Schladming a jeho letná karta

Keďže máme radšej pokojnejšie miesta, vychytený Schladming nie je úplne našou šálkou kávy. Čo však človek nespraví pre to, aby uspokojil svoje náročné dieťa? Navyše dieťa, ktorému sme pred rokom neprozreteľne sľúbili výlet na ľadovec. Mnohé (nie všetky, pozor na to!) ubytovania v Schladmingu a okolí totiž ponúkajú pre ubytovaných lukratívnu letnú kartu, tzv. Sommercard, v rámci ktorej je možné bezplatne, prípadne so zľavami, využívať mnohé atrakcie v blízkom aj vzdialenejšom okolí vrátane lanoviek (aj tej na dachsteinský ľadovec), bazénov, múzeí a mnohého iného. Pre 6-ročné dieťa dokonalosť sama.

Doobedia teda trávim s Luciou zväčša na niektorom zo štyroch kopcov v najbližšom okolí, na ktoré vedú lanovky. Hore totiž zvyknú okrem sviežejšieho vzduchu a výhľadov čakať pekné ihriská. Či už sú to model lanovky a rôzne preliezačky na Hauser Kaiblingu, obrovská nafukovacia trampolína a plťka na Reiteralme, alebo množstvo rôznych ihrísk a guľkových dráh v rámci Hopsilandu na Planaii. Kým sa teda Lucia venuje najrôznejším zábavkám a Viktor brázdi miestne cesty na bicykli, ja rozkladám mapu a plánujem, kam večer vyrazím. To je totiž môj čas, keď Viktor s Luciou idú do bazéna a ja mám pár hodín pre seba.

Hoci času nie je veľa, možností na krátke a zároveň výživné výlety je tu neúrekom. A tak jedného dňa padá voľba na Planai, avšak tentokrát nie lanovkou ani na bicykli, ale poctivo pešo. A keďže do a z centra Schladmingu, odkiaľ vyrážam, potrebujem odvoz, mám na výšľap presne tri hodiny. Taký dlhý vstup do schladmingského bazéna totiž Sommercard poskytuje. Mám teda čo robiť, keďže ma čaká 7 km s prevýšením 1 150 metrov, aj to len smerom nahor.

Výšľap

Keďže vyrážam od kongresového centra, kde môžu bezplatne parkovať návštevníci kúpaliska, čaká ma na úvod krátka prechádzka po Schladmingu. Planai sa totiž týči priamo nad ním a z cyklotrailov, ktorými je vrch popretkávaný, možno zísť prakticky priamo do centra mesta. Tam sa tiež nachádza údolná stanica lanovky, ktorá na vrchol dokáže za hodinu vyviezť až 3 800 ľudí. V júni našťastie kapacita lanovky nie je ani zďaleka využívaná naplno, no aj tak je po piatej parkovisko pri lanovke nezvykle prázdne a pokojné, len s pár autami, do ktorých si poslední cyklozjazdári nakladajú svoje bicykle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mám trochu strach, či sa moja trasa nebude príliš nepríjemne „biť“ s mnohými trailami, no obavy napokon nie sú na mieste. S trailom Stadium-Flowline zdieľam len pár desiatok metrov hneď na úvod a neskôr len výnimočne nejaký trail križujem. Celá trasa je vedená veľmi príjemne, mimo najrušnejších miest a chvíľami až ťažko uveriť, že vedie na tak hojne navštevovaný vrch.

Prvé serióznejšie výškové metre naberám na cikcakovitých serpentínkach, z ktorých sa odkrývajú výhľady na Schladming. Mesto rozhodne nepatrí medzi najmalebnejšie a ani Dachstein ešte poriadne nevykúka, tak aspoň nemám veľké pokušenie hneď na úvod strácať drahocenný čas fotením na každej zákrute. Široká cesta, vinúca sa lúkami, na ktorú vychádzam a ktorá sa neskôr zmení na asfaltovú, je však z trochu iného súdka a vedie ma k pekným usadlostiam, neveľkým a pokojným aj napriek tomu, že sú od Schladmingu vzdialené čo by kameňom dohodil. Len dobytok, neodmysliteľne patriaci k Alpám a prepožičiavajúci im charakteristickú vôňu, mi tu chýba.

Zdá sa, že v bezprostrednej blízkosti Schladmingu sa starostlivosť o kravy veľmi nenosí. Zato o turistov je tu postarané príkladne. Skoro v každom dome je ubytovanie a aj chodník, ktorým zanedlho kráčam peknou lúkou, je dokonale vykosený, cestička stúpajúca lesom zas akoby rozšírená a vyhladená nejakým strojom. Takáto „vyzametaná“ cesta je síce trochu nezvyčajná, no nateraz oceňujem jej pohodlnosť a rýchlosť. Pri ďalšom gazdovstve, kde mám na chvíľočku dojem, že komusi vojdem do dvora, križujem cestu Planaistraße, vedúcu na vrch Planaia. V týchto miestach je ešte asfaltová, no o čosi vyššie sa zmení na šotolinovú a najmä spoplatnenú. Jazdí po nej autobus, ktorý je v rámci Sommercard zdarma. Zároveň je príjemnou cyklistickou výzvou, najmä smerom nahor. Pre cyklistov je cesta tiež zdarma.

Moja cestička však Planaistraße rýchlo opúšťa a lúkami ma vedie až k útulnému hotelíku. Kým ja som spotená zo svižného stúpania, pani práve vychádzajúca z wellnessu zo sauny. Každému podľa jeho gusta. Okrajom areálu hotel obchádzam a po krátkom výstupe prichádzam k ďalšej usadlosti premenenej na penzión. Kým doteraz mi „vôňa“ kravičiek chýbala, tu si to dokonale vynahradím. Lúka, popri ktorej kráčam ďalej nahor, je totiž práve pohnojená. Aj napriek pekným výhľadom, ktoré sa z nej otvárajú, sa preto na kochanie a fotenie odhodlám až spod lesíka, kde aróma hnoja nie je už až tak prenikavá.

Nedlhý úsek lesom, ktorý nasleduje, mi spríjemňujú desiatky ponožiek povešaných na šnúrach naťahaných popri chodníku. Kráčam totiž po Chodníku ponožiek, ktoré nemajú pár. Tabuľa na jeho začiatku nabáda návštevníkov, aby aj oni priložili ponožku k dielu a rozšírili milú zbierku. Ak sem prídem niekedy nabudúce, určite nezabudnem doniesť aspoň pár exemplárov z našej súkromnej zbierky. Teraz však len obdivujem ponožky od výmyslu sveta a ani sa nenazdám a som pri reštaurácii Wieslech Alm. Je vzdialená len niekoľko desiatok metrov od nádrže Speicherteich Wieslechalm, ktorú dôverne poznám z lanovky aj s jej rybími obyvateľmi, plávajúcimi počas teplých dní pri hladine. Krátku zachádzku k nádrži však vynechávam. Ani nie tak kvôli nedostatku času, ale preto, lebo vôbec netuším, že tam je. Značenie je tu totiž fajn, takže po ceste do mapy pozerám len výnimočne a sústredím sa najmä na čo najrýchlejší výšľap.

V jeho prospech pracuje pokračovanie chodníka, ktoré vedie lesom, takže ma nezdržujú žiadne lákavé výhľady. Výstup je tu veľmi pohodlný, široký chodník traverzoidne stúpa a jedinými vyrušeniami z monotónnosti sú viaceré križovatky s cestami aj trailmi a tiež čudesná, voľne prístupná chatrč s nápisom Holzknechthütte, teda niečo ako lesnícka chata. Vycvičená častými búrkami zhodnocujem, že by sa tu dalo v prípade potreby v pohode skryť. Teraz však tento prípad výnimočne nenastáva, takže pokračujem pohodlne lesom takmer až k údolnej stanici sedačkovej lanovky 8er Burgstallalmbahn, pri ktorej sa konečne povaľujú aj moje vytúžené kravy.

Tu začína byť výstup zaujímavejší, a to ani zďaleka nie len kvôli strmšiemu sklonu chodníka. Ten totiž vedie čiastočne aj po lyžiarskom svahu, ktorý je však teraz nádherne rozkvitnutou vysokohorskou lúkou s množstvom jemných žltých kvietkov sfarbených neskorým slnkom a Dachsteinom v pozadí. Otvára sa mi tiež výhľad na vedľajší vrch Hauser Kaibling (2 015 m), kde očami hľadám trasu k nádrži, ktorú sme absolvovali aj s Lucin. Zanedlho nad sebou zahliadnem vežu s rôznymi vysielačmi a po krátkom, no výživnom výstupe, som pri vrcholovej stanici lanovky, ktorou na vrch prichádza väčšina návštevníkov. Som rada, že tentokrát nie som medzi nimi. Ešte ma však čaká posledných 70 výškovým metrov na úplný vrchol. Ten je na tejto strane nezalesnený, takže sa počas kľukatenia sa serpentínkami môžem kochať výhľadmi.

Planai po záverečnej

Na vrchu ma čaká lavička, drevený rám na fotku, do ktorého vtesnám Dachstein v mraku, vrcholové stanice lanoviek a riadna kosa. Teplomer ukazuje 12 stupňov, no vďaka slušnému vetru je pocitovo o dosť menej. Aspoň nenosím mikinu v ruksaku zbytočne. Výhľady sú tu síce pekné, no dosť ich rušia a vlastne aj celú atmosféru kazia vrcholové stanice dvoch lanoviek. Po krátkej a veľmi osviežujúcej prestávke preto kráčam ešte o kúsok ďalej, na úplný vrchol Planaia, kde je drevený kríž a niekoľko lavičiek a ležadiel. Kým z predošlého miesta som sa mohla lepšie kochať pohľadom na Hauser Kaibling aj Dachstein, tu sa otvárajú pekné výhľady na východ, avšak podvečer jednotlivé vrstvy vrchov vidím len ako siluety. Neodolám ešte krátkej prechádzke po hrebeni Planaia a po chvíľočke narážam na lavičku uprostred čučoriedkoviska, z ktorej sa možno dokonale kochať pohľadom na vrchy ako Krahbergzinken (2 134 m), Seerieszinken (2 221 m) či Sonntagerhöhe (2 302 m), ktoré sú pokračovaním hrebeňa. Aj napriek tomu, že sú do veľkej miery zatrávnené, sú považované za náročnejšie a nebezpečnejšie pre strmé svahy, ktoré treba traverzovať po šmykľavej tráve. Na túto výzvu však momentálne nemám odhodlanie a ani čas, takže to točím a vraciam sa späť k vrcholovej stanici lanovky Planai Seilbahn.

Je to tam zvláštne. Miesto, kde to celé dni hučí lanovkou, džavotom detí a rozhovormi cyklistov či turistov, je teraz úplne tiché a prázdne. Takmer všetky reštaurácie sú pozatvárané a atrakcie pre deti smutne čakajú na malých návštevníkov. Kráčajúc popri pekných guľkových dráhach mám jemné pokušenie si nejakú guľku pustiť. V mojom ruksaku sa totiž takéto komodity vyskytujú úplne bežne. Napokon pokušeniu v záujme šetrenia času odolám a popri všakovakých atrakciách rýchlo zbieham až k milému jazierku, za pekných dní plnému čľapkajúcich sa detí, kde to s Lucin vždy zapichneme. Je tu totiž množstvo rôznych zábaviek vrátane šikmého výťahu, ktorým sa možno vyviezť späť hore.

Zostup v skrátenom vydaní

Dnes ma na tomto mieste nikto nebrzdí, žiadne mláďa s nožičkami unavenými už pri pohľade na kopec. Konečne si môžem splniť svoju malinkatú túžbu a zistiť, ako to vyzerá aj inde než na ihriskách. Celá rada sa aj napriek krátiacemu sa času trochu „odviažem“ a vyberám si dlhšiu zostupovú trasu cez Lärchkogelhütte. Týmto smerom má totiž byť posledná atrakcia Hopsilandu, na ktorej sme doposiaľ neboli – severný pól, čo je veľká drevená kupola s množstvom guľkových dráh a šmykľavkou. Keďže som tu „dole“ ako doma, značky veľmi nesledujem a k Lärchkogelhütte sa automaticky vyberám po širokej ceste od jazierka. Až neskôr zisťujem, že značka vedie po malom hrebienku kúsok napravo. Kvôli tejto chybičke si severný pól, ktorý, samozrejme, stojí na značenej trase, obzerám len zospodu. Aj by som tam vybehla, no časový pres nedovolí. Neprekáža, nakecám na to Luciu. Aj reštauráciu Lärchkogelhütte obchádzam len veľmi z rýchlika a za ňou konečne začnem serióznejšie klesať.

Mäkučký chodník vedie zväčša po príjemnom hrebienku v ihličnatom lese, vďaka čomu výškové metre ubúdajú nielen celkom svižne, ale aj veľmi pohodlne. O potechu oka sa stará krásne rozkvitnutý lyžiarsky svah povedľa, na ktorý chodník chvíľami zablúdi. Tu kdesi sa dozvedám, že zvyšok tímu je vykupčaný, takže počas zostupu ešte dolaďujeme ďalší postup. Napokon sa dohadujeme, že ma Viktor s Luciou vyzdvihnú na mieste, kde značka križuje Planaistraße na ešte nespoplatnenom úseku. Pridávam teda do kroku, obchádzam neveľkú osadu a vynáram sa spoplatnenej časti Planaistraße. Tam sa div nezrazím s prudko rozbehnutým cyklistom. Vzhľadom na to, že som počas celej cesty stretla dovedna štyroch ľudí, ma vcelku prekvapí.

Ja zas na oplátku prekvapujem akési zviera, oddychujúce povyše chodníka. Ten totiž ďalej vedie polomom alebo rúbaniskom, kde celkom nahusto vyrastajú mladé stromčeky. Podľa mihnutia hnedého zadku síce nespoznávam, o akého tvora ide, no aj tak dúfam, že už sa nestretneme. V takýchto situáciách totiž rozhodne uprednostňujem čo najväčší „social distancing“. Prianie sa mi síce plní len čiastočne, hnedá potvorka mi totiž kdesi v diaľke ešte prebieha cez chodník, no zrejme po ďalšom stretnutí netúži o nič viac než ja, takže zvyšok môjho zostupu prebieha pokojne pre nás oboch.

Onedlho sa napájam na trasu 779, vedúcu taktiež z Planaia, avšak viac-menej popri lanovke. Odtiaľto ma čaká len rýchly zbeh peknou lúkou s prekrásnymi výhľadmi. Samozrejme, v lúčoch zapadajúceho slnka vyzerá pekne kde-čo, no keď sa zlatá hodinka spojí s výhľadom na Dachstein, roztrúsené domčeky Rohrmoosu a ramsauské lúky, je to fantázia. Je mi síce trošku ľúto, že ma na ceste poniže čaká odvoz, no napokon som si krajší záver túry ani nemohla želať. Každopádne, takýto malý „pajchel“ v podobe skrátenia zostupu o niekoľko stoviek výškových metrov si tu môže dovoliť každý, kto vyrazí o čosi skôr než ja, a to vďaka autobusu, ktorý pravidelne premáva do planajských výšin, prípadne tiež lanovky, ktorá má o kúsok vyššie medzistanicu.

Napokon si o pár dní neskôr v rámci kratšieho výbehu prejdem takmer celý zvyšný úsek chodníka a s potešením zistím, že som zas až o tak veľa neprišla. Asi najväčším (a v zásade možno aj jediným) lákadlom je tu totiž údolie Talbachklamm už prakticky v Schladmingu, do ktorého chodník ústi. Týmto hlbokým údolím totiž preteká divoká riečka Talbach, ktorá veselo zurčí popri pohodlnom širokom chodníku (slúži zároveň ako cyklotrasa) a na záver prekvapí pomerne veľkým vodopádom. Čarovné a veľmi obľúbené miesto je však pohodlne a rýchlo dostupné priamo z centra Schladmingu, takže aj spätne som rada, že som viac času strávila hore za cenu toho, že som nestihla zbehnúť až úplne nadol. Asi by som Planai totiž nakoniec za tri hodiny otočila, no najkratšou trasou a bez zastavovania sa. A to za to naozaj nestálo.

Hoci je Planai známy a vnímaný predovšetkým ako „ihrisko“ pre malých aj veľkých, má aj svoju pokojnú tvár. Stačí sa trochu odkloniť od obľúbených trailov, počkať na záverečnú lanoviek a už si len užívať nezameniteľnú alpskú krásu a pohodu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek