Trasa

Závadka – Závadské skalky – Seliská – Hnilčík – Banský skanzen – štôlňa Ľudmila – miniferratka – Kamenná osada – Hnilčík, Zimná dolina

Závadka a Závadské skalky

Ranný autobus nás priviezol do malej koncovej dedinky, ktorá leží ako sa hovorí „Pánu Bohu za chrbtom“. Hlúčik detí bledej i tmavej pleti, čakal na zastávke na autobus, ktorý ich odvezie do Nálepkova získavať v škole nové znalosti o tomto svete.

Na malom vŕšku nad dedinou stojí starý gréckokatolícky kostol. Vedú k nemu pomerne strmé schody. Miestna tetuška, veľmi pokročilého veku, zhrbená od ťažkej roboty, podopierajúc sa paličkou, schod za schodom pokorne zdoláva cestu ku kostolu. Kostolník, ktorý bol pripraviť kostol na omšu, jej ponúka pomoc pri výstupe. Odmieta, sama si prejde svoju osobnú krížovú cestu. V duchu ďakujem za moje ako-tak zdravé nohy, umožňujúce mi ďalej poznávať našu krásnu krajinu.

Gréckokatolícky chrám zasvätený Archanjelovi Michalovi z 18. storočia bol v roku 1925 prestavaný do súčasného vzhľadu. Obec bola založená v 14. storočí a žili tu Slováci a sčasti Nemci. V 16. storočí bola však vyľudnená a dosídlilo ju rusínske obyvateľstvo. Obyvatelia tu doteraz hovoria rusínsky a rómsky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za kostolom vo svahu Sosničky leží cintorín, vyjdeme naň a otvárajú sa nám pohľady na panorámu Tatier. Chcelo by to však vyjsť až na vrch Sosničky, lebo nám zavadzajú strechy domov. Nie sme však lovci výhľadov a tak si radšej obzrieme najskôr gréckokatolícky svätostánok a potom v dedine pravoslávny chrám a ideme k nášmu hlavnému cieľu a tým sú Závadské skalky.

Závadské skalky, ako sám názov napovedá, nie sú žiadne mohutné bralá, ale malé skalky malebne spestrujúce krajinu. Malé, ale zato poriadne staré. Veď si pamätajú ešte prvohory! Sú z nich pekné pohľady a tak sa chvíľu kocháme milým dielkom prírody.

Cestou popod Žalobu a Seliská

Zelená značka pokračuje výhľadovými lúkami popod vŕšok Žaloba, na ktorom stojí kríž. Pohľady sú zaujímavé na všetky strany. Za nami sa v rannom slnku kúpe Závadka, vpravo nás sprevádza panoráma Tatier, vľavo dovidieť do Nálepkova, no a pred nami sviežo zelené jarné lúky a lesy. Veľmi príjemný úsek. Prichádzame na rázcestie Seliská, tu opúšťame zelenú značku a žltou sa vnoríme do lesa. Úzky lesný chodníček nás zvedie do Hnilčíka.

Hnilčík

História vzniku Hnilčíka spadá do začiatku 14. storočia. Dnešný Hnilčík vznikal postupne spájaním jednotlivých banských osád. Usadlosti (Bindt, Roztoky, Furmanec, Hnilčík, Štolvek, Zimná Dolina, Cechy) vznikali samostatne a postupne, tak ako si to vyžadovali záujmy vlastníkov baní. Horské osady vznikali v blízkosti baní, alebo zariadení, kde sa spracovávala ruda. V priebehu stáročí sa osídlenie menilo – sťahovalo sa podľa vzniku a zániku prosperujúcich baní. Súčasnú podobu nadobudla obec až v roku 1962.

Hneď po vstupe do Hnilčíka meníme žltú značku zase za zelenú. Súbežne s ňou ide Náučný chodník históriou baníctva v Hnilčíku. Prvá nás zaujala opravená budova Zajacovho mlyna. Prejdeme pár desiatok metrov a stojíme pred peknou drevenou budovou. Dozvedáme sa, že je to budova bývalej miestnej školy a teraz je v nej umiestnená muzeálna expozícia. Múzeum však nemá otváracie hodiny, vstup je treba dohodnúť telefonicky. V časti prízemia je umiestnená materská škôlka, o čom nás presviedča veselý džavot detí, ktorý počuť aj cez zatvorené okná.

Kráčame úzkou dolinkou proti prúdu potoka Ráztoka a stále máme čo obdivovať. Tu a tam drevené domčeky, tu náučnú tabuľu, z ktorej sa dozvedáme, že náučný chodník má až päť trás, alebo, že v týchto miestach bola konečná stanica banskej úzkorozchodnej železničky. Pristaví nás zrekonštruovaný vchod do banskej štôlne. Ďalej kráčame a prekvapeniam nie je koniec.

Potešilo „kamenné vydanie“ básne Jána Bottu: Smrť Jánošíková, pekne upravený penzión Banská klopačka, ale aj, hlavne pre detskú potechu upravený potôčik. Nadšene obdivujeme zrekonštruovanú banícku kolóniu a naše kroky sa zastavia pri štôlňa Ľudmila. Nazrieme cez mreže dnu a ľutujeme, že sme si nezistili možnosti vstupu. Pred štôlňou je pekné posedenie s ohniskom a tak posedíme a rozmýšľame, že navrhneme nášmu turistickému klubu návštevu zaujímavej lokality.

Po štvrť hodinke sa začíname chystať na odchod, keď na ceste zastane auto a vyjde z neho pán a nesie so sebou veľkú baterku. Pozeráme naňho ako na zjavenie a on sa nás pýta, že prečo neopekáme. Hovorím, že my nie sme opekači, nás skôr zaujíma štôlňa. A on, že či naozaj chceme ísť dnu. V tom momente sme boli na nohách a s nadšením prikyvovali.

Vysvitlo, že pán je z OZ Hilčík pre prítomnosť a pre budúcnosť, je jeden zo sprievodcov a prišiel na kontrolu štôlne. Ochotne nás zobral na exkurziu, ale najskôr nás vystrojil prilbou a poriadnym lampášom. Porozprával nám plno zaujímavosti, a keďže bol pôvodným povolaním geológ, tak sme ho doslova zasypali našimi laickými otázkami.

Po prehliadke sme ešte chvíľu debatovali, potom sme sa rozlúčili s prísľubom, že sa sem ešte niekedy vrátime a vydali sme sa miestnym chodníkom ku Kamennej osade.

Kamenná osada

Trasa chodníka vedie starou lesnou (banskou?) cestou, v zime teraz upravovanou na bežkársku trasu. Pohodlne sme ňou naberali výšku. Vedeli sme, že by tu mala byť aj miniferrata, ale stále nám nešlo do hlavy, že kde. Cesta vedie lesom, nikde žiadna skala. Za jednou zákrutou však zrazu bralo! Nie zvlášť veľmi vysoké, ale predsa len bralo a na ňom natiahnuté oceľové laná, kramle a rebrík. Každý zdatnejší turista by to vyliezol aj bez ferratky, ale bolo to príjemné spestrenie po monotónnom stúpaní lesnou cestou. Samozrejme, že sme ferratku hneď vyskúšali. Čo som ja veľmi kvitovala, že skalu neočistili, ale zostala pekne porastená trávou, machmi, dokonca malými stromčekmi. Samozrejme, kto má problém s rebríkmi, alebo závraťou, môže sa na vyhliadku dostať pohodlne vyznačenou obchádzkou.

Ferratka nás priviedla na peknú plošinu s lavičkou. Hneď sme ju využili. Pri nohách nám ležia lesy Volovských vrchov i Slovenského raja, za nimi civilizácia v podobe Spišskej Novej Vsi, Smižian, Levoče a za nimi zvyšky lesov a plešiny Levočských vrchov. No a kuk vľavo ako čerešnička na torte takmer celá panoráma Tatier.

Nad plošinou je ešte jedna lavička a tak sme vyskúšali aj ju. Pohľady sú rovnaké, ale z výšky asi o 2 metre vyššie. Páčilo sa nám tu veľmi, ale nakoniec sme sa predsa len pobrali z Kamennej osady. Samozrejme nie ferratkou, ale obchádzkovou trasou. Asi po päťdesiatich metroch sme prišli k ďalšej vyhliadke. Najskôr nás pristavila tabuľa hovoriaca v dvoch jazykoch o histórii lokality. A po nej opäť lavička s krásnym výhľadom. Skutočne čarovné miesto.

Zišli sme k rázcestníku Pod Kamennou osadou, opustili náučný chodník a žltým značením sme zbehli do Zimnej Doliny, čo je jedna z osád Hnilčíka. Odtiaľ kilometrík po ceste k pohostinstvu Mrázik na jedno orosené a dobrú papaničku.

Záver

Bol to vydarený deň. Užili sme si peknú prírodu, výhľady i historické pamiatky. Nečakaným bonusom bola prehliadka štôlne Ľudmila. Krásny kraj, tak trochu v tieni Slovenského raja, ale určite má čo ponúknuť turistom.

Súvisiace články

Túra Krompachy – Poráč – Závadka – Hnilčík – Nálepkovo

19. 11. 22 Martin Baniari

Túra Hnilec – Závadka – Poráč – Olcnava

10. 5. 15 Henrich Tomáš

Túra Z Olcnavy do Vydrníka a Elon Musk nad Závadkou

2. 9. 21 Dušan Štefánik

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek