Trasa

Jánovce – Pod Vtáčím vrchom – Vlkovce – Hradisko – Brezová – sedlo pod Krížovým vrchom – Gehuľa, poľovnícka chata – Javorinka, pamätník SNP – rozhľadňa Marčulina – chata Vinná – sedlo pod Škapovou – Malý Václavák – Krumľov – Nižné Ružbachy

O návrate do Levočských vrchov som sníval od mojej návštevy pohoria v júni minulého roku. Často a pravidelne som sa v myšlienkach vracal k vydarenej túre Neskorojarnými Levočskými vrchmi z Levoče, kedy ma južná časť pohoria veľmi pozitívne prekvapila svojou krásou a fotogenickosťou. Nádherné lúky, tajomné lesné zákutia, stále vzácnejšie paprade, prasličky a v neposlednom rade po rokoch sa vzmáhajúce stromčeky zmenili moju vtedajšiu obavu tam vyraziť. Čarovné chvíle večernej a rannej horskej pohody na odľahlej Javorine boli silným zážitkom koncu minuloročnej jari.

Severnú časť hrebeňa som si toho času nechal na inokedy. Po nevydarených zimných plánoch vyraziť nad Levoču opäť, prichádza vhodný čas až v polovici októbra. Dni sú ešte dostatočne dlhé na slušnú dávku kilometrov. Jediné, čo mi spôsobovalo menšiu „vrásku na čele“, bola výrazná zmena počasia akurát v noci, ktorú mám tráviť v centre Levočských vrchov na Javorine. Nedostatok vhodných úkrytov na veterné a daždivé jesenné dni, o ktorých sa snaží viac informovať náš autor Henrich Tomáš, a avizované pravidelné uzavretia vyhliadkovej veže Marčulina na Javorine zo stavebných dôvodov mi „nehrali do kariet.“ V mysli mi napadala otázka: „Ako to teda vhodne naplánovať?“

Rozhodol som sa mierne zariskovať a dúfajúc v dávku šťastia s otvorenou spodnou časťou vyhliadkovej veže na Javorine som za nocľah zvolil mne známe miesto. V prípade, že by mi neprialo šťastie, by som sa presunul do neďalekého prístrešku pri chate Vinná, ktorý nie je vodný na spanie vo veternú a upršanú noc s predpokladom „šikmých zrážok.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez dedinky Levočského podhoria

V sobotné ráno sa autobusom presúvam do Jánoviec neďaleko Popradu a pár minút pred ôsmou hodinou rannou vystupujem na zástavke za dedinou. Prvé stovky metrov pokračujem popri ceste popod bájnu diaľnicu D1 do dedinky Čenčice s nádherným, už z diaľky viditeľným kostolom sv. Štefana kráľa. Okrem neho ma v dedine zaujme aj pár starých plotov tvorených kombináciou múru a dreva. Tie sa mi vždy veľmi páčili, akurát domček za ním je prerobený v oku nelahodiacom modernom štýle.

Za malou dedinkou vedie trasa chvíľu po lúkach a následne sa vnáram do lesa v smere dediny Pikovce. Keď sa vynorím z lesa, do oka mi padajú tiahle lúky Valaskej a Vtáčieho vrchu a slabo viditeľné Tatry vľavo. Pekné pohľady ma asi mierne omámia, pretože na krátky čas strácam správny smer a idem do Abrahámoviec. Blízko dediny sa však spamätám a pár sto metrov sa vraciam späť na modrú trasu. V Pikovciach je tiež pár za zmienku stojacich pekných domčekov. Zanedlho stúpam na Vtáčí vrch, na ktorý som si raz vybehol z dediny Dravce počas návratu z niektorej z túr na východnom Slovensku.

Tiahlym hrebienkom Pikovskej hory sa blížim do Vlkoviec. Z diaľky počuť priam „hurónsky rev.“ Najskôr mi napadá, že to asi budú zvuky našej veselšej časti spoločnosti. Ako sa blížim, vidím, že som sa mýlil, pretože na ihrisku prebieha futbalový zápas prípravky (detí v predškolskom veku). Ako prechádzam popri ihrisku, výraznú časť publika zaujmem viac ako zápas a venujú mi svoje prekvapené pohľady. Asi sú tu turisti menej vídaní, pomyslím si.

V sobotné predpoludnie sa v obci čulo pracuje. Ďalej pokračujem po asfaltovej ceste, z ktorej po asi kilometri odbáčam na lesnú cestu, smerujúcu na vrch Brezová nad dedinkou Hradisko. Svahy vrchu sú tvorené poliami a lúkami. Ornicu upravuje hučiaci traktor. Zastavujem sa pri kaplnke a obdivujem peknú hospodársku krajinu naokolo. Výhľady však výrazne zhoršuje opar teplého dňa. Rozhodnem sa krátko zbehnúť do Hradiska, nad ktorým som sa pri minulej návšteve zastavil. V dedinke je taktiež pár pekných starých stavieb. S pozadím Tatier pôsobiacim akoby fatamorgána dodávajú miestu osobité čaro. Prekvapí ma konský povoz s rebriniakom, ktorý okolo mňa precupká.

Hrebeňom na Javorinu

Po návrate na vrchol Brezová sa púšťam krásnou a mne známou Okrúhlou lúkou dolu do Hradskej doliny. Krátko sa ešte zastavujem pri malej búdke prameňa v zanedbanej drevenej ohrade. Čarovné miestečko mi výrazne pripomína podobný prameň Borsučieho potoka blízko rusínskej obce Závadka vo Volovských vrchoch.

Dolinou sa blížim k jazierku, ktoré avizuje mapa. Skutočne sa po pár desiatkach minút predo mnou objavuje pekné zákutie s jazierkom. Rozhodnem sa tu zastaviť a v teplom dni sa kúsok osviežiť vo vode. Vyzúvam si topánky a namáčam nohy do príjemne chladnej vody. Okolo mňa nebojácne krúži mohutná vážka. Mám dnes dostatok času a preto sa tu zdržím pol hodinu. Okolo prejde pár cyklistov a áut, ale inak je tu príjemný kľud. Po oddýchnutí sa vydávam asfaltovou cestou na lúky Dvorce. Cestou stretávam pár hubárov v lese.

Na rozľahlých lúkach Dvorcov vládne pokoj. Stretávam len jeden starší pár. V závere lúk pod Krížovým vrchom si doprajem ďalší výdatný oddych a polonahý sa vyvalím na karimatku. Opaľujúc sa si všímam, že sa blíži dvojica, ktorá okolo mňa potichu prejde. Po prijatí dostatočného množstva vitamínu D začínam stúpať hore. Pri prameni pod zaniknutou chatou Sklenár sedí na lavička dvojica, ktorá ma pred polhodinou míňala. Pýtajú sa ma, či mi nie je zle, keď som tam ležal. Odpovedám im záporne a kúsok pokecáme o okolí a turistike.

Popoludní ma čaká ešte 6 kilometrov mne známym hrebeňovým úsekom cez Krížový vrch, Gehuľu, Vysoký vrch až na Javorinu. Teším na krásnu poľovnícku chatku na Gehuli, ktorú si pamätám z minuloročnej júnovej túry.

Po lesnej ceste popri mladinách pestrých lesov sa blížim k cieľu. Prekvapivo ma míňa auto s breznianskou značkou. Sympatické miestečko s chatkou pod statným ihličnanom opäť využívam na oddych. Pri pohľade do mapy sa rozhodnem si uľahčiť a spestriť známu trasu tým, že vystúpim na Vysoký vrch, cez ktorý potom prejdem mimo značky. Cesta kopíruje terén a naťahuje trasu o slušné 2 kilometre.

Čaká ma záverečný úsek na Javorinu s bohatými výhľadmi do dolín juhovýchodnej časti Levočských vrchov. Za krátky čas sa dostávam k pamätníku SNP pod Javorinou. Pomaly stúpam k vyhliadkovej veži, od ktorej odchádza pár cyklistov. Hore prichádzam spolu s mladou dvojicou, ktorá má asi neďaleko zaparkované auto, lebo vyzerajú byť až príliš „naľahko.“ Je pre mňa netradičné, že sa tu autá turistov premávajú po starých vojenských cestách. Nie je ich síce veľa a nie je to národný park, napriek tomu sa mi to nepáči.

Kontroverzná noc na rozhľadni Marčulina

Keďže do západu slnka zostáva asi hodinka, prezliekam sa najskôr do suchého a pomaly začínam pokukovať po okolitej krajine, ktorá mi nie je úplne neznáma. Do oka mi padá rovinatý hrebeň Ihly a najvyššej Čiernej hory, popod ktoré budem zajtra postupovať. Vidieť, že v tých lokalitách sú ešte výrazné holiny, zatiaľ čo v bližšom okolí sú kopce zarastené prevažne mladým lesom.

Všímam si, že sa zo západu začína naťahovať oblačnosť. Po pol hodine prichádzajú dvaja cyklisti, ktorí sa ma pýtajú, či idem Svätojakubskú cestu. Síce som o nej počul a čítal, neviem si v rýchlosti vybaviť, kadiaľ vedie (pozn. red.: v pohorí vedie z Kežmarku cez Levoču do Spišskej Kapituly). Odpovedám im, že idem z juhu na sever Levočským pohorím.

Nad juhozápadným a západným horizontom je pás blížiacej sa oblačnosti, čo značí, že vizuálny západ slnka nastane o čosi skôr. Niečo zjem a postupne sa presúvam na časti rozhľadne, z ktorých chcem fotiť. Z klesajúcim slnkom sa ostrie Tatier ukazuje trošku výraznejšie, farby sú stále pestrejšie a teším sa na krásne finále dňa. Žltú a oranžovú farbu pomaly strieda ružovkastá, až kým slnko pomaly nezmizne za tmavou oblačnosťou. O pár minúť neskôr vizuálne neviditeľné slnko nasvieti mohutnú oblačnosť. Predstavenie pomaly končí, a preto sa presúvam na prízemie rozhľadne, ktoré je tvorené betónovým skeletom s tromi veľkými otvormi a jedným užším vchodom. Neviem síce, aká bude konečná podoba tejto časti, ale takto nie je príliš vhodná na nocľah. Nechráni ani pred vetrom ani šikmým dažďom. Nachádzam najlepšie situované miestečko, k otvorom opriem ťažké bukasové dosky, ktoré tu zostali po výstavbe.

Okolo 19-tej hodiny večer sa ukladám do spacáka. Po chvíli ma vyruší hlučná partia Slovákov a Poliakov. Mám dojem, že tu dnes nebudem sám, ale dozvedám sa, že sa prišli len pozrieť a pôjdu preč. Čudujem sa načo idú na rozhľadňu, keď je slušná tma, ale možno chcú vidieť svetlá miest a dedín v okolí. Prekvapení sú aj oni mnou, že tu idem nocovať. Upozorňujú ma, že sa tu pred časom "vraj vyskytol medveď". Hovorím, že som z okolia Banskej Bystrice, kde je ich určite viac. S pozdravom odchádzajú.

Krátko pred polnocou môj slabší spánok narúša mohutný vietor, ktorý sa postupne mení na víchricu. Moje protivetrovo-protidažďové zábrany padajú ako tunajšie stromy pred 19 rokmi a nasadzujem nad seba plachtu. Silno fučí asi hodinu, potom vietor ustáva a nejaký čas je pokoj. Nejak sa mi nedarí zaspať a preto viem, že po necelej hodine sa vetrisko a dážď vracajú. Do rána toho veľa nenaspím, počúvajúc hučiace vetry a z konštrukcie veže kvapkajúce zrážky. Okolo 5.30 h sa začínam baliť a raňajkujem.

Sychravým jesenným hrebeňom Levočských vrchov

Po vyše pol hodine vyrážam ešte za tmy do hmlistého rána. Mám pred sebou slušnú dávku kilometrov a poobedný autobus z Nižných Ružbách do Popradu, ktorý by som chcel stihnúť. Za pomaly pribúdajúceho denného svetla sa blížim k lesníckej chate Vinná, pri ktorej sa krátko zastavujem na obhliadku. Pozriem si pamätník, chatu, prístrešok a pokukám aj po prameni, ktorý však nenachádzam.

Počasie sa mení každých desať minút. Raz prší a fúka, chvíľu zas neprší a nefúka a potom znova dookola. Vody mám len pol litra, takže pod Ihlou, kde mapa avizuje prameň, musím vodu určite zohnať.

Hrebeňovým úsekom s miernymi stúpaniami a klesaniami po asfaltovo-štrkovej ceste smerujem na sever. Postupne sa cesta mení na stavenisko. Popri nej sú odstavené viaceré mechanizmy. Cesta je výrazne rozšírená a po dva metre od cesty na jednu aj druhú stranu je vyklčovaný lesný porast. Značky takmer vôbec nevidím, lebo určite pošli s okolitými stromami. Objaví sa asi len jedna značka na kilometer. Ale orientácia po ceste je bezproblémová, akurát si treba dať pozor na odbočujúce lesné cesty. Dostávam sa do sedla pod Škapovou, kde sa odpája nová modrá značka vedúca cez Jankovec, Kuliguru a Čiernu kopu do Krásnej Lúky.

Na ďalšom postupe sa otvárajú výhľady na jeseňou okrášlenú krajinu pestrejších farieb. V tejto časti vidieť po okolitých vrchoch výraznejšie holiny, ktoré však postupne obrastajú mladinou. Prichádzam na križovatku lesných ciest Malý Václavák, kde stojí prístrešok Točňa. Tiež nie je najvhodnejší na prespanie, ale určite pomôže a poteší v tomto, na podobné stavby chudobnejšom pohorí. Tu sa končí pohodlný asfaltovo-štrkový úsek a dostávam sa na lesnú cestu, ktorá sa postupne mení na chodník. Krátko sa zastavujem na obhliadku posedu, ktorý Henrich Tomáš predstavil v článku o Točni. Vyzerá však, že doň po búrlivých nočných zrážkach výrazne zatieklo. Neďaleko objavím hubový raj s asi siedmimi veľkými dubákmi pokope. Jeden si obzriem a vyzerá byť zdravý. Kebyže nie som ďaleko na trase, asi ich vezmem.

Chodník sa pod Ihlou náhle stáča na starú lesnú cestu, ktorá je totálne zarastená vysokou trávou aj mladým porastom. Najskôr si ju vôbec nevšimnem, ale keď na mape vidím, že stúpam nejak výraznejšie, pár desiatok metrov sa vraciam a všímam si takmer nerozpoznateľnú odbočku. Možno by som urobil lepšie, keby som vystúpil na zvážnicu o 50 metrov vyššie. Lebo na zanedbanom úseku sa totálne zamočím. Prekvapuje ma a nečakal som tu, na hrebeňovke Levočských vrchov takéto divoké úseky, ale aj napríklad v Nízkych Tatrách okolo Ramže je slušná divočina, a to je neporovnateľne známejšia a frekventovanejšia trasa. Som rád, keď som na pohodlnej lesnej ceste, naberám si vodu z blízkeho prameňa pod Ihlou a hltavo pijem.

Tiahle klesanie na sever do Nižných Ružbách

Na juhozápadnom úbočí vrchu Ihla ma prekvapí nová zelená, ešte neočíslovaná značka na Ihlu, skrývajúcu sa v hmlách. Spomeniem si, že o lokalite bola reportáž v Televíkende. Rovnako tam odprezentovali novú útulňu o asi dvesto metrov nižšie. Čas mám celkom dobrý, preto pohodovo najskôr krátko stúpam a následne dlho klesám tiahlou severozápadnou rázsochou Ihly do sedla Rysovej.

Čaká ma ešte vyše 10 kilometrov cez početné vrcholky, sedielka a lúky a na záver dolinu Komrov do Nižných Ružbách. Lesné úseky sú pomerne nezáživné, akurát si všímam stály výskyt stôp jelenej a srnčej zveri, ktorá v pohorí asi chodí lesnými cestami. Občas ich spestria čerstvé stopy vlkov a tiež ich sivý trus. V okolí vrchu s čudesným názvom Sedlo si všímam stopy po násilí. Na ceste leží časť ohlodanej jelenej nohy.

Tešia ma najmä krásne lesné poľany, ktoré sú dokonale vykosené a seno zrolované do balíkov. Z lesov a občasných polianok sa vynáram pod Tehelným kopcom, kde sú rozsiahle lúky a pasienky nad Lomničkou. Sú odtiaľto pekné výhľady na okolie. K dokonalosti však chýba trochu slnka a výraznejšie rozplynutie oblačnosti. Som však rád, že aspoň neprší. Na lúkach si dávam obed a dojedám posledné zásoby.

Na záver ma čaká zostup do lokality Krumľov a dolinkou Komrovského potoka do Nižných Ružbách. Pokojným tempom sa blížim k cieľu. Úzka dolinka sa náhle rozširuje a počujem zvuky dopravy. To značí, že som blízko dediny. Pri nej chytá ryby v rieke Poprad viacero rybárov. Zastavujem sa pri podjazde popod železničnú trať a nahadzujem sa „do gala“ na cestu autobusom do Popradu.

Záver

Opätovná návšteva Levočských vrchov, ktorú som dlho plánoval, splnila očakávania. Príjemné podmienky prvého dňa mi umožnili vychutnať si nepoznané i známe lokality vo farbách pomaly plynúcej jesene. Potešila ma večerná atmosféra západu slnka s pozadím ostria Tatier.

Noc na Javorine bola poriadne kontroverzná výraznou zmenou počasia, ktorú som však čakal. Zamračená obloha s vetrom a dažďom na druhý deň mi ukázala pohorie vo svojej drsnejšej podobe chladného severu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek