Trasa

Zlatno – útulňa Žliabok – Javorový vrch – Kozlica – Sádok

Po daždi na útulňu Žliabok

Z domu sa neponáhľame, lebo takmer celý deň leje. Sledujem dážď na radare, a keď sa mi zdá, že načasovanie je dobré, vyrážame. Cestou to nevyzerá na dobrý nápad, Monika hromží, že zmokneme, ale ja ešte odbočujem smerom na môj obľúbený obchod s armádnymi prebytkami, lebo nutne potrebujem doplniť zásobu ponožiek. A naozaj, časovanie je dokonalé, posledné kvapky padajú, keď vyrážame zo Zlatna. Komu nestačia fotografie k článku, môže sledovať naše dobrodružstvo v tomto albume.

Je už pokročilý čas, o chvíľu bude šesť a pod mrakmi sa začína pomaly stmievať. Nerobím z toho vedu, dnešný cieľ je len kúsok od nás, pred pár dňami mi vyšiel článok o útulni Žliabok a presne tam vedú naše kroky, prišiel čas ten miniatúrny domček otestovať.

Ideme po modrej značke cez lúky nad obcou, dramatické oblaky dokresľujú krajinu, oproti vidím vrch Skalka, ukazujem ho Monike, tam ju totiž na jar doštípali včely. Na lúke tam boli vtedy včelárske maringotky, možno aj v počte 40 kusov, aby využili kvitnúce agáty. Hlboké bzučanie sa rozliehalo v celom lese a došli sme len k pamätníku zrúteného lietadla, potom sme vzali pred bodajúcimi včelami nohy na plecia. Dnes na nás nič neútočí, pozeráme nad seba, tam v hmlistých závojoch trčí vrch Koreňová, cez ktorý potrebujeme prejsť. Pod nohami sa nám tmolia naše miniatúrne psíky, dobrodružstvo môže začať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vchádzame do lesa, okraj vonkajšieho oplotenia zubrej zvernice nie je od nás ani dvesto metrov, tam však dnes nejdeme a po odbočení na sever objavujeme partizánsku studničku Jalšovka, ktorú neskôr značím do mapy. Neviem ako pre vás, ale dostupnosť vody sa stáva pre mňa kľúčovým faktorom pri plánovaní túr, preto vkladám do mapy poctivo každý vodný zdroj a do komentárov uvádzam stav prameňov.

Značená trasa sa prekvapivo stáča doprava na východ (v mape bola ešte na sever) popri peknej lúčke s velikánskym senníkom (asi by sa v ňom dalo pekne prespať) a v neustálom stúpaní fučíme po úbočí vrchu Koreňová.

Nejako sa mi nechce obchádzať tento kopec, spomínam si, že kdesi pri útulni som videl z tohto smeru prichádzať lesnú cestu, tak na jednom mieste opúšťam značenú trasu a odbočujem po zvážnici do hlbiny lesa. Bohužiaľ, odbočka vedie len ku krmelcu s posedom a jeho význam mi pripomenie zaručanie jeleňa približne zo smeru, kam práve mierime. Tu sa dopustím fatálnej chyby. Nechce sa mi skladať batoh, tak vyberám z Monikinho čelovku a dávam jej ju so slovami, že to ručanie môže byť pokojne aj jeleňa vábiaci poľovník a svetlo by ho malo upozorniť, že pohybujúci sa tieň nie je jeleň, ale človek. Ja hlupák som mal držať hubu, vybrať vlastné svetlo a nič nespomínať.

Do Moniky ako keby niekto strelil – tma, ručanie jeleňa, poľovníci s flintami, čelovka; chodníky a cesty zmizli, predierame sa vysokou trávou pomedzi popadané haluze – začína panikáriť a vypočujem si krátku, ale intenzívnu prednášku/úvahu o tom, prečo my musíme chodiť v noci krížom cez les, počas ruje, mimo ciest, atď. Vo vysokom poraste každý nesieme jedného psa, prekračujem spadnutú haluz (je už dosť šero, ale stále vidím, kam klásť nohy), lenže po pár sekundách začujem za sebou podozrivý zvuk, otáčam sa a zachytím ešte záver pozoruhodného výjavu: Monika sa rúti k zemi zamotaná do onej haluze, ako v spomalenom filme vnímam, ako graciózne tlmí pád pre Čili – sťa čašník z grandhotela Ritz, ktorý zachraňuje 30 ročný koňak na podnose – dopraví psíka desať centimetrov nad zem a až tam Čili vypustí z ruky. Bohužiaľ si to odnieslo koleno, narieka, hromží, celá scéna sa fakt odohráva nejako spomalene, ako keby sa mi mal premietať celý život tesne predtým, ako ma moja žena ovalí inkriminovanou haluzou po hlave.

Podľa mapy v telefóne sme od útulne zo 400 metrov, Monika sa pozbiera a teraz už fakt v tme vyberám aj ja čelovku, kráčame prťkami mokrým lesom. Nebyť toho pádu, ja by som si to vyslovene užíval, na nohách mám úplne nové vysoké topánky Prabos Pular na testovanie a presne do takýchto drsných podmienok ich vyrobili. Temný, strašidelný les s chuchvalcami hmly, to je to správne dobrodružstvo. Podľa mapy kľučkujem s pomocou zvieracích prtí lesom, popod stromy zrazu presvitá svetlejší pás, to už je lúka, na ktorú ideme. Mlčím, rozjímam nad zákonitosťami života, pýtam sa sám seba, či muž, ktorý niečo nahlas vysloví sám v hlbokom lese, sa ešte stále mýli, aj keď tie slová nepočula žena.

Z tmy najprv začujem zurčanie prameňa, potom sa v svetle čelovky objavuje mostík a napokon útulňa. Zvládli sme to, napokon to bola len polhodinka krížom cez les.

Ubytujeme sa, Monika chystá nocľah, ja naberám do skladacej päťlitrovej “bandasky” vodu, štartujem drievkový varič, tentokrát už s istou rutinou, lebo napriek dažďu sa nožom nakrájané stružlinky rozhoria rýchlo. Varím fajn večeru, k tomu čajík, pomerne skoro zaspávame pri sviečkach, stresový okamih je zabudnutý a opäť sa smejeme. Útulňa je naozaj útulné miesto.

Smerom na Javorový vrch

Ráno sa budíme do hmlistého dňa, len veľmi pomaly sa balíme, varíme si povinné ovsáky a potom vyrazíme do pošmúrneho počasia. Moniku bolí koleno, ale nie je to tak zlé, aby sme sa otočili domov. Asfaltová lesná cesta nás privádza na lúky pod Rakytou, jazierko tam stále je, kedysi sme na túre hrebeňom Tribeča spali na brehu. Spomenieme si, ako sme už takmer zaspali, keď pristála na hladine kačka a Monika v polospánku zamumlala: “Krokodíl.” Ja som potom nemohol zaspať, lebo som sa nevedel prestať smiať. Monike sa hádam snívalo, že sme vari na safari v Afrike a do jazera vkĺzol krokodíl. Smejeme sa na tom aj dnes a pokračujeme ďalej.

Ideme po zelenej značke, na jednom mieste prichádzame na presvetlené miesto, dovidíme na neďaleký Vtáčnik, ale ponad inverznú oblačnosť vystupuje aj Inovec a hľa, celkom vzadu Malé Karpaty. Zrazu sa pred nami objavuje ďalší masívny plot, cez ktorý prechádzame bráničkou. Čo je toto za mánia? Prečo tu je toľko plotov? Čo tak asi spôsobujú migračným koridorom zveri? Čo je toto za postoj, zmocniť sa územia, zamknúť v ňom zver a hrať sa na pána tvorstva?

Po chvíli prichádzame k známej búdke, je vymaľovaná, zreparovaná a vedľa nej pribudla oproti našej minulej návšteve aj latrína. Tu stretávame prvých ľudí – hubárov z Krnče, prehodíme pár priateľských slov a naše cesty sa rozchádzajú.

Blížime sa k Javorovému vrchu, ktorý sa zrazu týči až do oblakov pary, cez ktoré presvitajú skupinky stromov, ale tu opäť opúšťame značený chodník a odbočujeme vpravo na cestu, čo traverzuje pod vrcholom hory.

Severným hrebeňom na Kozlicu

Takto prichádzame až na severnú rázsochu Javorového vrchu, podľa očakávania objavujeme žltú značku, ale rovno ju prekrižujeme a držím sa radšej temena oblého chrbta. To je chyba, úplne som zabudol, že sme len kúštik od mystického miesta Onžiar (majú tam byť starodávne valy), takto sme ho tesne minuli a až pri prezeraní fotiek mi neskôr vyskakuje otázka, či to, čo sme videli, nebol val a priekopa. Ach jaj, sem sa musíme ešte vrátiť.

V priestore horského chrbta kľučkujú málo používané lesné cesty, miestami ideme po nich, inokedy len po kameňoch a riedkej tráve. Je chladno, fúka vietor a keď nás prepadne hlad, urobím na balvanoch ohník, dám zovrieť vodu a po vytrvalom rozdúchavaní plameňov (trochu som si pri tom skrátil mihalnice) sa môžeme pokojne naobedovať. Čím ďalej, tým viac opúšťam klasické variče a kuchtím na ohni, ak tomu nebránia podmienky, napr. veľké sucho a riziko požiaru.

Postup našťastie kontrolujem pravidelne na mape v telefóne, lebo na jednom mieste ma zláka cesta po nesprávnej vetve hrebeňa, treba sa kúštik vrátiť, pretraverzovať úbočie a pokračovať správnym smerom, cesta tu vedie po úzkom hrebienku. Väčšinou nás obklopujú presvetlené dubové lesy, počasie sa zlepšuje, stále viac presvitá modrá obloha a slniečko.

Po vytrvalom klesaní od Javorového vrchu sa terén prvýkrát dvíha, stromy striedajú lúky a na jednom mieste to vyzerá tak, ako keby tu niekto doloval skalu (neskôr naozaj na jednej mape nachádzam názov “Vápenná pec”). Náš pochod je teraz ako po horskej dráhe, hrebeň je stále užší a objavujú sa skalnaté stráne pri vrchu Trniny. Pohľady sú priam fascinujúce, miestami to vyzerá ako skalné more, striedajú sa s machom porastenými plochami a ďalej to zas vyzerá ako zubatý chrbát obrovského draka. Usmievam sa od ucha k uchu, nádhera!

Vrstva humusu na tomto skalnom podloží je minimálna, najmä v lete tu klíma musí pripomínať vysušené Dinárske hory a len najodolnejšie stromy tu vedia prežiť. Riedky porast zas umožňuje ďaleké výhľady, či je to pohľad späť na hlavný hrebeň, odkiaľ sme prišli, alebo na najvyšší vrch pohoria, či na opačnej strane Marhát a za ním vľavo vidno Záruby v Malých Karpatoch.

Napokon objavujeme na vrchole Kozlice prekrásny stôl s lavičkami, odpočívame, žmúrime do slnka, svet je teraz krásny.

Vyschnutý prameň a odchod na Sádok

Po sieste na vrchole Kozlice študujem mapu, poniže som pred časom pri cyklopotulkách objavil prameň s prístreškom. Delí nás od neho strmina, tak zaváham. Z nejakého nejasného dôvodu ma pobolieva pravé koleno, Moniku po včerajšom páde tak isto, tak jej odporúčam rozbaliť paličky a bez okolkov sa púšťame nekompromisne dolu spádnicou. Moje vysoké topánky sú tu ako vo svojom živle, napokon to ani nebola dráma a cez vysokú trávu v dubovom háji sa blížime k sedlu medzi Kozlicou a Vresom, potom však po zvážnici smerujeme priamo k prameňu.

Hm, človek mieni…

Prístrešok, ohnisko a lavičky sú na mieste, ale studnička je bez vody. Obzeráme sa, na nocovanie to tu nie je bohviečo, kamenistý povrch, takmer žiadna vodorovná plocha, ale je to už jedno. Okolo nás prechádza čudná partička, zo šesť mladých chlapov, len jeden z nich má batoh, ostatní nesú igelitky, spacáky a stany v rukách, jeden takto vláči dokonca skladací hliníkový stolík. Hovoria, že bolo veľmi suché leto, a preto voda netečie.

Meníme plány, deň je ešte mladý, zostupujeme teda ďalej a vyberáme sa na Sádok, kúsok ideme ešte rozžiareným dubovým lesom a potom sa scenéria otvára a vychádzame na lúky. Severná rázsocha Javorového vrchu končí Kozlicou a z nej vychádza posledný kúštik hrebeňa, ktorý končí vŕškom Chríb, na ktorom je kostol Panny Márie – Kráľovnej anjelov. Výhľad je úžasný, vľavo vzadu vidím Záruby a Veterlín, potom Marhát a Bezovec v diaľke rozoznávam severný koniec Považského Inovca a tam vpravo na obzore sa vypína veľký vrch, ktorého tvar mi je povedomý. Najprv sa mi to nechce veriť, ale potom mi dochádza, že to musí byť Baské, kde sme zažili len nedávno nezabudnuteľnú túlačku.

Prastarý kostol zaberá aj s kamenným múrom celý vrchol kopca, na lúčke hneď vedľa nachádzame ešte dymiace ohnisko a vedľa neho zásobu dreva, niekto tu len pred chvíľou niečo opekal. Pri ohnisku sa zložíme, Monika so psami oddychuje, ja beriem plastovú bandasku, fľaše a fotoaparát a schádzam okolo kostola do obce po vodu. Nikde ani živej duše, ale na ulici rýchlo nachádzam klasickú železnú pumpu. Keď stláčam páku, ozýva sa tradičné škrípanie, aké si pamätám ešte z domu starých rodičov, o chvíľu už špliecha voda, naberám ju do nádob, umývam si ruky a ovlažujem slanú tvár. Potvrdzuje sa mi dávna múdrosť, že voda urobí dobre aj srdcu.

Pomaličky sa vraciam na kopec ku kostolu, na lúke si staviame náš miniatúrny stan a chystáme sa na noc. Na ohni varím večeru, vriacou vodou z čajníka zalievam veľkú porciu beef stroganov a užívame si posedenie pri ohníku až do farebného západu slnka, kým nás nezahalí tma. Spíme len pár metrov od hrobov pri kostole, ale nič nás nemáta, v tomto svete sú omnoho horšie veci ako duchovia a staré kosti. Zakutreme sa do pelieškov, Hugo mi lezie do spacáka, Čili nám odfukuje pri hlavách. Na mäkkých karimatkách spokojne spíme celú noc, len dáždik nám chvíľu upokojujúco klopká na celtu.

Ráno si rozložíme ohník, uvarím dobré raňajky a kávičku a kým čakáme na odvoz, detailne skúmame románsky kostol. Nedá sa nevšimnúť si veľké ploché kremencové balvany, ktoré veľmi pripomínajú obetné kamene, možno sú ešte centrálnym prvkom pohanského kultu, čo by aj objasnilo, prečo kostol postavili práve tu. Celá oblasť je plná zaujímavých objektov, Onžiar, Veľký Klíž, Vrchhora, kostol sv. Juraja nad Nitrianskou Blatnicou, hradisko v Bojnej – ak má niekto rád kombináciu turistiky a objavovania historických miest, v regióne si príde na svoje.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek