Úvod konca

Rozdeliť si diaľkový pochod takého „rangu“ ako je Cesta hrdinov SNP do viacerých rokov má svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou, samozrejme, je skutočnosť, že si intenzívny zážitok nedoprajeme v jeho jednorazovej, často veľmi surovej jedinečnosti. To, ako človek, ktorý sa rozhodol pre etapové prekonanie cesty výlučne z časových dôvodov, rozhodne priznávam. Nuž a naopak, výhodou (okrem všetkých praktických dôvodov) je fakt, že trasou človek žije dlhodobo a môže sledovať nielen ako sa mení cesta, ale aj kult najznámejšej slovenskej magistrály.

Keď sme v roku 2017 vyrazili z Devína, Cesta hrdinov SNP bola pomerne dobre prebádaná trasa, čo sa týka cestopisov, webu či inej literatúry. No stále nebola natoľko frekventovaná a spopularizovaná ako posledné roky. Počas prvých kilometrov z bratislavského Horského parku na Kamzík sme náhodne stretli dvoch chalanov s malými batohmi, ktorí sa rozhodli prejsť SNP-éčku jednodňovými, výnimočne víkendovými etapami. Ich dôvody boli totožné s našimi – nedostatok času kvôli práci a snaha neodísť od rodiny na dlhšiu dobu. Tentokrát sa vybrali na Pezinskú Babu a pamätám si, ako im zasvietili očká, keď videli naše nabalené batohy a zahlásili sme im, že ideme na 5 dní „až“ na Veľkú Javorinu. Netuším, ako dopadli, dúfam, že to dali celé. Prajem im to. Ak našli viac času, aby si to užili konzistentnejšie, prajem im to o to viac. Po rokoch, v náš predposledný deň, sme len medzi útulňou na Čiernej hore a letiskom vo Svidníku napočítali štyri partie.

Čo som tým vlastne chcel povedať? Nič špeciálne, iba to, že časom sa môže meniť charakter jednoduchej výzvy, ako je zdolať našu najdlhšiu diaľkovú trasu. Z mýtmi opradenej trasy sa stala tak trochu výzva sociálnych sietí. Som pomerne mladý človek, aktívny na sociálnych sieťach, nemám nič proti, ak sa používajú s rozumom, len som tým chcel poukázať na zmenu pojmu Cesta hrdinov SNP, ktorú sme s pribúdajúcimi rokmi sledovali.

Späť k praktickosti. S odstupom času som rád, že sme nemuseli žiadnu časť vzdať a že stojíme pred výzvou dobyť poslednú, východnú etapu. Veľká Fatra a Nízke Tatry boli najväčšie lákadlá, to nevynechá nikto, ale priznám otvorene - na posledných 150 kilometrov sme motiváciu chvíľu hľadali. Nakoniec sa nám to podarilo a mohli sme vyraziť na cestu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

1. DEŇ KOŠICE – RADATICE

Štart poslednej etapy z Košíc

V noci sa často budím, pretože neviem, čo bude zvoniť skôr, či budík alebo rovno chalani pod štadiónom. Keďže od manželky, detí a svokrovcov to mám do Košíc na skok, nocujem sám na štadióne Lokomotíva. Chalani zvolili nočný vlak z Bratislavy. Na stanicu mali doraziť v magickom čase, kedy nočné autobusové spoje nechodia a denné ešte nezačali, takže na Čermeľ pôjdu asi taxíkom. No ja som samozrejme hore, a tak nečakám, kľúč nechávam na recepcii a idem dole. Vonku je chladno. Skúšam sa niekomu dovolať, ale nikto nič. Štyria sme boli iba v úplne prvej etape, to je o jeden mobil viac ako náš priemer, ale mobil aj tak nikto neberie. Snáď už dorazili aspoň do Košíc a sú na ceste. V rannom chlade stáť nebudem, tak kráčam na Čermeľ a pridám si 2 km. To mi veľmi nepomôže, keďže o kamarátoch stále ani chýru ani slychu, ale aspoň čakám v parku na Čermeli a nie na ulici. Sedím a rozmýšľam nad poslednou etapou z minulého roka. Vtedy v záplave slnka to tu vyzeralo trochu inak ako počas ranného brieždenia a s dažďom visiacim vo vzduchu. Aj dnes sa však vyčasí, pršať má iba ráno. Len aby sme boli na ceste.

Onedlho predsa len dorazí taxík a z neho sa vyvalia moji vysmiati parťáci, tešia sa, že po ceste nočákom z Bratislavy ešte stihli rannú očistu na stanici. To im nemôžem zazlievať, a tak im kývnem a ideme. Trochu sa rozprší, ale to neprekáža, lebo hneď nad Čermeľom nás schovajú stromy a kým sa opäť vynoríme pred Kavečanmi, nepadne ani kvapka. Naše začiatky sú väčšinou svižné a bez väčšej námahy a uvedomenia. Dlhšie sme sa nevideli, takže máme o čom. Prejdeme Chatu pod Hrešnou, Jánošovu lúku aj Kráľovú studňu (nie je to Kráľova studňa, kde sme zažili mega svadbu, ale čo už) a zastavíme až sedle Repy (pod Vysokým vrchom), kde je prístrešok. Tu si dáme dlhšiu pauzu a oddychujeme. Pijeme, hodujeme, niektorí počas desiatich minút zúfalo skúšajú dospať nočák na lavičkách, ktoré sú o polovicu užšie ako rozmery ich chrbta. Pozrieme si počasie a ide sa ďalej.

Jánošíkova bašta, Kysak a lejak

Od sedla pod Vysokým viac-menej klesáme. Terén je bezproblémový a dá sa jednoducho charakterizovať ako „lesy“. Aj ďalší smerovník Prielohy je schovaný medzi stromami. Z monotónnosti nás vytrhne až slávna Jánošíkova bašta, kam zostúpime zhruba o polhodinu. Miesto sa často skloňuje ako jedna z najkrajších častí východnej časti magistrály a musím uznať, že oprávnene. Je to malebný skalný útvar, niekoľko desiatok metrov vo výške nad Hornádom meandrujúcim okolo Kysaku. Vynútená prestávka, keďže výhľad je tu naozaj výnimočný. Vidíme Veľkú Lodinu, vrchy Humenec, a Bokšov a nezameniteľnú železničnú trať, po ktorej sme mali česť vidieť prechádzať náš klasický národný osobák. Z vrchu je to pekný pohľad, predpokladám, že lepší ako zvnútra vagóna, pri všetkej úcte k našim železničiarom. Pripomína mi to cesty z detstva od mojej babky z Prešova do Kysaku.

Sedeli by sme tu aj dlhšie, ale je čas sa pohnúť. V klesaní smerom na Kysak stretávame partiu turistov v opačnom smere, ale nejde o SNP-éčkarov. Hneď za nimi nás zas osloví pán na bicykli, ktorý vie o Ceste hrdinov SNP všetko. Predstaví sa nám ako lokálny fanúšik trasy a človek ochotný pomôcť. Je samozrejme super stretnúť takýchto ľudí. Keďže v tejto etape je to náš prvý deň, len krátko pokecáme a ideme ďalej. Dole v chatárskej osade pred Kysakom nám opäť kývne, kým naberáme vodu z celkom výdatného prameňa. Chvíľu kráčame pozdĺž Paldzinského potoka a čoskoro sme v Kysaku.

Trasa ide priamo stredom obce, povestnú železničnú stanicu trochu obchádza. Dajú sa tu pohodlne doplniť zásoby, ale máme plno, takže pokračujeme. Je pred nami dlhší úsek meandrom Hornádu po Brezie, kde sa nachádza detský tábor. O lokalite som viackrát čítal, ako o ideálnom mieste na nocľah. Na spánok je skoro, ale naplánovali sme si tu obedovú pauzu z vlastných zásob. Kým tam prídeme, čaká nás časť, ktorá nás veľmi oslovila, hoci možno pre iných nie je natoľko atraktívna. Chodník kopíruje rieku, v okolí je veľa fauny typickej pre riečne prostredie a je tu príjemne chladno. Keď dorazíme na Brezie, začína sa pomaly zmrákať, ale obedovať musíme.

Je prvý deň a žiadne degustácie nie sú na programe. Spravidla prvý deň jeme z vlastných zásob, ale aj keby sme nechceli, tábor sa ešte iba pripravuje na letnú sezónu. Pri upokojujúcej kulise zvukov krovinorezu sa podaktorí opäť snažia dospať, ale je to len chabý pokus. Onedlho beztak vyrážame, začína sa zaťahovať. Na konci meandru prichádzame k ústiu potoku Sopotnica, ktorý sa tu vlieva do Hornádu. Je tu aj smerovník a pomník. Keďže ideme v opačnom „garde“, našu púť so Sopotnicou tu ešte len začíname. Čaká nás pomerne nezáživný 5,5 km dlhý úsek stúpania údolím. Chodník vedie lesom, čo onedlho oceníme, keďže asi v polovici cesty začne hrmieť. Vyťahujeme pršiplášte s krytom na batohy. Sú ozaj výborné. Kráčame v totálnom lejaku, kvapky nezbrzdia ani mohutné koruny stromov, no vďaka pršiplášťom sme v úplnej pohode. Doslova „leje“ až po rázcestie pri Prokopovom mlyne, potom sa dážď začne konečne viac správať ako bežné zrážky a to nám príde vhod, lebo v okolí nového a starého mlyna brodíme vysokú trávu.

Ľubovec, Radatice a ďalší nezabudnuteľný nocľah

V Prokopovom mlyne podaktorí SNP-éčkari spia. Mareka sme nenahovorili ani na to, aby sme si tu vysušili veci a dali oddychovku. Beriem to, na pohľad to nevyzerá ako pokojný nocľah, ale ako úkryt pred búrkou je ideálny. Zhodli sme sa, že nemáme čo sušiť, keďže stále prší. Či to bol skutočný dôvod alebo zásterka, je básnická otázka. Pokračujeme veľmi miernym 100 m stúpaním cez borovicový les na rázcestie Hradská a potom poľnými cestami až do Ľubovca. Toto je druhá a zároveň predposledná obec dnešného dňa. Do Radatíc je to iba kúsok, značka ide stredom obce, a tak neváhame a dáme si stopku v krčme. Akurát otvárajú, čo nám vyhovuje. Vyšlo slnko, je čas vysušiť pršiplášte a zbaliť všetko do batohu. Onedlho sme zas na nohách. Ľubovcom vedie červená značka krátko, po piatich domoch na hlavnej trase zahne do mierneho svahu na severovýchod.

Posledných 2,5 km s takmer žiadnym prevýšením je úplná malina, ale predsa len nám ich spestrí stretko s prvými SNP-éčkarmi v opačnom smere. Dvojica chalanov sa chystala prísť až do Kysaku. Krátko sme sa porozprávali, ale rozhodli sme sa, že ich dlhšie nebudeme zdržiavať – do Kysaku majú ešte čo robiť, a zároveň sme sa nevedeli dočkať dohodnutého ubytovania v Radaticiach. Náš nevymenovaný manažér Andy nám tu zjednal priam luxusný nocľah. Priamo v šatni na futbalovom ihrisku, kľúče nám o chvíľu donesie pani starostka. Keď dorazíme na miesto, zisťujeme, že už samotná lokalita je na nezaplatenie. Pokosená tráva s lavičkou pre divákov, ktorá priam pozýva presušiť veci. Nebezpečne blízko, dostupné v žabkách alebo na boso sú dve miesta záujmu - krčma a obchod, ktoré určite navštívime.

Lenže zadarmo to nebude

Zložíme veci, absolvujeme povinné rituály a sedíme si tak v šatni ako hráči amerického futbalu pred zápasom, ktorí v polčase čakajú na motivačný príhovor trénera. Tréner skutočne príde, ale až neskôr. Najprv počujeme bujarý džavot detí. Žiaci majú tréning, ale akosi automaticky predpokladáme, že našu šatňu obídu. Nech len trénujú, my sme veľmi odpálení na to, aby sme sa vôbec pozreli na chodbu, a tak sedíme na lavičkách a karimatkách a kontrolujeme mobily. Náš predpoklad vychádza, väčšina sa prezlieka v šatni vedľa, ale nakoniec k nám jeden zhruba 11-ročný chalan zablúdi. Rozbehnutý vtrhne do stredu šatne, zasekne sa, ale keď sa spamätá, dokonca pozdraví. Kým ho stihneme vyspovedať, zvrtne sa, ako sa vraví „na podpätku“ a o pár minút sa vráti s trénerom.

Nie je tu na to, aby nás motivoval, ale naopak, aby nás upratal, a tak sa veľmi slušne, ale dôrazne opýta:
„Dobrý deň, Môžem sa prosím pekne spýtať, kto ste a čo tu robíte?“
Našťastie, ani my už nie sme najmladší chlapci, a tak sme veľmi milí a rozvážni. Andy, najstarší a najrozvážnejší (a manažér) mu pokojne odpovie:
„My sme od starostky.“
Tréner nad čarovnou formulkou chvíľu rozmýšľa, potom odbehne za kolegom. Nakoniec nám príde oznámiť, že je všetko v poriadku a ešte nám prinesie balenú vodu. Milujeme Radatice.

Ako vždy, píšem to trochu s nadhľadom, z historiek a hlášok s chalanmi žijeme a radi na ne spomíname. Každého, kto bude čítať, však musím len ubezpečiť, že všetci, s kým sme prišli do kontaktu, boli veľmi milí. S trénerom aj s deckami sme chvíľu pokecali, pani starostka nám pri rezervácii bola veľmi nápomocná. Tento spôsob ubytovania bol pre nás naozaj ako na mieru a môžeme ho odporučiť všetkými desiatimi pre každého diaľkara, ktorý bude na trase hľadať nocľah.

Keďže je všetko v najlepšom poriadku, urobíme si krátky výlet do potravín a pohostinstva a pozrieme si tréning mládeže. Zajtra by nemal byť špeciálne náročný deň, ale to na trase nikdy neviete, navyše budeme spať vonku, lebo chata na Čergove je zatvorená. Rozložíme sa preto na zemi a ideme spať skoro, ale ako to už býva...

2. DEŇ RADATICE – CHATA ČERGOV

Kvašná voda, Šariše a začiatky s asfaltkami

Viac sa prehadzujeme ako spíme. Na futbalový trávnik ešte padá rosa, keď odchádzame. A nielen naň, ale aj na tričká, ktoré sme nechali „preschnúť“ na tribúne. Veru, začiatočnícka chyba. Našťastie sme podobné nerobili počas období dažďov v Nízkych Tatrách. Tu to vyrieši pár hodín na batohu. Kráčame po hlavnej ceste až do obce Janov, zvykáme si, asfaltiek dnes bude dostatok. Ráno je chladné, ale zahrievame sa hneď v ďalšom lesnom stúpaní z Janova na rázcestie Čertov kameň. Samotný kameň je zhruba kilometrová zachádzka mimo trasy. Ak by ste sa zmierili s tým, že kúsok červenej obídete, dá sa napojiť v Cemjate, my ale pokračujeme po červenej až do Cemjaty.

Tu si v parku pri prameni urobíme pauzu na raňajky. Cemjata je okrajová časť Prešova, bývalé kúpele a lesopark a sú usadené v naozaj peknom prostredí. Keďže som v Prešove trávil pomerne veľkú prázdninovú časť môjho detstva, neďaleká Kvašná voda a jej okolie je pre mňa srdcovka. Chalanov však neprehováram, aby sme si robili zachádzku po modrej a išli pozrieť altánky a cyklotrasy pri Ortášoch, kde sme pravidelne chodili opekať na bicykloch. Spomienky by mali zostať spomienkami, čo ak sa toho odvtedy zmenilo priveľa. Zmenu vidno aj v premávke. Keďže opäť pokračujeme po krajnici pri hlavnej ceste, všímam si, koľko osobných áut aj kamiónov okolo nás prejde, až kým odbočíme na vedľajšiu cestu k strelnici na Zabíjanej. Nechce sa mi veriť, že sme chodili na bicykloch sem hore až zo Sídliska 3 v Prešove. Už som dvojnásobný otec a nepokladám sa za hysterického rodiča, ale kým by som sem s mojimi dvomi babami vyšiel, asi by som trikrát zinfarktoval.

Prejdeme okolo strelnice a sme vonku z lesa. Pred nami je D1, podídeme ju a sme v Malom Šariši. Začína pripekať. V týchto miestach veľmi nie je čo pozorovať, a tak sa rozprávame a špekulujeme, kde si dať obed. Čaká nás dlhý úsek po asfaltke medzi Malým a Veľkým Šarišom až na koniec obce Kanaš. Vo Veľkom Šariši sú značené nejaké reštaurácie (alebo pohostinstvá?) ale o 10-tej je všetko beznádejne zatvorené. Pred pivovarom sa nachádza lekáreň a supermarket, dokúpime preto aspoň zásoby. V priestoroch pivovaru je otvorený len podnikový obchod, žiadna reštaurácia, a tak si kúpime aspoň „drink to go“, aby sme to nejak doklepali aspoň do Terne. Je to čitateľný a smiešny zvyk, ktorý robí každý SNP-éčkar vo Veľkom Šariši, ale čo tam po tom.

V Kanaši máme toho fakt dosť. Ešte nie je ani obed, no stále spomaľujeme a pozeráme na mapu, kedy to skončí. Keď konečne dorazíme k obratisku autobusov a rázcestníku Kanaš Stráže, kde chodník vchádza do lesa, urobíme si prestávku na obed. Jeme niečo zo zásob, ale nikomu veľmi nechutí. Nevieme, či sa tešiť z toho, že máme za sebou najväčší úsek po asfaltkách, alebo smútiť, že sa nám nepodarilo nájsť teplé jedlo. Tešíme sa do lesa, asfaltka nás ale počas dopoludnia odrovnala viac, ako sme boli schopní pripustiť.

Lamentovať však môžeme iba chvíľu, čaká nás ešte 16 km a 750 výškových metrov po Chatu Čergov, kde sa zložíme, hoci nie je otvorená. Les nás predsa len trochu nakopne a kráčame najprv cez sedlo Stráže, potom cez sedlo pod Lysou Strážou. Tu nájdeme odbočku na vrchol Lysej Stráže, ktorá je spoločne so Strážou a Dubníkom nad Kapušianskym hradom dominantou regiónu. Často tým smerom pozerám, keď cestujeme za svokrovcami do Bardejova. Na 3 km odbočku s 250 m prevýšením však po epizóde s asfaltkami ani nepomyslíme. Zaujímavejšia je však jej začiatočná päťminútovka k Zimnej studni. Nachádza sa tu prameň a posedenie.

Keď vyjdeme na lúku, stretneme pána, ktorý opravuje značenie. Chvíľu sa rozprávame, vraví že to robí roky a stále stretáva SNP-éčkarov. Na lúke si treba dať pozor na značenie, keď sme išli my, na trase bol ohradník, ktorý bolo treba obísť. Keď zídeme dole, už sa nevieme dočkať ďalšej obce, kde síce tiež nebude teplé jedlo, ale bude tam otvorený obchod a pohostinstvo. Zvyšné 3 km sa vlečú a slnko pripeká, no bavíme sa aspoň tým, že chodník ide popri potoku Ternianka a z času na čas ho musíme križovať cez veľmi provizórne lávky. Potom sa konečne vynoríme v poslednej obci dnešného dňa. Pri družstve v Terni.

Terňa a stúpanie na Čergov

Je skoré popoludnie a ako kráčame obcou, hlavná ulice obce sa plní deťmi, ktoré práve ukončili školu. Všetky si to nasmerujú priamo pred miestne potraviny, kde buď míňajú vreckové alebo čakajú na autobus. Sme na tom rovnako. Hoci sme dúfali, že v priebehu dňa narazíme na reštauráciu alebo aspoň nejaké provizórne teplé jedlo, je nám jasné, že tento cieľ dnes nenaplníme. Terňa je posledná obec na dnešnej trase a chata Čergov bude zatvorená. Musíme sa uspokojiť s obchodom a krčmičkou povedľa, ktorá otvára o 20 minút.

S Aďom nakupujeme zásoby na večer, keď vyjdeme nachádzame Andyho a Mareka v družnej debate s deckami. Pamätám si mená Dominika a Jožko, tretí bol chlapec ale meno mi už vyšumelo. Začalo to tým, že od nás pýtali Zetká (recyklovateľné fľašky), končilo to tým, že nám chválili školu, pani učiteľku (a špeciálne matematiku). Bavíme sa s nimi kým odíde ich autobus a potom nám zanietene kývajú. Je to príjemné spestrenie čakania na hostinec. Keď ho otvoria, stretávame ešte miestneho štamgasta, ktorý nám propaguje nocľah v zrube pod Čergovom, o ktorom počul, že je dobrý na prespatie. Nie je to vôbec zlý tip. Myslel tým útulňu Drina pod Čergovom, o nej sme čítali, ale z telefonátu na chatu Čergov vieme, že vonku pred chatou na nás čaká príjemný prístrešok s matracmi. Za cieľ cesty preto volíme radšej chatu Čergov. Pri bare doplníme vodu do fliaš a občerstvení pokračujeme.

Nohy trochu stuhli, sedeli sme dlhšie, ako by bolo vhodné. Čaká nás ešte 10 km a nejakých 600 metrov hore, musíme sa trochu rozhýbať. Prvé 4 kilometre sú opäť po asfaltke po osadu Hradisko a tu to ide ťažšie. Potom však značka pri kríži vyjde na lúku a konečne to začne byť zaujímavejšie. Otvárajú sa výhľady západne na Hradovú horu, v našom smere na Kalisko a Čergov a samozrejme za náš chrbát späť v smere na Prešov. Je koniec mája, tráva na lúkach je vysoká a lesy plné zelene. O chvíľu vojdeme do lesa a pokračujeme pod modrej a červenej po rázcestie Nad Závadkou. Tu stretávame posledného turistu. Rýchleho kolegu z Čiech v opačnom smere, ktorý dnes plánuje prísť až do Veľkého Šariša. Keďže je pokročilá hodina, je to neľahká úloha, ale vyzerá že si poradí. Sami máme dosť, takže v polotranze pokračujeme na Zápač rázcestie a odtiaľ na neďaleké sedlo Čergov, kde to náhle ožíva chatármi.

Chata nášho záujmu - chata Čergov, je podľa očakávania v štvrtok večer zatvorená, no keď spozorujeme prívetivé okolie pookrejeme. Nie je tu žiadny altánok. Je tu celá prekrytá terasa s dvoma dvojposchodovými posteľami pri sebe a matracmi. Jasné, trochu prefukuje, ale je to porovnateľný komfort s útulňou. Sú tu aj stoly na sedenie, kde si sadáme a púšťame sa do zásob z obchodu. Marek od jedného nášho kamaráta v službe dostal ako vzorku vojenskú stravu. Vrecúško s jedlom, do ktorého stačí naliať trochu vody a chemickou reakciou sa jedlo zohreje a upraví. Fascinovane to sledujeme a potom ochutnávame. Sú to cestoviny a je to dosť dobré.

Pobehujú a dotierajú tu dve mačky, ale keď zistia, že im nič nedáme, vzdajú to. Najedení spúšťame večerný rituál. Je koniec mája, ale sme skoro na najvyššom bode celej východnej etapy a nie je tu úplne teplo, takže postupne vchádzame do spacákov. Keďže sú majstrovstvá sveta v hokeji a dnes je „game day“ ako sa vravieva v Severnej Amerike, chvíľu testujeme kto má najsilnejšie dáta na mobile. Je to Aďo, a tak vyhráva možnosť pustiť štvrťfinále Slovensko – Fínsko a zapnúť to na reproduktor. Po prvej tretine je 2:0 pre našich, takže sme ešte všetci hore, aj keď hybernujeme v spacákoch. V druhej a tretej tretine počúvame, ako to postupne Fíni otočia a hoci by telo už dávno spalo, hlava zaspí aj tak až potom, ako zaznie fínska hymna.

Pokračovanie uverejníme čoskoro...

Predchádzajúca časť putovania.

Poznámka autora: Ospravedlňujem sa za nekvalitné fotky, v čase túry som mal iba mobil s poškodeným displejom a linky, na ktoré dali fotky chalani, sú už dávno neaktívne. No hlavne, že sme to zažili.

Fotogaléria k článku

+8 ďalších fotiek