Trasa

Poruba – Magura – Malá Magura – Temešská skala – Temeš – Čavoj – Chvojnica – Nitrianske Pravno

Ako si robím inventúru v pamäti, ani jedna z mojich návštev skaly sa nekonala z Temeša. Takže aj teraz to bude v súlade s osobnými tradíciami. Ráno vystupujeme s Paľom na konečnej autobusu v podhorskej obci Poruba, na úpätí najvyššieho bodu našej túry. Na mňa pôsobí trošku neusporiadaná, no iné pripomienky by som nemal. Dokonca aj zachovalá stará výstavba z nepálených tehál pôsobí veľmi dobre.

Odbehnem ku kostolíku. Je so svojím obranným múrom pekne fotogenický. Ako sa mi stalo nie prvýkrát, je uzamknutý. S freskami v interiéri sa opäť neoboznámim. Musím prísť asi na prebiehajúcu omšu. Vyššia moc to tak chce. Akoby náhradou sú mi maľby na ešte zatvorenej Urbárskej krčme. To je už iná kultúra.

Z poslednej návštevy si pamätám text na informačnej tabuli o trase, čo vedie dolinou nad obcou. Teraz ho nemôžem nájsť. Až náhodou zbadám, že vyblednutý text smeruje k potoku. Rub je teraz lícom. Ten informuje o plánoch na rozhľadňu na Magure. Zobrazenie vyzerá zaujímavo. Umožnil by to, čo zalesnenému vrcholu chýba. Výhľad do krajiny. Balansujúc nad hladinou toku si prečítam pôvodnú informáciu o histórii obce a o doline Porubského potoka. Rozhodujem, nebude to nástup značeným turistickým chodníkom, ale pozvoľné naberanie výšky proti toku bystriny. Prvú možnosť som absolvoval pred pár rokmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dolinou Porubského potoka

Kráčame hore obcou. Za poslednou novou výstavbou vchádzame do úzkej doliny. Na prvý z rady upravených prameňov narážame už tu. Údolie sa postupne zužuje. Je akurát tak široké, aby sa tam zmestil potôčik a asfaltová cesta v pokročilejšom štádiu rozpadu. Les akoby ich stláčal k sebe. Za slnečného počasia by to bola príjemná prechádzka v tieni. Dnes je počasie pochmúrnejšie, spara ozaj nehrozí.

Po polhodine prichádzame k chate stojacej priamo pri ceste. Nie je celkom prvá, ktorú vidíme. Táto je ale výnimočná. Bohatý upravený zdroj vody s názvom Prameň pri poľovníckej chate. Kúsok vedľa upravené ohnisko s posedením. Nápis vraví o oficiálnom mieste určenom na kladenie ohňa vybudovanom Urbárom obce Poruba. Chvályhodný počin. Veranda chaty navyše poskytne krytý priestor v prípadne nepriazne počasia. Nás toto miesto len pribrzdí, sme len zo dva km od dediny, je skoro na oddych.

Obdobne to o chvíľu dopadne s asi práve rekonštruovanou bývalou horárňou kúsok od cesty. Názvom zaujala väčšia dolina ústiaca sprava, Medvedia dolina. Chvojnický chotár, desiatky rokov vyhlásená medvedia oblasť Hornej Nitry, je len za kopcom. Kde už sa zastavíme, asi po trištvrte hodine, je upravený prameň (studnička v Končenej) s posedením a náučnou tabuľou Dolinou Porubského potoka, venovanej kvetene. Obnovená obmurovka nesie letopočet 1944.

Roveň

Dlho to nepotrvá a sme na konci doliny, teda aspoň upravenej cesty, ktorá ňou vedie. Pokračujeme zvážnicou spätne traverzujúcou svah údolia. Stále je to príjemné naberanie výšky. Prechádzame okolo zdroja vody s názvom Studnička Kamenná. Tento je upravený viac minimalistickejšie, no o to estetickejšie. Tak sa mi aspoň zdá.

Dve hodiny z obce nám trvá, pokiaľ sa napojíme na turistickú značku, vedúcu z Poruby, na mieste nazvanom Roveň. Ozaj rovnejšia širšia plocha s lúčkou, momentálne dočasná základňa pre ťažbu dreva. Za smerovníkom a náučnou tabuľou, venovanou živočíchom, je niekoľko chatiek. Dopĺňajú ich kryté posedenia s ohniskami a dokonca so šporákom. Bonusom je zdroj vody z kohútika. Podľa tabuliek sa k objektom hlási obec Poruba, Trenčiansky samosprávny kraj. Nie zlé miesto pre bivak. Na strome je pripnutá vizualizácia plánovanej rozhľadne. Nepostojíme, zvuk motorovej píly nie je vhodná kulisa.

Magura

Už je to normálne stúpanie lesnou cestou. Charakter lesa sa občas mení. Z listnatého, hlavne bukového k ihličnanom. Prvé plochy napadnuté podkôrnikom sú viac ako badateľné. Veľké vyrúbané plochy však nevidíme. Stúpanie je raz väčšie, raz menšie. Občas sa vyskytne aj pár metrov klesania. Nezáživnosť výstupu sa stratí v momente, ako vychádzame na otvorený priestor. Kráčame krajom úzkej dlhej lúky, zaberajúcej jednu stranu bočného hrebeňa, ktorým vystupujeme na vrchol. Tam to nie je ďaleko. No teraz si užívame krásu miesta aj v pochmúrnom počasí.

Posledný úsek vedie zalesneným terénom. Takého charakteru je samotný vrchol. Lúčka tesne obkľúčená lesom je trochu mimo najvyššej polohy. Je skôr medzi stromami. V strede malého otvoreného priestoru stojí masívny drevený kríž, turistický stĺpik je pri improvizovanom ohnisku. To nám poslúži na krátky oddych. Kúsok v lese ležia zbytky dreveného prístreška. Čiastočne zakrývajú menší výkop. Neviem, či to nie je príprava pre prezentovanú rozhľadňu. Z hľadiska nulových možností výhľadov do okolia by tu mala opodstatnenie. Negatívom a či pozitívom, záleží na uhle pohľadu, by bola násobná návštevnosť Magury.

Cez Malú Maguru k Temešskej skale

Teraz nemáme dôvod sa zdržovať. Pokračujeme ďalej. Len krátky úsek vedie malým otvoreným priestorom a potom je to chôdza lesom. Je to teraz príjemná hrebeňovka s pár fotogenickými úsekmi. Značenú odbočku v mieste Nad Veľkou lúkou smerom k ústiu Čičermanskej doliny nad Chvojnicou samozrejme ignorujeme. Aj keď samozrejme rozmýšľam, kde Veľká lúka je. Asi len bola. V mape nič také nevidím.

Až po označenie Malej Magury to nie sú veľké prevýšenia. Opúšťame tu hlavný hrebeň klesajúci do sedla Obšiar a bočným smerujeme k hlavnému cieľu. Po chvíľke začína prudšie znižovanie nadmorskej výšky. Prichádzame k oblasti, kde nedávno prebehla ťažba. Sme nútení kráčať vyjazdenou zvážnicou v nie bežných šírkových parametroch. Našťastie nie je tak vlhko, aby to bolo ťažko schodné. Aj tak sme radi, keď odbočí do doliny. Pokračujeme jej starším zazeleneným variantom.

Temešská skala

Samotné skalné bralo oddeľuje od nášho hrebeňa malé sedielko. Na poslednom vrchole pred ním je označenie PR 5. stupňa ochrany. Z tohto miesta je obmedzený pohľad na výrazný útvar. Skalu prakticky nevidno. Zostup do Temešského sedla je príkrejší, vedie okrajom staršieho polomu.

Pomotáme sa trošku žihľavou. Bujná zeleň s vývratmi budí vo mne dojem tropického pralesa. Začína krátke zdolávanie samotnej Temešskej skaly. Krútime sa skalnatým terénom, prechádzame okolo menších pseudojaskýň. Vystúpime na vrchnú terasu s označením chráneného areálu. Trošku sa pokocháme a zostúpime na nižšiu. Pre turistu je prívetivejšia. Výhľadová ružica, puzdro na vrcholovú knižku a primeraný kríž s umeleckými ambíciami.

Dnes je počasie nič moc. Zamračené a občas dobre zafúka. Z oblasti Trenčína sa približujú daždivé oblaky. Jeden taký smeruje aj k nám. Zatiaľ si užívame čiastočného závetria a absolvujeme občerstvenie. Užijeme si aj pohľadu na Rudniansku dolinu s priehradným jazerom. Hrebeň Rokoša, vzdialené obrysy Strážovských vrchov za Valaskou Belou. Dole sa vyníma Temeš, dedinka v objatí hôr, mimo hlavnej dopravnej trasy. Estetično zvyšuje kvetena vápenatých oslnených skál. Ja ich asi nikdy nedokážem pomenovať, stačí mi vychutnať si ich krásu.

Temeš

Začína jemne pršať. Prispôsobíme oblečenie stavu počasia a zrýchlene začíname zostup do sedla. Po prekonaní oblasti zazelenaných polomov začína priame, ale o to strmejšie klesanie. Na skale som bol párkrát, no nikdy som nekráčal týmto smerom hore. Našťastie. Nebude to ľahký výstup. Nech nikoho nemätie krátka vzdialenosť z obce. Nebude to prechádzka.

Schádzanie je rýchle. Vychádzame do oblastí lúk. Prestalo pršať. Bola to len krátka prehánka. Cestičkou smerujeme k obydliam. Spätný pohľad nám umožňuje uvedomiť si veľkosť brala, na ktorom sme pred chvíľou boli. Prvé domy. Starší kultúrny dom s pamätnou tabuľou. Menoslov padlých občanov v 1. a 2. svetovej vojne. Neskutočné číslo 49 rumunských a dvoch sovietskych vojakov zahynuvších v chotári pri prechode frontu. V nešťastne zvolenom vlhkom kúte informačné tabule o obci. Povyše pamätník na mieste jednej tragédie vojnovej doby.

Centrum obce nebudí dojem úpadku. Niektoré objekty aj oči potešia, aj keď horské obce až na výnimky stratili svoj ráz. Lúčim sa tu s Paľom. Nastúpi tu na autobus. Pokračujem ďalej. Nebude to už síce atraktívne putovanie, no ani málo kilometrov ma nečaká. Bonusom bude zmazanie pár bielych plôch v mojom poznaní tunajšej krajiny.

Čavoj

Do susednej dediny prechádzam značenou cyklotrasou, poľnou cestou spájajúcou dve osídlenia, zjazdnou aj pre osobné vozidlá. Čavoj, obec na konci bočného údolia, svojím charakterom obydlí zodpovedá Temešu. Je však násobne väčšia. Prechádzam okolo školy, kostol nie je malou kaplnkou. Aj tak ma vždy zaujme pár starých objektov, čo prežili vlnu pokroku a bohatstva vtrhnuvšieho aj do osídlení na konci autobusových liniek. Vynovené sa stávajú súčasťou turistického ruchu. Aby som trochu pochválil, vidím tu aj niekoľko drobných projektov skrášľujúcich Čavoj. Počet obyvateľov umožňuje existenciu funkčného obchodu. Stáva sa mi zástavkou pre občerstvenie.

Pomaly stúpam k hornému koncu dediny. Pripájam sa na turistickú značku vedúcu z Gápľa do Chvojnice cez sedlo Obšiar. Bude teraz mojou spoločníčkou osamelým putovaním. Po opustení zástavby nespevnená cesta dosť ostro stúpa k širokému sedlu Obšiar. Naberanie výšky umožňuje vychutnať si panorámu obce skrytej v zeleni lesov. Aj počasie sa s pribúdajúcim časom akoby umúdrilo.

V samotnom lúčnatom Obšiari si vychutnávam pohľady na druhú stranu. Lúky, lesy, poloskryté údolia. Vzadu vidno ostrý zobáčik Kľaku, vľavo výraznejší vrch, pravdepodobne Čičerman. Na rozdiel od poslednej návštevy, nevidím žiadny pasúci sa dobytok. Salaš je asi minulosťou. Škoda nevyužitého rozsiahleho priestoru. Inak veľmi sympatické miesto.

Pri kaplnke sa nezastavujem, ale súbežne s hrebeňovou červenou značkou kráčam k úpätiu Malej Magury. Kráčal som týmito miestami pred pár rokmi (Javorinkou k hrebeňu Malej Magury). Nezastavujem sa. Odbočujem od známej trasy smerom vľavo. Bude to len klesanie k obci Chvojnica.

Chvojnica

Modro značený turistický chodník spájajúci obce cez sedlo vedie najskôr kvalitnou lesnou cestou. Netrvá to dlho a po odbočení sa pohybujem chodníkom vedúcim lesom. Niekedy je viac výrazný, občas menej. Nevyzerá však, že by bol nevyužívaný. Klesanie do doliny končí v areáli horského hotela Magura. S pridruženými objektami budí dojem spiacej Šípkovej Ruženky. Treba len dúfať, že budova v ešte dobrom stave sa dočká správneho princa.

Z tohto miesta je to presun asfaltovou cestičkou. Nemá to nikto rád, ale tu prechádza aspoň pekným prostredím. Od smerovníka Čičermanská dolina začína chatová oblasť. Aspoň väčšina domov v obci ukrytej v úzkom údolí je rekreačného charakteru. Priestoru je tu málo, a tak obydlia boli stavané maximálne po jednom z každej strany cesty. Ak to nešlo do šírky, tak to muselo do dĺžky. V predvojnovom období to nebola až taká malá osada. No keďže to bola prakticky čisto nemecká obec, z tisícky obyvateľov aj po dosídlení sú možno tri stovky. Je mi záhadou, z čoho tu ľudia žili. Zásoby zlata, pre ktoré asi vznikla, sa skoro vyčerpali a orná pôda tu nebola. Inak na ťažbu má upozorniť model štôlne na okraji cesty. Viac sa nedozviem. Priestor v stojane, kde by mala byť náučná tabuľa, zíva ešte prázdnotou. Ale obec nebola až tak chudobná. Kostol postavený v tridsiatych rokoch nie je malý a má svoj štýl.

Na konečnej si potvrdzujem, čo viem, že najbližší spoj ide až o viac ako tri hodiny. Kráčam teda pomaly smerom k centru regiónu - Nitrianskemu (pôvodne Nemeckému) Pravnu. Nie je to na dohodenie kameňom, ale iné neostáva. Nie je tu ani obchod a ani krčma.

Nitrianske Pravno

Za koncom osídlenia vychádzam z doliny. Odbočuje tu cyklomagistrála, čo by ma priviedla na východiskové miesto, Porubu. Prechádza miestami, kade som tiež kráčal (Malinovské kamenné more – okruh z Malinovej). Som v otvorenom priestore. Tu sú polia, ktoré patrili miestnym. Prechádzam popri menšej farme s peknými koníkmi, popri pár domoch a slušne vyzerajúcom poľnohospodárskom podniku v mieste nazývanom Majer.

Z cesty odbočujem k pekne upravenému piknikovému areálu pri studničke Anna Quelle. Asi obľúbené miesto Pravňanov. Zástavku autobusu pred DSS s príznačným názvom Bôrik využijem na uvedenie do kultúrnejšieho stavu. Prehodím pár slov s vrátnikom. Po informácii o trase povie: „To aj tridsať kilometrov bude.“ Neskôr zistím, že sa nemýlil. Inak ešte preberieme tému medveďov. On ich už pár videl. Nečudujem sa. Chvojnica, Tužina a Kľak je hornonitrianske medveďovo.

Do Nitrianskeho Pravna je to len na skok. Odtiaľ nie je problém kamsi pocestovať. Prakticky bez čakania sadám do autobusu. Na tomto mieste som končil na jar aj iné, menej náročné putovanie (Via Magnou na Vyšehrad). Kto sa neponáhľa, tak chvíľu môže využiť niektoré z miestnych pohostinských zariadení.

Nie každému musí vyhovovať tento štýl turistiky. Z návštevy skalného brala kúsok nad dedinkou môže byť celodenné putovanie. Ja to mám tak rád. Ak už niekam idem, snažím sa spoznať čo najviac. Koľko turistov, toľko chutí.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek