Koncom minuloročnej jari sme spolu so Šobulom a Skleníkom začali uvažovať o letnom vandri. Nakoniec sme sa rozhodli pre trojdňový prechod cez Malé Karpaty, ktorý zakončíme na Skleníkovej chalupe v Kuchyni. Následne sa začal kolotoč telefonátov, emailov a osobných stretnutí, na ktorých sa prebralo niekoľko možností prechodu. Nakoniec sme všetko organizačne vyriešili, trasu vandra schválili a v jedno skoré júnové ráno sa stretli na AS Nivy v Bratislave. Rýchle zvítavanie vystriedal rýchly presun na nástupište. Po príchode autobusu sa pohodlne usádzame v jeho zadnej časti a driemajúc si ani neuvedomujeme, že sme v Doľanoch. Autobus tu má konečnú, no my práve tu začíname.

Trasa

Doľany – kalvária – Godova skala – Orešianske sedlo – Slepý vrch – Horné Orešany – Majdán, U kurátka – Husí stok – Veľký Železník – Kukučková – Sklená huta – Geldek – Jelenec – sedlo Skalka – Horný vrch – Taricové skaly – Vysoká – Hubalová – Čermák – Tri kopce – Kamenné vráta (Kamenná brána) – Cajlanska Veľká homoľa – Hrubá dolina – Rybníček – Pezinok, Starý zámok II. – Vydlárová – Skalnatá – Čertov kopec – Javorina – Červený kopček – Pod Bačkorovou – Kuchyňa

V Doľanoch

Doľany sú klasickou malokarpatskou vinárskou dedinou. Ležia pod východnými svahmi Malých Karpát, na ktorých sa nachádzajú rozsiahle vinohrady. Obec je okrem dobrého vína známa aj tým, že sa v nej nachádza niekoľko pamiatok viažúcich sa k osobe Juraja Fándlyho, Juraja Palkoviča a Vincenta Lechoviča. Tieto dopĺňa mestská veža - zvonica a kalvária. Na kalvárii stál pôvodne menší stredoveký hrádok. Dodnes je otázne, či unikátny gotický kostolík sv. Leonarda bol jeho súčasťou, alebo vznikol až po jeho zániku. Ďalšia sakrálna stavba na kalvárii, kostol sv. Šebastiána je až zo začiatku 18. stor. Ku všetkým pozoruhodným miestam vedie len nedávno vybudovaný Dolniansky historický chodník, ktorý sa začína na malom námestí pri zastávke autobusu.

Ako som spomenul, aj my sme vystúpili na námestí. Miestne krčmy otvárajú až okolo obeda, tak nám neostáva nič iné len sa zastaviť na štartovacie pivo v potravinách. Po jeho vypití vyrážame. Za kostolom odbočujeme na cintorín, kde sa zastavujeme pri hrobe Juraja Fándlyho. Hneď za cintorínom sa nachádza kalvária, ktorej sa chceme venovať podrobnejšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na kalvárii stál od 12. resp. od 13. stor. menší stredoveký hrádok. Do dnešných dní sa z neho zachovala len priekopa a fragmenty valového opevnenia. Niektorí bádatelia sa ale domnievajú, že gotická kaplnka sv. Leonarda z 14. resp. 15. stor. je pozostatkom pôvodného hrádku, resp. plnila funkciu zemepánskeho kostola. Nuž tento rébus musia vyriešiť archeológovia. My sa aspoň tešíme z pekného miesta, ktoré má nesporne svoju tajomnú atmosféru.

Godova skala

Naša cesta pokračuje okrajom vinohradov. Ako naberáme výšku, otvára sa nám výhľad na krajinu Trnavskej pahorkatiny. Cez ďalekohľad identifikujeme nielen blízke obce, ale aj v diaľke sa v opare strácajúcu Trnavu. Onedlho sme v lese a zakrátko na rázcestí pod Klokočinou. Ešte ideme asi kilometer po značke, keď nás navigácia nasmeruje na chodník smerujúci k prvým bralám Godovej skaly. Ide o súbor dvoch bralnatých pásiem ležiacich asi šesťdesiat metrov od seba. Bralá by som charakterizoval ako skalnatý útes nad morom lesa. Divokosť tunajšej prírody je povznášajúca, čo dokresľujú viaceré staré a pokrútené stromy. Z brál sa otvára široký výhľad od protiľahlej Kukučkovej, cez Klokoč, Starý plášť, Čiernu skalu, Veterlín až po Záruby.

Slepý vrch

Našim ďalším cieľom je rozložitý Slepý vrch s pravekým hradiskom. Z Godovej skaly pokračujeme chodníkom až k lesnej ceste. Neskôr sa napájame na modrú značku, po ktorej sa dostávame do Orešianskeho sedla. Značka ide zvážnicou, z ktorej občas vidieť do okolia. Za sedlom dávame „Vale“ značkám a lesnou cestou prichádzame na vrchol Slepého vrchu. Je zaujímavé, že dnešná cesta na hradisko je identická s tou z 5. stor. p. n. l. a ústi presne do jeho brány. Samotné hradisko pochádza zo začiatku mladšej doby železnej. Valové opevnenie je dnes viac či menej zachované a dá sa pomerne dobre v teréne sledovať. Z vrcholovej lúky, ktorá slúži paraglajdistom ako štartovacia rampa, je krásny výhľad východným smerom. Za dobrého počasia vidieť prvé výbežky Považského Inovca a masív Zobora nad Nitrou. My však nemáme šťastie na takýto pohľad, lebo obzor zahaľuje silný opar.

Horné Orešany a Majdán

Po prehliadke hradiska berieme na plecia batohy a pomaly vyrážame. Kľukatým chodníkom sa dostávame cez vrch Dubník na lesnú cestu, po ktorej zostúpime k okraju vinohradov. Za nimi pokračujeme okolo cintorína ku kostolu. V podstate sme v centre Horných Orešian. Zastavujeme sa v obchode a v krčme zas naberáme silu na ďalšie putovanie. O hodinu znovu stojíme na nohách a presúvame sa okolo hornoorešanskej vodnej nádrže k osade Majdán. Zamierime si to rovno do krčmy U kurátka, kde si znovu „naordinujeme oddychový čas“. Posilnení pivom a utopencami vyrážame. Ale ani nie po pol kilometri znovu zastavujeme. Zastavenie má na svedomí chata Majdán, ktorej prevádzku sme sa rozhodli „podporiť peňaženkami“ zakúpením niekoľkých orosených krígľov piva. Veď sa nemusíme nikam ponáhľať, do večera je času dosť, tak sa na chate zdržíme ďalšiu hodinu.

Hradisko / hrádok Železník

Z chaty postupujeme po trase náučného chodníka Majdán, ktorý vedie súbežne so zelenou značkou. Z informačných tabúľ sa nám dostáva súhrn informácií o osade, vápenke a pamätihodnostiach okolia. Onedlho prichádzame k vyvieračke Husí stok. V altánku odkladáme veci a ideme si prezrieť rovnomennú jaskyňu. Jej úzky vodou vyerodovaný vstup nám pripomína bránu do bájneho Hádesovho podsvetia. Za svetla čelovky sa vydávame na krátky prieskum podzemia. Po návrate si dopĺňame vodu do fliaš a pomalým tempom pokračujeme hore dolinou. Kamarátov ešte upozorňujem, že len nedávno ľudia z OZ Hradiská objavili na neďalekom vrchu Rekomberek ďalšie hradisko.

Za rázcestím Rybáreň netrpezlivo vyzeráme odbočku smerujúcu do sedla medzi Malým a Veľkým Železníkom. Pred nami je posledný úsek dnešného dňa, výstup na Veľký Železník. V minulosti stálo na jeho vrchole praveké hradisko. Strategickú polohu nad jednou z ciest zo Záhoria do Trnavy využili v stredoveku (11. - 15. stor.) na stavbu malého hrádku. Hneď ako prichádzame do sedla, našu pozornosť upúta val s priekopou. Ide o predsunuté opevnenie lokality. Za ním sa na svahoch nachádza špirálovito sa tiahnúci terénny zlom, ktorý je pozostatkom opevnenia. Po ňom ideme až na vrcholovú plošinu. Škoda len, že sa na nej zo stredovekého hrádku nezachovalo nič. Avšak mimoriadne bohaté archeologické nálezy nám hovoria, že hrádok zničili vojská českého kráľa Přemysla Otakara II. počas jeho vojenských výprav do Uhorska. Okrem toho tu pomerne dlho fungovala peňazokazecká dielňa miestneho zemepána. Ako sa blíži večer, staviame tábor, zbierame drevo na oheň, ktorý zakrátko osvetľuje okolitý les. Sediac okolo neho spomíname na časy, keď sme sa ešte ako „holobriadkovia“ túlali po Malých Karpatoch.

Kukučková

Ráno nás nekompromisne budí budík. Rýchlo sa preberáme, vyliezame zo spacích vakov a onedlho sa šíri vzduchom vôňa rannej kávy. Po výdatných raňajkách sa balíme a rezko zostupujeme do doliny. V družnom rozhovore zabúdame odbočiť do doliny potoka Barina a tak sa napájame na asfaltovú cestu, ktorá nás vedie okolo poľovníckeho zámočku Solírov. Pomaly naberáme výšku aj tempo a onedlho stojíme na lúke neďaleko rázcestia Pri dube. Odtiaľto sa za pomoci navigácie vyberáme na vrchol blízkej Kukučkovej. Ten tvorí lúka s niekoľkými solitérne stojacimi stromami. Z nej sa nám otvára široký pohľad od Klokoča cez Starý plášť, Čiernu skalu, Veterlín, Záruby až po Havranicu. Z opačného konca lúky je vidieť protiľahlú Godovu skalu v masíve rozložitej Klokočiny.

Jelenec – Geldek

Po návrate z Kukučkovej nepokračujeme ďalej po značke, ale vydávame sa zvážnicou popod masív Vápenného. Pekný dojem z hlbokých lesov nám kazia rúbaniská, cez ktoré prechádzame. Preto sa nečudujem, že sme akosi samovoľne pridali do kroku a zakrátko prišli na Sklenú hutu. V malom prístrešku chvíľu oddychujeme, no po polhodine vyrážame smer vrch Geldek. Zelená značka nás privádza na miesto, kde sa začína strmé stúpanie popri plote zvernice na jeho vrchol. Veľmi sa nám hore strminou nechce ísť, preto volíme plán „B“ a na vrchol ideme po lesnej zvážnici. Ako zdolávame výškové metre, otvárajú sa nám výhľady od Vápennej až po Záruby. Neskôr z cesty odbočujeme a po strmom svahu prichádzame do sedla medzi západným (Jelenec) a východným vrcholom Geldeku (Geldek). Najprv ideme na východný.

Tvorí ho bralo, z ktorého cez priesek lesa vidno Sklený vrch a Zrkadlisko. Les medzi vrcholmi je plný starých stromov skrútených nezriedka do bizarných tvarov. Chodník sa medzi nimi kľukatí a znenazdajky ústí na lúku. V jej severnom cípe sa nachádza západný vrchol. Sme unavení, nohy nás bolia, ale sme spokojní a tak si pohodlne hovieme v tieni košatého stromu. Až po hodine vyrážame. Zostupujme cez skalné plošiny, z ktorých sú výhľady na Vysokú, Kuklu či Veľkú homoľu. Kamarátom ukazujem miesto, kde som pred dvomi rokmi táboril počas vandra z Plaveckého Podhradia do Lošonca. Taktiež ich vediem na vyhliadku, z ktorej vidieť neďalekú Vysokú, cieľ dnešného dňa.

Popod Bielu skalu a cez Horný vrch

Pomaly zostupujeme lesom. Snažím sa po pamäti trafiť k prameňu Holind (prameň pod Jelencom), ale veľmi sa mi nedarí. Tak na rad prichádza navigácia, ktorá nás k nemu spoľahlivo nasmeruje. Ďalší postup popod rozsiahly masív Bielej skaly sa nesie v dobrej nálade. Myslel som si, že jej bralá budú vidieť z lúky, cez ktorú prechádzame, ale okrem lesa nebolo vidieť nič. Pridávame do kroku a onedlho sme na rázcestí sedlo Skalka. Neskôr odbočujeme z chodníka a cez les prichádzame k bralnatému výbežku Horného vrchu. Naposledy som tu bol v roku 2012. Od tých čias sa tu toho veľa nezmenilo. Bralá sú stále porastené starými stromami a pohľad na protiľahlú Vysokú je stále fascinujúci. Nasleduje ďalší krajinársky hodnotný úsek – prechod cez Taricove skaly. Najprv klesáme na spodný okraj ich suťového pola, aby sme následne vystúpili späť na ich vrchol. Znovu vidíme Vysokú, od ktorej nás delia necelé 3 km pochodu.

Vysoká

Skôr ako začneme na vrchol stúpať, musíme si doplniť zásoby vody, ktoré sa nám cestou viditeľne stenčili. Keďže sa najbližší prameň (Maruškin) nachádza až pri útulni Čermáčka, pomaly k nemu klesáme. Pri útulni začíname špekulovať, či by sme v nej neprespali. Ja chcem ale z vrcholu Vysokej fotografovať, tak keby sme prespali tu, zbytočne by som teperil celú fotografickú výbavu. Môj argument je tak trochu s nevôľou prijatý. Keď sa dostávame na vrcholové plató, slnko sa už kloní k západnému obzoru. Kým kamaráti stavajú tábor, ja sa pokúšam s fotoaparátom zachytiť nezvyčajnú atmosféru končiaceho sa dňa. V tento večer zasiahol územie Slovenska tzv. „saharský piesok“. Takže zapadajúce slnko osvetľuje celú oblasť výrazným oranžovým svetlom. S úžasom sledujeme divadlo, ktoré sa nevidí často. Do tábora sa vraciame až za tmy. Pohodlne sa usádzame okolo lampáša (oheň sme z pochopiteľných dôvodov nekúrili) a takmer do polnoci debatujeme a spomíname na predchádzajúce návštevy tohto „geniom loci“ opradeného kopca.

Ráno okolo štvrtej hodiny vyliezam zo spacieho vaku. Potichu beriem fotoaparát a presúvam sa na miesta, odkiaľ plánujem fotiť. Opar na obzore mení tvrdé ranné svetlo na svetlo jemné, plné pastelových tónov. Ako slnko stúpa, farebná nálada rána sa stráca a ja sa vraciam do tábora. Rýchlo sa pobalíme a po raňajkách vyrážame v ústrety dnešnému dňu.

Cez Hubalovú, Čermák a Tri kopce

Z Vysokej zostupujeme po rovnakej trase akou sme sem prišli. Zastavujeme sa len pri prameni pod Hubalovou, kde si naberáme vodu do fliaš. Nasledujúci úsek vedie v príjemnom tieni lesa. Terén je v týchto miestach nenáročný, ide sa prakticky po rovine. Pod Gajdošom sa nám z rúbaniska otvára pohľad na Jelenec a Geldek. Prejdeme ešte zopár desiatok metrov a sme na Čermákovej lúke. Lúka býva častým cieľom nenáročných prechádzok ako aj bodom, kde sa dá načerpať sila a voda (prameň Modranská Baba) pri náročnejšej túre. Pokračujeme lesným chodníkom, zdolávame Tri kopce a striedavo lesom aj rúbaniskom prichádzame ku Kamenným vrátam (Kamenná brána).

Kamenné vráta (Kamenná brána)

Bralnatý masív nesúci meno Kamenné vráta je prirodzeným pokračovaním skalného pásma Troch jazdcov. Meno si nesie podľa prieluky v skalách, ktorá pripomína široké vráta. Cestou k nim si ešte pozrieme skalné okno situované kúsok povyše. Je tu kľud, nikoho široko-ďaleko. Pokračujeme chodníkom, ktorý vedie popod celý masív Kamenných vrát. Pod skalami je niekoľko miest ako stvorených pre táborenie. Samozrejme, ideme sa pozrieť aj na vrchol brál, kde je veľa interesantných scenérií a výhľadov. Niektoré miesta nám pripomínajú Tribečské kremencové hôrky. Za samotným vrcholom sa bralá načas strácajú. Ale stačí prejsť necelých 300 m a skaly sa opäť objavujú. Ešte raz lezieme na ich vrchol a kocháme sa pohľadom na Čmelok, Konské hlavy a sedlo Baba. Aj nám je tak trochu smutno, že opúšťame tieto miesta, lebo ich jednohlasne zaraďujeme medzi to najlepšie, čo pohorie ponúka.

Cajlanska Veľká homoľa a nahá turistika

Našim ďalším cieľom je rozložitá Cajlanska Veľká homoľa. Prečo práve ona? Je niečím zaujímavá? Toto sa ma pýtali kamaráti, keď som im prezentoval plán vandra. „Nuž, nie je tam nič zaujímavé, ale vrch tam je, tak prečo neísť na jeho vrchol, keď tam už je!“ Toto bola moja šalamúnska odpoveď. Chodník k vrchu vedie hustým lesom. Jeho tieň nás chráni pred páliacim slnkom a vetrík, ktorý pofukuje medzi stromami, nás príjemne osviežuje. Úplná turistická pohoda. Neskôr sa napájame na zvážnicu. Po nej prichádzame na hrebeň výbežku, na ktorého južnom konci sa nachádza vrchol Cajlanskej Veľkej homole. Ako sa k nemu blížime, počujeme vravu ľudí. Viete si predstaviť naše veľké prekvapenie, keď sme na vrchole stretli osemčlennú skupinu úplne nahých turistov a turistiek?

Vzájomné rozpaky pominuli, až keď sme sa začali rozprávať. Vtedy som prvýkrát počul o Freehikingu (Naked hiking). Ide o naturistické, nahé putovanie v prírode po málo frekventovaných chodníkoch, kde je stretnutie s inými ľuďmi veľmi nepravdepodobné. Dokonca existuje aj Deň nahej turistiky, ktorý pripadá na 21. jún. A práve táto skupina ho bola osláviť takouto netradičnou túrou. Ako nám hovorili, my sme boli za posledné obdobie prví ľudia, ktorých na túre stretli. Nuž „proti gustu žiaden dišputát“… ...asi treba v živote vyskúšať všetko.

Pezinský Starý zámok II.

Z Cajlianskej Veľkej homole začíname zostupovať do Hrubej doliny. Ako kráčame dole kopcom, zaujme nás skalný masív, ktorý si ideme prezrieť. Bralo nás milo prekvapuje svojou mohutnosťou. Od neho pokračujeme lesom až k potoku tečúcemu dolinou. Nasleduje strmý výstup na tzv. druhý pezinský hrad – volaný Starý zámok II. Hrad stojí v Cajlanskej doline na skalnom ostrohu nad sútokom Sedláčkovho jarku s potokom Blatina. Chodník, či skôr nechodník na hrad sa začína za TO Rybníček. Ideme strmo hore kopcom. Občas lezieme štvornožky alebo si pomáhame rukami. Konečne dosahujeme plošinu, kde stávala zrubová veža s opevnením. Krátky oddych strieda prieskum skromných pozostatkov hradu. Žiaľ, jeho veľkú časť zničil kameňolom. Je náročné dostať sa odtiaľto do ďalších častí ležiacich za kameňolomom. Ostrý hrebeň a skalné zrázy sú nebezpečné. Nám sa ale nechce schádzať dole a opäť stúpať hore, preto volíme krkolomnú cestu okrajom lomu. Za ním bolo úzke nádvorie, cez ktoré viedol chodník k veži. Celý areál hradu od hrebeňa oddeľovala priekopa. Do priestoru pred ňou ústila pôvodná prístupová komunikácia, ktorá je dodnes identická s lesnou cestou. Mierne stúpa a napája sa na zelenú značku spájajúcu TIM Sedláčkov jarok s TIM Rybníček.

Skalnatá

Z hradu sa presúvame k bývalej huncokárskej horárni Rybníček. Takmer celá tunajšia oblasť bola v minulosti husto osídlená huncokármi „ľudmi z lesa“, ako ich volali obyvatelia dedín na pohorí. V Malých Karpatoch niet hádam horskej lúky, kde by sa nenašli stopy po ich sídlach. Škoda len, že až na dve či tri výnimky všetky zanikli. Za horárňou postupujeme hore dolinou popri potoku Vidlárová. Najprv ideme v peknom lese, no neskôr cesta prechádza okrajom rozsiahleho rúbaniska. V mieste, kde sa dolina stáča východným smerom, odbočujeme na cestu idúcu hore kopcom. Správnosť smeru pre istotu skontrolujem na navigácii. O necelých 20 minút sa napájame na červenú značku. Pred nami je posledný náročnejší výšlap na vrchol Skalnatej. Takmer každý, kto išiel na jej vrchol, mi dá za pravdu, že krátke a strmé stúpanie dá celkom zabrať. Najmä ak idete v letných horúčavách. Keď sme konečne hore, hneď sa usádzame v tieni „najfotografovanejšieho“ stromu v Malých Karpatoch. Oddych celkom potrebujeme.

Smer Kuchyňa

Za Skalnatou sa naše putovanie dostáva do záverečnej fázy. Čaká nás nenáročný hrebeňový úsek a záverečný zostup do Kuchyne. Ideme v lese plnom starých stromov rastúcich v bizarných tvaroch. Neskôr sa znovu dostávame na rúbaniská. Z ich okrajov vidieť najmä Veľkú homoľu a vrchy nad Pezinkom. Postupne začínajú opäť prevládať lesy. Pohodlným terénom prichádzame pod Čertov vrch, na ktorého vrchol vedie nevýrazný chodník. Najvyšší bod označuje triangulačný kameň, ktorému spoločnosť tvorí viacero skalných mužíkov. Výhľad odtiaľto nie je, za ním sa treba vybrať severovýchodným smerom k okraju rúbaniska. Vidieť z neho Vysokú a dvojvrchol Jelenca a Geldeku. Na neďalekú Javorinu, najnižšiu malokarpatskú sedemstovku sa dostávame onedlho. Podobne ako Čertov kopec aj ona má nevýrazný vrchol bez výhľadu. Ten sa nám otvára až poniže a to z chodníka smerujúceho na Červený kopček. Bukové lesy pod Javorinou sú naozaj krásne. Tak isto aj malebná lúka Nad bórom, na ktorú nás zaviedol Skleník. Z cesty, po ktorej ideme, taktiež pekne vidieť okolie. Na severe je to charakteristická kontúra Vysokej, na juhu bočný hrebeň Konských hláv a na západe rovina Záhorskej nížiny. Malebnú krajinu postupne vystrieda oblasť vyrúbaného lesa. Jedine zalesnený a bralnatý vrchol Bačkorovej sa týči nad rúbaňmi ako ostrov v mori.

V Kuchyni

Konečne sme v opäť v lese. V jeho tieni začíname pomaly zostupovať k vodnej nádrži Kuchyňa. Idúc po hrádzi priehrady „nenápadne“ pokukávame po dievčatách, ktoré sa opaľujú hore bez. Už neriešime únavu, smäd, hlad, už riešime len počet krokov, ktoré musíme spraviť, aby sme sa pohodlne usadili v krčme Picerka pod Vysokú. Posledné metre… a sme tu, v cieli nášho vandra. Usádzame sa na terase a kým nám načapujú „plzenské“, pripíjame si slivovicou, ktorú tu pred odchodom na vander prezieravo u obsluhy nechal Skleník. A teraz prišiel jej čas!

Záverečné punktum

Zároveň prišiel čas na záverečné zhrnutie nášho putovania po menej známych, ale o to zaujímavejších miestach v Malých Karpatoch. Medzi ne nesporne patrí Godova skala, Kukučková, bralá Horného vrchu, Kamenné vráta (Kamenná brána) či pekné lesy pod Javorinou. Osobne som bol veľmi rád, že sa do itinerára vošla návšteva hradiska na Slepom vrchu, hrádku na Veľkom Železníku, Starého zámku nad Pezinkom a obce Doľany, ktorá je plná zaujímavostí spojených s nielen miestnou históriou. Nezabudnuteľný bol aj „oranžový“ západ slnka a ranné „pastelové“ svetlo na Vysokej.

Osviežiť sa pivom alebo posilniť sa jedlom je možné v osade Majdán a to v krčme U kurátka a na chate Majdán. Obchod s krčmou nájdete taktiež v Horných Orešanoch. Vodu sme čerpali takmer výlučne z prameňov, prípadne z potokov, ktoré sme ale primárne využívali na osvieženie. Známy český a slovenský mapový portál nás opäť nesklamal. Cesty aj chodníky na nich vyznačené existovali v teréne, takže zablúdiť sa nedalo. Najväčším prekvapením celej túry bolo stretnutie s nahými turistami na Cajlanskej Veľkej homoli.

Po vypití slivovice a niekoľkých „plzní“ sa presúvame na Skleníkovu chalupu. Večer, sediac v dobrej nálade okolo ohňa začíname plánovať náš ďalší spoločný vander po Ostrôžkach a Krupinskej planine. Ako sme ho nakoniec koncom leta absolvovali, tak o tom bude ďalší môj článok.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek