Po skončení „malokarpatského“ vandra sedíme okolo ohňa na záhrade Skleníkovej chalupy v záhoráckej obci Kuchyňa. Opekajúc slaninu kamarátom predstavujem hrubý návrh ďalšej spoločnej túry. Plánujem ju v oblasti Poiplia, konkrétne v južnej časti Krupinskej planiny a v juhovýchodnom cípe Ostrôžok. Letá bývajú v tomto kraji horúce, preto navrhujem termín v prvej polovici septembra. Z veľkej časti by sme sa mali pohybovať po červenej značke – Novohradskej magistrále, ktorá spája sever a juh slovenskej časti regiónu Novohrad. Okrem toho navrhujem trasu rozšíriť o okolie Polichna, Horných Plachtiniec, Čeboviec a Kosihoviec. Po odprezentovaní návrhu som poverený detailným vypracovaním itinerára, na ktorom ihneď po návrate domov začínam pracovať.

Trasa

Podrečany – Sedem chotárov – sedlo Žiar – Tuhár – Polichno – Lentvorský mlyn – Lysec – Imrov Kopec – Brusník – Dolné Strháre, Koprovnica – Horné Strháre – Pod Babkou – Veľký Krtíš – Pod Babkou – Modrý Kameň

7. september 2022, Banská Štiavnica

Siedmeho septembra popoludní stojím na zastávke Pod Kalváriou v Banskej Štiavnici. Netrpezlivo čakám na príchod autobusu zo Žiaru nad Hronom, ktorým pricestujú kamaráti Šobul a Skleník. Ako z neho vystúpia, po krátkom zvítaní si to zamierime rovno do neďalekej krčmy. Plán je jasný. Dnes prespíme u mňa doma a zajtra skoro ráno vyrážame. Večer, sediac pod starou hruškou, doladíme posledné detaily, vypijeme na zdar akcie posledný gambáčik páleného a okolo jedenástej večer všetci spíme.

8. september 2022, Cez Sedem chotárov

Noc bola krátka. O pol štvrtej ráno nás nekompromisne zobúdza budík. Po rýchlych raňajkách nás bratranec vezie autom do Zvolena. Odtiaľ ideme vlakom a o šiestej ráno vystupujeme na železničnej stanici v Podrečanoch. Začína tu modrá značka, ktorá nás vedie okolo posledných domov. Čoskoro sa vnárame do lesa. Nasledujúce tiahle stúpanie zvládame bravúrne. Zastavujeme sa až pri chatke neďaleko Sedemchotárovej studničky. Nezdržíme sa dlho, len doplníme z prameňa vodu do fliaš.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O necelú štvrťhodinu prichádzame na vrchol Siedmich chotárov, kde sa stretávajú chotáre siedmich obcí (Ružiná, Lovinobaňa, Podrečany, Gregorova Vieska, Stará Halič, Tuhár a bývalej, dnes zaniknutej dediny v katastri Ružinej). V prístrešku máme pauzu, počas ktorej posilníme telo jedlom a ducha „ohnivou vodou“. Veľký úspech majú moje čili papričky, ktoré so slaninkou rýchlo miznú v našich bruchách.

Vo výbornej nálade vyrážame vpred. Najprv ideme k pietnemu miestu (lurdská jaskyňa), potom k vyhliadke pod vrcholom. Zastavujeme sa až v sedle Žiar. Pri krátkom odpočinku medzi rečou spomíname, ako sme v roku 1988 „prepadli“ na chate pri vodnej nádrži Ružiná čerstvé maturantky, sláviace úspešné zloženie skúšky z dospelosti. Veď si to predstavte, boli sme traja a ich bolo osem... Veru hovorím vám, aj my sme ich poriadne „preskúšali z dospelosti“ a za tú skúšku by sa „bohuotcuprisahám“ nemusel hanbiť ani pornoherec Robert Rosemberg!

Avšak v Tuhári nás čakalo sklamanie. Krčmy tu dávno niet, a tak sa malé potraviny nakrátko stali našim útočiskom. Popíjajúc pivo počúvame od miestnych „dobre mienené rady“ ohľadom medveďov, ktorých tu podľa nich žije hádam viac ako ľudí v dedine. Bez komentára!

8. september 2022, Timravin kraj

Cesta do Polichna (v miestnom dialekte "Políchno") vedie sprvu lúkou, z ktorej pekne vidieť okolie. Neskôr ideme po starej, tak trochu zarastenej zvážnici až k TIM Polichno rázc. Odtiaľto nás značka nasmeruje pomedzi staré domy na malé námestie. Od chlapov z Tuhára vieme, že sa tu nachádza krčma. Škoda len, že dnes je zatvorená. Totižto, krčma U Ťapákov býva otvorená okrem víkendu len vo vybrané dni. Usádzame sa na jej terase. Ja idem na obecný úrad naplniť fľaše vodou. Pani, čo tu pracuje, mi ich ochotne plní a zároveň nás pozýva na prehliadku rodného domu B. S. Timravy. Pozvanie prijímame. A dobre robíme, lebo výklad nám rozšíril znalosti nielen o spisovateľke, ale aj o Polichne a blízkej Ábelovej, kde Timrava žila.

Na dôvažok nám pani doniesla tácku plnú mastného chleba s cibuľou, aby sme neodchádzali hladní. Dodnes na Polichno v dobrom spomíname. A nielen na milú pani z obecného úradu, ale aj na tunajšiu krajinu. Okolité kopce Ostrôžok tvoria zvlnený terén pretkaný hlbokými dolinami, cez ktoré tečú potoky. Husté lesy sa striedajú s pasienkami, ktoré dotvárajú jej malebnú rôznorodosť. Už teraz uvažujeme, že by sem prišli v zime a prešli si všetky miestne značky a náučné chodníky.

8. september 2022, Lysec

Z Polichna nás vedie žltá značka. Trasa pozvoľna klesá do doliny potoka Ľuboreč. Samotná dolina je divoká a pripomína nám kaňon. Jej steny sú strmé, porastené hustým lesom. Po dne vedúca cesta je plná skál a suchých konárov. Vidno, že voz tadiaľto nešiel celé desaťročia. Len tuláci ako sme my tadiaľto chodia. Znenazdajky nás šípka značky posiela strmo hore svahom. Fučiac sa predierame po sotva viditeľnom chodníku. Trasa sa znova nečakane stočí, ale to pomaly klesáme k Lentvorskému mlynu, poniže ktorého sa napájame na červenú značku.

Za rázcestím sa začína pomerne dlhé, aj keď nie veľmi strmé stúpanie na Lysec. Ideme potichu. Každý sa venuje svojim myšlienkam… až naraz Šobul, ktorý ide prvý hlasno zakričí: „Poďte sem!“ A ukazuje na zem. Presne uprostred chodníka leží čerstvý medvedí exkrement. Akoby nás pokropila živá voda. Hneď sa hlasno rozprávame, hvízdame… Jednoducho dávame “domácemu pánovi“ na známosť, že sme prišli na návštevu.

V sedle pod Lyscom odkladáme batohy a len tak naľahko ideme na kótu Hrádok ležiacu necelých sto metrov východne. V staršej literatúre sa na vrchole Lysca spomína praveké hradisko, ktoré bolo využité v stredoveku ako panské sídlo. V pohnutých časoch 16. a 17. storočia bola lokalita prestavaná na protiturecký oporný bod. Ale nie je tomu presne tak. Na vrchole Lysca naozaj stálo praveké hradisko, ktoré bolo v 16. alebo 17. stor. prebudované na protiturecký oporný bod, ale malý stredoveký hrádok z 13. stor. stál východne od neho, na polohe Hrádok (kóta 651 m). Sem mieria naše kroky.

Hrádok nás milo prekvapuje dobrou čitateľnosťou svojich stavieb. Nielen valy s priekopami, ale aj veža a malé nádvorie sa dajú v teréne pomerne dobre identifikovať. Lokalitu si schematicky zakreslím a odfotografujem. Po návrate do sedla nás čaká len výšľap na vrchol Lysca, ktorý po štvrťhodine dosahujeme. Z pliec zhadzujeme ruksaky, pripíjame si na zdar a po krátkom oddychu si prezeráme mohutné valy hradiska. Fakt sú impozantné. Ako na krajinu začína sadať šero, rýchlo staviame tábor. A keď tma prevládne, zapálime si táborák, okolo ktorého sedíme dlho do noci.

9. september 2022, Imrov Kopec a Brusník

Noc bola až na pár šuchotov-buchotov kľudná. Vstávame na svitaní. Spoločne chystáme raňajky, varíme si kávu, pri ktorej prebehne „bojová porada“. Dnes máme v pláne presun cez osadu Imrov Kopec a Horné Strháre do Modrého Kameňa. Ale stačí pohľad do mapy a hneď padajú pozmeňujúce návrhy. Prvý navrhne Skleník a týka sa návštevy banskej štôlne pod Lyscom. Súhlasíme. Ja navrhujem nepokračovať z Imrovho Kopca značkou cez Príboj a Senné, ale ísť po neznačenom chodníku priamo do Brusníka. Taktiež prijaté. Okrem toho padá návrh zájsť do Veľkého Krtíša a dokúpiť si tam zásoby. Lebo potraviny v okolitých obciach buď nie sú, alebo majú obmedzené otváracie hodiny. Takže zásobovať sa cestou v západnom Novohrade je dosť problematické... (veď sa píše rok 2022!).

S upraveným itinerárom vyrážame vpred. Onedlho odbočujeme k štôlni. No sklamala nás, čakali sme viac. Odchovaný na starých banských dielach z Banskej Štiavnice nám toto pripomína obyčajnú kutaciu dobývku. Neprekáža, ide sa ďalej. Postupne klesáme, lesný chodník sa mení na zvážnicu a za necelú hodinu prichádzame k TIM Pravický potok. Odtiaľto až po Imrov Kopec ideme hore asfaltkou. Hotový nekonečný príbeh. Aj dodávka, nesporne idúca do osady, naše stopovanie ignoruje. V osade na nás breše všetko, čo má štyri nohy a papuľu. Našťastie sú psy na reťaziach. Nakoniec sme radi, že máme Imrov kopec za sebou.

Zastavujeme sa až pri starom cintoríne, kde si doprajeme krátky oddych. Za Chrťanským potokom opúšťame značku. Pokračujeme otvoreným terénom južným smerom. Z pasienkov pekne vidieť okolitý kraj, ktorému dominuje Lysec. Som rád, že ideme tadiaľto a nie po ceste, po ktorej vedie značka. V Brusníku sa zastavujeme na obecnom úrade. Milá starostka nám naberá vodu do fliaš a dáva heslo na wifinu. Na stránke SHMÚ si pozeráme vývoj počasia. Napriek tomu, že je september, v horských oblastiach platí výstraha pred búrkami. A my dúfame, že sa nám vyhnú.

9. september 2022, Dolné Strháre – Koprovnica

Za dedinou šliapeme hore stráňou k lesu. Po dosiahnutí plochého hrebeňa sa spúšťame do doliny a pokračujeme po ceste k osade Koprovnica. Opäť nás víta zúrivý brechot psov. Tentokrát si z neho nič nerobíme a odhodlane postupujme vpred. Za turistickým smerovníkom ideme po chodníku vedúcom popri brehu Koprovnice. Popoháňa nás vidina piva v hoteli Koprovnica. Usádzame sa na terase a hltavo pijeme jedno pivo za druhým. Keďže je čas obeda, zakrátko pred nami ležia taniere s veľkými rezňami. Pani prevádzkarka nám hovorí, aby sme sem prišli v októbri, keď sú okolité lesy plné dubákov.

Hotel opúšťame okolo 13-tej. Na kus sa vraciame späť, po lávke prekračujeme riečku Koprovnicu a cez chatovú osadu prichádzame k miestu, kde podzemný tunel privádza vodu zo susednej Starej rieky do jej koryta. Vodný tunel postavili na ochranu banských diel (Baňa Dolina) pred prívalovými vodami, ktoré sa na jar valia dolinami. Momentálne je v tuneli málo vody. Nazrieme do jeho útrob a v diaľke vidíme svetlý bod, jeho južný portál.

9. september 2022, Horné Strháre

Úsek do Horných Strhár, aj keď o tom ešte netušíme, nás nemilo prekvapí. Sprvu strmo stúpame na hrebeň. Po kratšom úseku značka prudko zabočí a vedie priamo dole. Nad dedinou jej trasu pretínajú elektrické ohradníky. Aj by sme cez ne prešli, ale niekoľko býkov nás od tohto počinu odrádza. Tak sa vydávame popri nich. Sprvu sa ide dobre, les nie je hustý, ale ako prichádzame k strži, začína byť zarastený krami a černičím. Vracať sa nám nechce, tak s malou dušičkou preliezame elektrickú ohradu a rýchlo schádzame dole pasienkom na cestu vedúcu ponad záhrady. Značku nikde nevidíme a na dôvažok nám cestu znovu zahatá husto zarastená strž. Sprosto zanadávame, ale odhodlane vchádzame do kriakov. Naraz sa pred nami objavuje náznak chodníka a vzápätí vidíme značku. Konečne sa dostávame do „normálneho“ terénu a popri cintoríne vchádzame do obce.

V Horných Strhároch som tretíkrát. Prvýkrát sme tu boli so Šobulom ešte za čias vlády Gustáva Husáka. Vtedy sme v okolí neúspešne hľadali hrad Strahora. O pár rokov neskôr, poučení odbornými informáciami, sme so Skleníkom našli miesto, kde hrad stával. Obec sa od tých čias zmenila. Je tu akosi viac ošarpaných domov, krčma nefunguje a aj malé potraviny to majú nahnuté. Hrozí im zatvorenie. Veď v nich nemajú ani chladiaci box na nápoje. Tak sme si dali teplé pivo, ktoré sme vypili s veľkým sebazaprením. Nebyť veľkého odhodlania pokračovať pešo, asi by sme sa do Modrého Kameňa presunuli autobusom, ktorý onedlho odchádzal.

9. september 2022, na skok do Veľkého Krtíša

Mrzuto opúšťame obec. Nezastavujeme sa ani v bývalej pieskovni (čo neskôr ľutujeme), ale ignorantsky pokračujeme ďalej. Značka vedie striedavo lesom, okrajom polí až k vinohradom nad Modrým Kameňom. Dozrievajúce hrozno nás láka k malej ochutnávke. Za rázcestím Pod Babkou sa vydávame na krátku zachádzku do Veľkého Krtíša. V lese si ukrývame ruksaky a rýchlo vyrážame. Prechádzame popri viacerých viac či menej poškodených „ropíkoch“. Míňajúc niekoľko miest s pohľadmi na okolie vchádzame do mesta. V potravinách si dopĺňame zásoby, v bufete si dávame „na stojáka“ pivo a rezko sa vraciame späť. Nejdeme po rovnakej trase, vrch Babky obchádzame po západnom a severnom úbočí a v dobrej nálade naberáme kurz Modrý Kameň.

9. september 2022, Modrý Kameň

Aj keď chodenie po asfaltkách moc neobľubujeme, tentokrát sa nám ide dobre. Zvlnená okolitá krajina a postupne sa vynárajúci pohľad na Modrý Kameň nás očarujú. Míňajúc prvé domy pridávame do kroku. V mestečku si chceme pozrieť niekoľko zaujímavých miest. Prvým je kostol sv. Antona Paduánskeho. Aj keď ide o mladšiu stavbu, interiér nás celkom zaujal. Najviac sa tešíme na prehliadku historického cintorína Balašovcov, ktorý sa nachádza neďaleko. Toto miesto má svoje čaro. Náhrobné kamene trčiace zo zeme navodzujú surrealistickú atmosféru.

Hneď za cintorínom stoja malé potraviny. Ako to často býva, dá sa pred nimi posedieť, dať si pivko alebo niečo ostrejšie. Aj my sa tu krátko zastavíme, no po štvrťhodine vyrážame. Onedlho stojíme pred hradom. Hrad sme so Šobulom prvýkrát navštívil v roku 1992. V tom čase bol v dosť zlom stave a len sa uvažovalo o jeho následnom využití. Napriek tomu, či práve preto sme sa vtedy dostali do dnes verejnosti neprístupných častí. V súčasnosti tu sídli Múzeum hračiek a bábkarských kultúr, v rámci ktorého je zaujímavá expozícia o dejinách hradu. Najstaršiu časť dnes skúmajú archeológovia a nie je verejnosti prístupná. Z upravenej delostreleckej terasy je krásny výhľad na mesto a jeho okolie. Za návštevu určite stojí protiľahlá kalvária. Tak ako všetky stavby tohto druhu, aj táto má svoje „genius loci“

My návštevu hradu s kalváriou v pláne nemáme. Jednak je po návštevných hodinách a celé predpolie hradu je z dôvodu rekonštrukcie uzavreté. Preto pokračujeme po modrej značke, ktorá nás po „hradných schodoch“ dovedie do centra mesta. To je ako vymreté. Obchodné stredisko chátra, viaceré krčmy sú zatvorené. Česť mestečka zachraňuje menší penzión a hostinec Červené víno, do ktorého rovno ideme. Pohodlne sa usádzame a oddávame sa slastiam, ktoré zariadenie ponúka. Veď poldeci borovičky stojí len 50 centov. Nuž, nedaj si ich viacero. Aj keď už nevarili, milá pani hostinská nám ochotne pripravuje plnohodnotnú večeru. A my, aby sme sa jej odvďačili, jej urobíme poriadnu tržbu. Odchádzame vo veselej nálade až po 22. hodine. Za svetla čeloviek prechádzame námestím. Hneď za mestom sa na malej čistinke ukladáme táborom. Stany nestaviame, len tak sa zvalíme na karimatky a onedlho zaspávame...

Pokračovanie uverejníme čoskoro

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek