Trasa

Ruská Nová Ves – Zbojnícky hrad – chata Sova – Nad Remetovou – Tri oltáre – chata Fricka – Javornícka poľana – Tri chotáre a späť

Výstup začína v Ruskej Novej Vsi na západnom úpätí severnej časti Slanských vrchov. Po úvodnej pol hodinke výstupu širokou, blatistou, teraz našťastie zamrznutou zvážnicou je tu hradné bralo Zbojníckeho hradu. Ponúka krásne pohľady do Košickej kotliny, obkolesenej hradbami hôr, nad ktorými sa v diaľke belejú Kráľova hoľa aj Vysoké Tatry. Výhľady sú to parádne, už môžem prezradiť, že najkrajšie z celej dnešnej túry. Dojem však kazí trochu zakalený vzduch v najnižšej časti atmosféry, ktorý bezfarebnú marcovú krajinu posúva vizuálne ešte o jeden stupeň nižšie.

Po preskúmaní výhľadov pokračujem vo výstupe. Na krátkom severnom svahu ma prekvapí snehový poprašok. V polovici marca je krajina už dosť dlho bez snehu, pár týždňov sú prehánky iba dažďové. Nebudem zbytočne drať zimný dezén, vzal som si preto letné turistické topánky. Samozrejme som zabudol, že na jeseň som ich definitívne vyradil z prevádzky, keďže reliéf podrážky by sa na nich dal zistiť iba lidarom. Riskol som to teda s vedomím, že tu nie sú žiadne strmé svahy a ak hore bude zvyškové snehové pole, tak to nejako opatrne prejdem. Preto ma sneh v úvodnej etape dosť zneistil. O kúsok vyššie na slnečnejšom svahu sa sneh stráca, no nie nadlho. Stúpanie je mierne, pohodové, povrch lesnej cesty mierne primrznutý, takže sa mi kráča výborne.

Snehu opäť pozvoľna pribúda, nespôsobuje však žiadne problémy. Postupne miniem vyhliadku na Tatry aj chatu Sova, kde sa v najslnečnejšom kúte lúky belejú snežienky. V mieste, kde sa mierny svah končí pred poriadnou priepasťou, bočí chodník v pravom uhle doľava a postupne ma privedie na vrchol s názvom Nad Remetovou. Obmedzené výhľady z neho sú teraz zväčša proti slnku, takže si odcvaknem len nepresvedčivý pohľad na Vysoké Tatry, kde sa však dá pri troche snahy uvidieť zopár vrcholových pixelov západotatranského Baranca. So vzdialenosťou 121 km je to dohľadnostné maximum, čo dnešná túra poskytuje západným smerom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Následný zostup po hrebeni cez Tri oltáre (906 m) do sedla je spestrený prekračovaním nekonečného množstva zhruba 30 cm vysokých závejov, ktoré môj jarno-jesenný outfit zvláda na samej hranici možností. Zo sedla sa terén opäť dvíha a okolo chaty Fricka ma postupne vyvedie na Javornícku poľanu. Rozľahlá horská lúka je celá vysnežená a na jej hornom konci sa opäť vnáram do lesa. Pri spätnom pohľade odtiaľ sa na obzore objaví Kráľova hoľa. Na samotný vrchol Troch chotárov to nie je ďaleko, navyše miernym svahom. Zalesnený vrchol je bez výhľadov, preto trochu zostupujem po severnom svahu, kde sa v príkrom svahu nachádza dvojica rúbanísk, umožňujúca výhľady na severný a hlavne východný obzor. Veľmi strmý svah a stvrdnutá snehová kôra sú pre moje hladké podrážky priveľké sústo, je to boj o každý krok, ktorý opakovane prehrávam. Vzduch je dosť zakalený, ale vďaka zasneženým vrcholom sa v diaľke črtajú vrcholky poľských a ukrajinských Karpát (Poloniny).

Blízko hranice odfotiteľnosti je vidieť aj poloninu Boržavu, ktorej najvzdialenejší bod leží odtiaľ 140 km a predstavuje maximum celej dnešnej túry. Ďalej sa už z Troch chotárov vidieť nedá. Späť sa vraciam po svojich stopách, len v okolí vrcholu Nad Remetovou preskúmam zopár lokálnych pohľadov do vnútrozemia Slanských vrchov. S postupným poklesom k snehovej hranici je tento stále mäkší, mokrejší, až je to úplný des. Pomery sa na chvíľu znormalizujú, no rozrýpaná zvážnica okolo a pod Soľnohradom, zrána rozumne primrznutá, je teraz celá rozblatená. Až záverečný úsek je opäť suchší, takže platí staré známe „koniec dobrý - všetko dobré“. Už teraz však viem, že si to prejdem ešte raz, hlavne výhľady zo Soľnohradu si určite zaslúžia farebnejšiu krajinu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek