve hodiny, čo v krčme strávim, dosť častou témou. Ľudia sa sťažujú, že sa boja chodiť aj na huby. Ja som však zatiaľ žiadne pobytové znaky medveďa nevidel.

Okolo 15.30 si dávam hovädzí guláš. Miestny pán ma pozýva na borovičku. Šípim, že to nebude dobre, pretože hore, kde sa chystám, nie je voda a veľa sa mi jej trepať nechce. Avšak jednu pozývaciu a jednu na revanš si dáme. Guláš bol na mňa výrazne korenistý, ale to už je vec chute. Dozvedám sa, že tu býva súťaž v jeho varení.

Noc na Suchom vrchu

Pred 17-tou stúpam lúkami. Osviežený, možno až o kúsok viac ako by bolo na turistiku vhodné. Vyčasilo sa, ale tráva je poriadne mokrá. Kochám sa pekným okolím koncovej obce zašitej v horách. Trochu mi pripomína Baláže v Starohorských vrchoch.

Podvečer stúpam prevažne lesmi stále vyššie. Z občasných rúbanísk a čistiniek sa otvárajú výhľady na hrebeň Nitrických vrchov so Suchým vrchom, Čiernym vrchom a Veľkou a Malou homoľou. Ako sa blížim k hrebeňu, vnáram sa do hmiel prúdiacich vrcholovými partiami. Sledujem pasúcu sa jelenicu a tajomnými hmlami pokračujem k sedlu pod Capárkou, kde si dám oddych.

S blížiacou sa tmou ma čaká posledný úsek na Suchý vrch. Hrebeňom som išiel a mierne ho poznám. Poteší ma krátky úsek skalnatého mora v lokalite Skalná v blízkosti Suchého vrchu. V polovici trojkilometrovej hrebeňovej trasy ma prekvapí „železný kôň.“ Čo je pásový stroj na približovanie dreva. Spomínam si naň z jesene. Nepríjemnosťou je, že jeho pásy totálne ničia povrch lesných ciest a v blate sa po nich ide dosť zle. Posledné metre si teda ešte ponadávam až sa okolo 20-tej dostávam k prístrešku Suchý vrch.

Toto miesto som si obzrel pred pol rokom a preto viem, čo ma čaká. Je to celkom fajn stavba na spanie. Po večeri sa ukladám spať. V noci sa dvíha vietor, ale noc je celkovo pokojná.

Ráno okolo piatej sa pohýnam z prístrešku v smere Demovec. Som zvedavý na miestnu Rysiu rezerváciu. Som však od nej ešte ďaleko a v skorý ranný pochod tajomným lesom so zvyškom hmiel sa častejšie ozývam. Míňam peknú lokalitu Pod Capárkou aj Závadskú poľanu, z ktorej som minule začal klesať do Valaskej Belej.

Čierna Lehota a malebné lúky od sedla Trtavky

Spod Demovca sa naskytnú výnimočné výhľady na obe strany hrebeňa. Rozoznávam v diaľke najmä výraznú kupolu Homôľky. Na opačnej strane sa v oblačnosti kúpe mohutný Strážov. Jeho vrchol nevidieť, ale rozoznávam ho. „Skutočne pekné, pobúrkové pohľady,“ pomyslím si. Na juhu je takmer jasno a vidieť až po výraznejší Veľký Tribeč.

Po kratšej prestávke pre tunajšie výhľady začínam stúpať najskôr na bezmenný vrchol. Tu ma zaujmú šikmo rastúce buky v pomaly sa rozpadávajúcich posledných hmlách. Záverečné stúpanie na Demovec ma trošku preverí. Páčia sa mi mohutné listnáče, rastúce akoby z vysokej trávy. Čo je už menej pekné, sú oranžové bodky na viacerých z nich. Viem, že to znamená ich označenie na výrub. Snáď to vedľa Rysej rezervácie nemyslia vážne. Ale sám tomu neverím.

Za pár minút som pri označení súkromná prírodná rezervácia – Rysia. O nej som dlho netušil a dozvedel som sa o nej len asi rok - dva dozadu, keď tu po niekom pátrali horskí záchranári. Po krátkom zastavení a obzretí si jej hranice sa púšťam opačným smerom po tiahlej juhozápadnej rázsoche Demovca.

Všímam si zaujímavo rastúcu papraď tvorenú úzkymi vysokými stonkami a riedkymi papraďovitými listami. Zastavujem sa len v pod Závadským vrchom. Tu dopíjam poslednú vodu v nádeji na pramene pod svahom. Zostáva mi len asi dve deci čaju. Po strmšom zostupe sa dostávam na asfaltovú cestu do Čiernej Lehoty. V dolinke sa ozberám po vode. Nachádzam bystrinu, nad ktorou však stojí chata. No vyzerá, že tam aktuálne nikto nie je a preto si trochu vody pre istotu naberám. Napijem sa len kúsok a snáď niekoho stretnem v dedine a vypýtam si. Tam však nikoho niet a zastavujem sa len pri krásnom staršom dome s kopou sena na priedomí. Takéto miesta mám veľmi rád a zabúdam aj na smäd. Pokochám sa pekným zákutím zo „starého sveta“, dopíjam posledné dve deci čaju a začínam ukrajovať z vyše 400-metrového stúpania do sedla Trtavka. Na toto miesto sa veľmi teším, aj keď som tam nikdy nebol. Čo je tiež jeden z dôvodov. Druhým sú krásne tiahle lúky, o ktorých som počul a zachytil fotky našich autorov. Po hodine stúpania sa blížim k sedlu.

A skutočne už prvé dojmy sú fantastické. Skladám batoh, sadám si a kochám sa malebnými lúkami. Sú smerom k Záhradčiu ešte krajšie a všímam si „baránkové nebo“ na oblohe. Skutočná lahôdka na záver. Očarený sa obzerám na všetky strany. Spoznávam ostrý Vápeč, oblú Homôľku a vľavo rozložité Hoľazne nad Hornou Porubou. Postupne vnikám do lesa a čaká ma posledné stúpanie na Rovienky. Za lesným úsekom dá „bodku“ za túrou ďalšie sympatické sedielko s nádhernými smrekmi. Po 600 metroch sa dostávam k bufetu Partizán, kde si objednávam malé pivo a veľkú kofolu. Po polhodinke relaxu nastupujem do autobusu.

Záver

Menej známa časť Strážovských vrchov, konkrétnejšie Nitrické vrchy a Belianska vrchovina zaujali najmä svojou lesnatosťou. Bola to túra takmer bez výhľadov, i keď občasné sa na rúbaniskách a horských poliankach naskytli. Výnimkou boli len záverečné výhľadové hody na lúkach sedla Trtavky a Záhradčia v geomorfologickej časti Baského. Putovaním som spoznal aj mne neznáme dediny Kšinná a v horách stratené dediny Závada pod Čiernym vrchom a Čierna Lehota.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek