Toto využili rôzni dobrodruhovia, ktorí v rozvrátených hospodárskych pomeroch Uhorska konca 13. storočia si tu vybudovali drevenú pevnôstku a v nej falzifikátorskú dielňu, kde razili falošné mince. Pri archeologickom výskume sa tu našli pozostatky po celom výrobnom procese. Na vrchole a svahoch kopca sa našlo aj po takom dlhom čase ešte okolo dvetisíc falošných mincí. Podľa výsledkov výskumu pevnosť vojensky zlikvidovali koncom 13. storočia české alebo rakúske vojská. Koncom mája 2023 som si preštudoval mapu a odhodlal sa naň vybrať.

Trasa

Doľany – Kruhy – Kozárová – horáreň Šišoretné – Biele stoky – Sova – Malý Železník – Železník – Veľký Železník – Solírov – Pri dube – Zabité – Pustáky – Za čertovým jarkom – Častá

Keď som hľadal v Locuse, kam sa vybrať na stredajšiu túru a pre zmenu nie po rozhľadniach Západoslovenského regiónu, spomenul som si na Železník a začal som hľadať, ako sa k nemu dostať. Napokon som si naplánoval trasu z Dolian a samozrejme, že pokiaľ možno čo najmenej po značke.

Vystúpil som z autobusu, ktorý kvôli prestavbe cesty aj tak nemohol ísť priamo do Dolných Orešian a pobral som sa po zelenej značke smerom k nim. Prechádzal som popri miestnom vinárstve, kde ma zaujala replika sochy sedliaka Štefana Mikuša, ktorý vraj v roku 1921 zahynul pri obrane Andreja Hlinku. Hm, nič som o tom nikdy nepočul, tak neviem, či to bolo po zákroku žandárov prvej demokratickej ČSR, alebo po zrážke podporovateľov a odporcov Hlinku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalšou zaujímavosťou bol Ampelografický vinohrad, vysadený popri oplotení. Pán Google mi našepkal po návrate domov: Ampelografia Slovenska je odborná vihohradnícka kniha s podrobným popisom odrôd viniča použiteľných pre stredoeurópske podmienky.

Hľadám pamätníčky

Z asfaltky som odbočil na poľnú cestu vinohradmi. V Locuse som narazil na dva pamätníčky, a tak som presne vedel, kde chcem opustiť zelenú. Dorazil som k betónovej rampe, kde bola pripevnená tabuľka s oznamom Rampa – Sexitálie - Doľanská cesta – 2014 JM vinárstvo Doľany. Rampu samotnú, podľa vlysu do betónu, asi postavili v roku 1978.

Otvorili sa mi pekné spätné výhľady na Doľany i krajinu okolo nich. Navyše som tam našiel čerešňu s dozretými májovými čerešňami, a tak som si na nich pochutnal. Ako som pokračoval ďalej, vedľa cesty odbáčajúcej z „hlavnej“ doľava hore som uvidel štyri pragové prívesy. Minimálne by sa v nich dalo počas búrky schovať. Vedľa nich stojí obrovská hrdzavá cisterna. Či ju používali na polievanie vinohradov, netuším.

Napokon som zo značky odbočil doľava a začal som stúpať pomedzi stromy. Za nimi boli ukryté samoty. Dostal som sa na lesnú cestu a začal som pátrať po prvom pamätníku. Keď som ho objavil, prečítal som si, že tu vo veku 40 rokov tragicky zahynul 9. 6. 1967 Sebastián Žák. Oproti je na strome maličká „kaplnka“ s večnou sviečkou na baterky.

Prišiel som na rázcestie a vybral som sa doľava hore. Tu stojí druhý pamätník, ktorý pripomína, že tu tragicky zahynul 3. 11. 1972 zamestnanec Dreviny Trnava, Krištof Jurenka. Žeby obaja pod pílenými stromami? O chvíľu ma čakalo posledné prekvapenie, a to bývalá horáreň Šišoretné. Na mape ani nebola zaznamenaná a je tu osvetlené parkovisko, minifutbalové ihrisko a v oplotenom areáli dve pekné chaty. Majiteľ držal psa, aby ma nepohrýzol a medzitým mi vysvetľoval, že to neprenajíma poľovníkom, ale rekreantom a že je o ňu enormný záujem.

Hor sa do doliny na zelenú

Opustil som lesnú cestu a vybral sa doľava hore lesom, aby som prišiel na modrú pod Šišoretným. Ani na nej som sa dlho neohrial, lebo na rázcestí som sa vybral doľava po lesnej asfaltke popod kopec Soviná. Keďže som na Locuse mal na druhej strane bezmenného potoka symbol ruiny, pri jednej odbočke doľava som sa po nej vybral. Lenže išla moc doľava, tak som sa začal lesom ponad potok predierať mladou húštinou. Keď to už bolo neúnosné, tak som zase mokrinou a balansujúc na padnutom strome prešiel na druhý breh potoka a napokon som našiel cestičku opäť späť k potoku a na druhej strane schodný chodník. Došiel som ku kope jabĺk, dokonca so samolepkami označujúcimi známu odrodu. Na druhej strane lúky bol samozrejme posed. Po ruine ani stopa, ak nerátam malú zarastenú kopu a kus čohosi kovového – radlica z pluhu? Už som sa nezdržiaval a po lesnej ceste som sa vrátil na asfaltku a po strete so zelenou som pokračoval doľava smerom na Solírov.

Smer Železníky

Prvá odbočka doľava ma prinútila sa opäť pozrieť do mapy a vybral som sa po nej. Došiel som k veľkému senníku a neskôr som opustil lesnú cestu a čiastočne štvornožky sa vyškriabal na Malý Železník. Vrcholná plošina neveľká, zarastená, a tak som sa opatrne dostal dolu do sedielka Železník, kade išla cestička z doliny od zelenej. Pokračoval som rovno k Veľkému Železníku a opäť po strmom výstupe som stál na zarastenej vrcholovej plošine bez výhľadov. Nuž som sa nezdržiaval, opatrne som zostúpil na niečo ako chodník, klesajúci na lesnú cestu a po nej som došiel na asfaltku pri poľovníckom zámočku Solírov. Práve tu záhradníci vysádzali kvety, čo ma teda dosť zarazilo, ale asi sem chodí blahobytná klientela.

Potom som len upaľoval po asfaltke smerom na horáreň Zabité. Na chvíľu som sa zastavil pri kríži, pripomínajúcom cyklistu Štefana Srna, ktorý tu 1. 11. 2010 pre svoju nepozornosť zbytočne zahynul.

Pod horárňou Zabité ma zaskočila trubka s vytekajúcou vodou. Keďže je nad ňou na svahu horáreň, trošku nedôverčivo som ochutnal vodu, ale bola dobrá a nič ma nepostihlo.

Dumal som, kade ďalej a napokon som sa rozhodol ísť kúsok po žltej, odbočiť na neznačenú lesnú cestu a dôjsť po nej do Častej. Prekvapil ma prúd vody, vtekajúci zo žľabu do potoka vedľa cesty. Bol tam aj pohárik a ako som doma zistil, na mape tento zdroj pitnej vody nebol zaznačený. Dnes už je, Mišo ho tam pridal.

Krásnym zeleným lesom s trávou pod stromami, som kráčal popod vrch Skalka a neskôr som z hlavnej cesty odbočil za Pustákmi doľava k lokalite Za čertovým jarkom, kde boli opäť vinohrady. Našiel som tu dve jazierká a samozrejme, že sa tu stavajú honosné vily.

Došiel som do Častej a autobus ma odviezol do Šenkvíc na vlak do Bratislavy. Doma ma čakalo veľké prekvapenie, nakoľko keď som prejdenú trasu nahral do TuristickaMapa.sk, zistil som, že som vraj nebol na žiadnom Železníku, lebo prejdené kopce na mape nemajú meno a naopak, môj Javorník sa tu volá Železník.

Konzultoval som to s Mišom Bukvaiom, zistili sme, že je to tak len na TuristickaMapa.sk a všetky iné mapové portály to majú pomenované ako ja.

Druhý pokus vystúpiť na pravý Železník

Lošonec, rázc. – Majdan, horáreň – Rybáreň – Javorník (Železník) a späť

Preto nasledovala o mesiac druhá pátračka. Sprevádzala ma, k mojej veľkej spokojnosti, manželka. Doviezli sme sa vlakom do Smoleníc, autobusom do Lošonca a po zelenej sme sa vybrali smerom na horáreň Majdan. V lese sme videli líšku, čo ma vzhľadom na biely deň a blízkosť civilizácie prekvapilo.

Mal som v pláne sa ešte pokúsiť nájsť jaskyňu Husí stok, o ktorej hovorí informačný panel NCH Majdán. Už som raz v minulosti prelozil skalnatý svah nad prameňom a nenašiel som ju. Nie je vyznačená ani v mapách, a tak som dúfal, že ak som získal súradnice jej polohy, že ju nájdeme. No húštiny pod stromami a holé nohy, ako aj to, že som bol s manželkou, ma od hľadania odradili, aj keď podľa navigácie musela byť niekde nad nami.

Pokračovali sme ďalej a informačná tabuľa NCH Majdán č. 6 – priepasť Priehyba, napodiv inšpirovala manželku a vybrala sa po chodníku povedľa zarezanej dolinky hore lesom. Došli sme napokon ku koncu zárezu a je tam niečo ako jama zahádzaná konármi. Tu sa k nám pridala dvojica, ktorá bola so známymi tiež na túre, stratili signál a tým pádom nevedeli, kde sú. Z ich rečí som vyrozumel, že nie sú moc turisticky zdatní, tak som im na Locuse vytiahol výrez okolia, oni si to odfotili a doviedol som ich späť na asfaltku, kde sme ešte raz aj s ostatnými prebrali, kade majú ísť plánovaný okruh, aby sa vrátili k autu odparkovanému na Majdáne.

My sme sa najedli v altánku na rázcestí Rybáreň a kúsok za ním ústi lesná asfaltka, čo som po nej minule zišiel na zelenú. Nuž sme sa po nej vybrali doprava hore a na prvej odbočke doprava sme vošli do hory. Bola to vlastne cesta od neexistujúcej ruiny. My sme na rázcestí pokračovali doprava stúpajúc až do sedielka, kde cesta skončila. Podľa mapy bol Javorník / Železník napravo.

Prekročili sme staré, na zemi spadnuté oplotenie a vystúpali na náhornú plošinku. Tu už boli lúčky a pekné výhľady jednak na Orešanské vŕšky, jednak na Čiernu skalu, Starý plášť a Rybáreň pod nami. Žiaľ, nič tu nebolo, čo by potvrdzovalo, že sa tu robil archeologický výskum, ani o histórii či nálezoch. Nuž sme sa pre zmenu vybrali zvažujúcim sa zarasteným svahom s pahýľmi olámaných stromov dolu. Narazili sme na lesnú cestu, po ktorej sme išli doľava a vyšli sme na rázcestie, z ktorého som išiel minule doľava hore na Malý Železník. Nuž som bol na oboch Železníkoch. Rovnakou cestou sme sa vrátili do Lošonca a spojmi domov.

Keďže som dlhé roky robil s peniazmi, zaujala ma zmienka o peňazokazeckej dielni. Snáď v budúcnosti na jednom z navštívených Železníkoch, pribudne sľubovaná informačná tabuľa o ich histórii.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek