Plány prejsť Javorovou dolinou však dlhšie nevychádzali z hľadiska počasia, a preto som na ňu trošku pozabudol. Dlhšie odkladaný plán prejsť ňou do Sedielka a cez Malú Studenú dolinu zostúpiť sa mi pripomenul začiatkom ďalšej vlny leta v druhej augustovej dekáde. Búrky a lejaky sa vybláznili dosť a prišli pokojné a suché dni s pomaly rastúcimi teplotami. Hoci nočné teploty vo vyšších polohách stále takmer atakovali bod mrazu, neváhal som a vydal sa, ako mám vo zvyku, okľukou do Javorovej doliny.

Trasa

Tatranské Matliare - Pri tenise - Nad Matliarmi - Šalviový prameň - Veľké Biele pleso - Kopské sedlo - Pod Muráňom - Sedielko - Pod Sedielkom - Téryho chata - Zamkovského chata - Nad Rainerovou chatou - Vodopády Studeného potoka - Tatranská Lomnica - Tatranská Lomnica, Grand - Pri tenise - Tatranské Matliare

Z Tatranských Matliarov do Kopského sedla

V skoré ráno parkujem v Tatranských Matliaroch, kde ma prekvapí 20-eurové parkovné na dva dni. Takých 10 – 15 € som čakal, ale toto bol menší šok. Nuž, za luxus auta sa platí. Balím sa a vyrážam chodníkom k Šalviovému prameňu. Na prvom úseku k lokalite Nad Matliarmi nestretávam takmer nikoho. Vyššie až po spomínaný prameň je premávka oveľa hustejšia. Niet sa čomu čudovať. Chata pri Zelenom plese alebo „Brnčalka“ je lákavým cieľom, ktorý viackrát zlákal aj mňa.

Davy však od Šalviového prameňa smerujú po žltej turistickej trase a ja zas po modrej priamo k Veľkému Bielemu plesu. Teším sa, že je tu opäť pusto a príjemným stúpaním prichádzam po polhodinke k jazeru. Keďže som tu už bol viackrát, veľmi sa nezdržiavam a stúpam do Kopského sedla. Krátkym úsekom idem prvýkrát a pod záverečným stúpaním si krátko sadám na okraj chodníka. Sledujem pár turistov stúpajúcich od plesa. Naraz ma vyľaká blízke mrmlanie alebo mľaskanie väčšieho zvieraťa v kosodrevine vedľa. Preľaknutý vstávam a sledujem okolie. Nič však nevidím ani nepočujem. Neviem, či sa mi to zdalo, ale počul som to dosť výrazne. Už sa však nič nedeje a preto so zvláštnym pocitom, či náhodou netrpím paranojou, pokračujem ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V Kopskom sedle si sadám na drevenú dosku, ktorá je asi zostatok po lavičke a pamätám si ju z návštevy spred takmer dvoch rokov. Vtedy som tu sedel so starším turistom, ktorý mi ukazoval štíty s ich názvami. Samozrejme, že známejšie, ako Lomnický a Malý Kežmarský štít, som poznal.

Malebné Zadné Meďodoly a premiéra v Javorovej doline

Po obedňajšej prestávke sa dvíham z posedenia s úžasnou scenériou a pre zmenu si vychutnávam pohľad na Belianske Tatry. Začínam klesať do doliny Zadné Meďodoly a krátko sa zastavujem pri pomníku Pastierskych vojen.

Ľudí stúpajúcich do sedla postupne pribúda a drvivá väčšina je Poliakov. Krátko sa zastavím pri tiesňave Bránka a tiež v lokalite Pod Muráňom. Famózna bralná hradba Muráňa nikdy neomrzí.

Okolo 14. hodiny popoludní začínam svoj prieskum Javorovej doliny a už z nej „odkrajujem“ prvé metre. Mám dostatok času a preto tempo výrazne zvoľním. Som tu predsa prvýkrát a dlho vysnívanou dolinou nechcem len tak preletieť. Postupne sa štrková cesta mení v lesný chodníček, ktorý sa stráca v hustých lesoch občas prerušených kalamitiskami.

Často sa obzerám za vzďaľujúcou sa zeleno-sivou hradbou Belianskych Tatier. Z tejto perspektívy som ich ešte nevidel. Po pravej strane si všímam machom obrastenú starú oddychovú lavicu a o čosi ďalej a neskôr útulnú chatku pod strmými svahmi Svišťovky. Rozmýšľam, či patrí poľovníkom, jaskyniarom alebo ochranárom. Ihneď mi napadá, že v poriadnej zime tu musí byť neskutočná romantika.

Oveľa viac sa mi však páči ľavá strana s divokými dolinkami, ako Čierna Javorová a Suchá. Pôsobia poriadne tajomne a ich krásne okolité kulisy mi bránia pokračovať ďalej. „Toto je dokonalá Javorová dolina,“ hovorím si.

V lese stretávam staršiu partiu Poliakov s horským vodcom, ktorý výraznými fúzmi, ale aj celkovo pripomína legendu poľského horolezectva a v poradí piateho držiteľa koruny Himalájí - Krzysztofa Wielickeho. „Žeby to bol on?“ hovorím si, ale značne o tom pohybujem. Vraj boli na Ľadovom štíte, čo musela byť z Tatranskej Javoriny, kam sa vracajú, dosť dobrá fuška.

Letný večer na Sedielku

Postupne les redne a mení sa na trávnatý terén s výskytom kosodreviny a popri žblnká Javorinka. Sadám si do mäkkých trsov sviežozelenej trávy a dávam si olovrant. V krásnej kulise pod Javorákmi (Javorové štíty a veže) si vychutnávam návrat leta. Cítiť, že sa oproti minulým dňom otepľuje, ale po pár minútach sedenia ma stále nevysoká teplota a občasný vetrík núti vstať a začať sa hýbať. Čaká ma ešte slušných 650 výškových metrov do Sedielka, čo bude poriadna fuška. Intervaly oddychov sa skracujú a moje časté zastávky sledujú pobehujúce kamzíky. Výsmešne demonštrujú svoju energiu, zatiaľ čo ja meliem z posledného. Zo Sedielka sa vracia ďalšia partia, obdivujúca a fotiaca kamzíky.

Posledných 300 výškových metrov stúpam doslova z kroka na krok. Denné prevýšenie 2300 metrov mi dáva poriadne zabrať. Spomínam, že naposledy som takéto prevýšenie absolvoval pri túre východnou časťou Západných Tatier a vonkoncom na to nie som zvyknutý. Nejak však už dôjdem. Silu mi dodáva stále lepší výhľad na končiare Vysokých Tatier. Spoza "Javorákov" sa objavuje masív Gerlachovského štítu a vzadu rozoznávam známe siluety Vysokej, Rysov a netradične pôsobiaceho Kriváňa. V návale úžasných pohľadov zabúdam na výraznú únavu a posledné metre sa mi ide oveľa lepšie.

V Sedielku si všímam párik horolezcov, ktorí zostupujú z Malého Ľadového štítu, a tiež rozloženého fotografa 30 metrov nad sedlom. Hore fúka svieži vetrík a preto sa svižne prezliekam do suchého. Nasadzujem si rukavice, tenkú čiapku a pridávam vrstvu navyše. Teším sa, že som to zvládol a za odmenu bude čarovný letný večer v Sedielku.

So zostupujúcim slnkom z obidvoch výstupových strán sem dorazia dve dvojice poľských turistov. Jeden mi svojím oblečením aj zjavom výrazne pripomína autora Maťa Baniariho. Po pár minútach zisťujem, že to on nebude. Všetci sa po oddychu poberajú hore do brál Malého Ľadového štítu. Iba ja a fotograf zostávame tu.

Okolo 19.30 si všímam na vrcholku Lomnickej veže vzdialený svetelný úkaz s do výšky žiarivými slnečnými lúčmi. Môj záujem o opačnú stranu si po chvíli všíma aj fotograf a otáča svoj statív na východ. Pekných pár minút sa kocháme priam nebeským znamením, až kým slnečné lúče nadobro neopustia bralá Lomnickej veže.

Prím začína opäť hrať západná strana so slnkom tesne nad horizontom poľských Tatier. Oranžové až červenkasté svetlo nasvecuje hradby najmä "Javorákov", ale aj Prostredného hrotu za mnou. Parádne scenérie večera sledujem s otvorenými ústami. O západe slnka v Sedielku som sníval dlho a teraz si žijem svoj sen.

Ešte posledné žmurknutie slnka a s príchodom šera je čas pobrať sa k Téryho chate. Suťový terén zdolávam opatrne, ale od Piatich Spišských plies je chodník pohodový a preto som do hodiny na chate, kde je na vrchole leta, ako inak, plno. Vládne tu čulý ruch a pravá horská pohoda až do neskorých večerných hodín.

Ráno v Malej Studenej doline

Od Téryho chaty ešte pološere vyrážam skoro ráno opäť na Sedielko, kde si nechcem nechať ujsť východ slnka. Hore prichádzam ešte pred ním a sledujem tak postup oblačnosti cez Gerlachovský masív. Vidieť akurát o čosi bližšiu Bradavicu, ktorú o pár minút nasvecujú prvé lúče slnka. V skoré ráno tu nie je ani ducha a po polhodinke ranných výhľadových hodov sa poberám opäť dolu.

Pri Spišských plesách začínajú behať prebudené kamzíky, v spoločnosti ktorých postupujem cez spodnú časť Ľadového hrebeňa. Pri reťaziach si všímam rozmáhajúci sa život okolo chaty a prvých turistov a horolezcov smerujúcich hore.

Príbeh Príbeh Téryho chaty

25. 7. 23 Filip Zacher

Popri chatách do Tatranskej Lomnice

V chate si objednávam pivo a kávu. „Nech som rýchlejšie dole,“ oznamujem na mojej objednávke smejúcim sa Čechom, ku ktorým si prisadám. Pán, odhadom okolo 70 rokov, sem doviezol svojho vnuka a jeho kamošov. Zasväcuje ich do tajov horolezectva, ktorému sa vraj venuje 50 rokov v rámci hobby. Skvele pokecáme o rôznych témach až príde čas rozlúčiť sa. Okolo 8.30 vyrážam dolu. V doline vidieť rastúci počet turistov smerujúcich oproti mne. Všímajúc si okolie, a to najmä vodopády Hangu a do neba týčiaci sa štít Prostredného hrotu, začínam zľahka rátať turistov.

Serpentínový chodník sa mení na tiahly Malou Studenou dolinou a ja sa blížim k Zamkovského chate. Aktivita približného rátania turistov mi vydrží a pri Zamkovského chate je číslo okolo 350. Tu som svedkom záchrannej akcie s výsadkom záchranára. Pravdepodobne vyvrtnutý členok alebo koleno. Po diváckej prestávke sa asi 50 ľudí od chaty pohýna rôznymi smermi. Zľahka ďalej rátam turistov až po Rainerovu chatu (útulňu), kde to vzdávam na čísle asi 1000 ľudí. Prvýkrát som v Tatrách zažil takéto davy a to bola len hodina a pol z celého dňa. Niet sa ale čomu čudovať. Po vyše dvoch chladných týždňoch prichádza ďalšia vlna leta na čo čakalo určite veľa turistov, vrátane mňa.

Na Rainerke je prítomný známy pán chatár, ktorý vonku číta noviny. Aktivitu mu však často rušia turisti, ktorí sa s ním chcú odfotiť alebo podpísať leták. S pokojnom Angličana tieto veci zvláda a vidieť, že je na to zvyknutý.

Od vodopádov Studeného potoka sa davov striasam a postupujem málo frekventovaným chodníkom do Tatranskej Lomnice. Všímam si skvelú scenériu so Zadným Oštepom a Lomnickým hrebeňom až po v oblakoch stratený Lomnický štít. Čakajú ma ešte dve hodiny cesty. V tieni lesa si dávam obed. Nad lokalitou Štart tečie chodníkom potôčik, ktorý sem vyústil pravdepodobne po výdatných dažďoch posledných dní až týždňov.

V Tatranskej Lomnici je tiež poriadny nátresk. Z centra odbáčam popri Grandhoteli Praha žlto značeným chodníkom k lokalite Pri tenise. Predposledný kilometer ma príjemne poteší pekným brezovým lesom s drevenými mostíkmi ponad početné bystrinky. Nenápadná a pritom pekná lokalita v tatranskom podhorí. Následne absolvujem záverečné metre k autu do Tatranských Matliarov, kde moja dvojdňovka končí.

Záver

Zas o kúsok lepšie poznanie Vysokých Tatier v rámci dvojdňovej túry vo mne zanechalo silné dojmy. Scenérie Belianskych Tatier, ktoré asi nikdy neomrzia zo žiadnej strany a tajomná a divoká Javorová dolina sú ďalšou časť mozaiky spoznania horstva. Vrcholový zážitok z večera v najvyššom turisticky prístupnom sedle – Sedielku bol úžasnou odmenou za náročný výstup prvého dňa. Oranžovým slnkom nasvietené Javorové štíty a vrchol Lomnickej veže sa v mojej mysli stali obrázkami, na ktoré tak ľahko nezabudnem.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek