Po mojich „domácich“ pohoriach som chodieval prakticky vždy len so psom alebo sám. No do vzdialenejších pohorí som väčšinou nahovoril nejakých kamarátov alebo spolužiakov zo strednej školy. Predsa len, nebol som až taký skúsený turista a mal som aj mierny strach z neznámeho. Kamarátov však postupne začali viac ako kopce zajímať dievčatá, diskotéky a rôzne chatové pijatiky. Mňa to však vôbec nezaujímalo a bol som fascinovaný kopcami. Asi aj preto bola moja bilancia počas strednej aj vysokej školy 0 (slovom nula) frajeriek a stovky, ak nie tisíce kopcov, dolín a iných horských zákutí.

Nahovoriť niekoho čo i len na jednodňovú túru bolo nesmierne náročné. A keď sa aj niekto sľúbil, tak s blížiacim sa dňom túry sa ľudia postupne vyhovárali až som nakoniec ostal sám (určite to každý pozná). Už ma to fakticky prestávalo baviť. Zároveň som sníval o tom, že konečne pôjdem na túru aj s tým, že niekde prespím. Rozhodol som sa teda, že vyrazím sám a uvidím aké to bude.

Dlho ma fascinovala Kráľova hoľa, preto som si vybral práve Kráľovohoľské Tatry. Rozhodol som sa vyraziť z Liptovskej Tepličky a vystúpiť na Kráľovu hoľu. Odtiaľ budem pokračovať po hrebeni k útulni Andrejcová, kde prespím. Na druhý deň pôjdem cez Veľký bok do Kráľovej Lehoty.

Musím podotknúť, že moje plánovacie schopnosti boli v tom čase na veľmi biednej úrovni. Nemal som ani poriadnu mapu a už vôbec som netušil koľko je to vlastne kilometrov. Išiel som v štýle „snáď to prejdem“. Uprostred letných prázdnin prišiel deň D, keď som mal vyraziť na túru. Hlásili celkom fajn počasie. Problémom však bolo, čo povedať doma. Moja mama je extrémne ustráchaný človek a navyše neznáša hory.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako dieťa som dlho nemohol chodiť doslova nikam, len aby sa mi nebodaj niečo nestalo. Na jednej strane bolo fajn, že sa mi nič nestalo a neprepadol som žiadnym zlým mravom, ako mnohí moji rovesníci. No na druhej strane sa zo mňa stal asociál a horský fanatik. Povedať teda doma pravdu nepripadalo v úvahu. Našťastie som bol expert na výhovorky. Vymyslel som si teda príbeh na oklamanie „nepriateľa“. Mame som povedal, že ma kamaráti zavolali na chatu. S tým problém nemala, keďže vedela, že som veľký odporca pitia alkoholu a dá sa na mňa spoľahnúť.

Jeden problém som mal teda vyriešený a dodnes sa smejem, že som bol „výnimočné decko“. Kamaráti klamali, že idú na túru, aby mohli ísť za frajerkou alebo piť na chatu. Ja som klamal, že idem na chatu, aby som mohol ísť na túru. No čistý nonsens. Ďalším problémom bolo, že som nemal okrem malého turistického batohu žiadnu výbavu. Potreboval som hlavne spacák. Na ten som však nemal peniaze a od otca som si pýtať ten jeho z mládeneckých čias nemohol. Veď načo by mi bol spacák na chate?

Teraz, keď sa nad tým zamýšľam, aj na to by sa dala vymyslieť nejaká výhovorka. Vtedy mi to však akosi nenapadlo. Zobral som si z domu teda iba hrubšiu deku. To mi bude musieť stačiť. Karimatku ani nič iné som nemal. Trochu som sa spoliehal, že útulňa bude dačo ako horská chata. Nevedel som, ako to funguje a čo to vlastne útulňa je.

V blaženej nevedomosti som sa dopravil do Liptovskej Tepličky. V dedine som obdivoval miestne pivničky na zemiaky. Videl som ich už niekde na fotke. Nikdy som však nedúfal, že ich niekedy uvidím aj naživo. Cez dedinu som sa presunul k lesu a postupne stúpal až po hornú hranicu lesa. Kopec tu začal byť extrémne strmý. Nikdy som však nebol v alpínskom pásme. Preto som bol zo všetkého očarený. Z čučoriedok, z kosodreviny, z lúk a výhľadov.

Cestou som narazil na prameň Čierneho Váhu. Nabral som si z neho fľašu plnú vody. Práve tu sa zrodila moja „úchylka“ pitia vody z prameňov riek. Robím si akúsi osobnú zbierku, z ktorých riek som už pil. Pomaly som sa vydriapal až k vysielaču. Hore nebolo ani živej duše. Ani som netušil aký je to vzácny okamih. Odvtedy som tu už sám nikdy nebol. Vždy sa tu tmolia turisti alebo cyklisti. Užíval som si výhľady, ktoré som dovtedy nepoznal. Ani neviem ako dlho som bol hore. Minimálne hodinu. Bolo bezvetrie a slniečko príjemne svietilo.

Večer sa však pomaly blížil a k útulni Andrejcová smerovník ukazoval ešte niečo cez 3 hodiny. Klasicky cez Orlovú a Bartkovú som postupne klesal k útulni. Cestou som si užíval samotu. Konečne som nemusel na nikoho čakať. Nemusel som presviedčať ľudí, aby ešte niekam išli. Nemusel som riešiť, že je niekto hladný alebo mu treba cikať a kakať. Bol som v absolútnej slobode. V slobode, ktorá ma neskôr úplne opantala.

K Andrejcovej som dorazil takmer za tmy. Nemal som ani baterku, takže som bol rád, že som tam trafil. Na útulni bolo zopár ľudí. Nebola to však žiadna tlačenica. V tom čase to tu ešte nebolo až také populárne ako dnes. Aj keď som prišiel neskoro, o miesto na nocľah som sa nemusel báť. Hneď som sa skamarátil s akousi rodinkou zo Skalice a s tromi chalanmi z Hlohovca, čo išli hrebeň Nízkych Tatier.

Strašne som ich vtedy obdivoval, že idú takú dlhú trasu. Dnes by som sa nad hrebeňovkou Nízkych Tatier iba pousmial. Dlho do noci sme sedeli pri ohni a rozprávali sa. Postupne sa však ľudia vytrácali, až som sa pobral spať aj ja. Miesto som mal rovno pri hrebeňovkároch. Tí sa celý večer posilňovali akousi pálenkou. Keď zaspali, tak rovno ten, čo ležal pri mne, začal neskutočne chrápať. Nič nepomáhalo a nedalo sa ani spať. Za celú noc som teda oka nezažmúril.

Ráno som bol hneď na svitaní prvý nastúpený na odchod. Čo čert nechcel, nad Tatrami sa sformovali temné mračná a zamierili si to rovno na juh. Musel som teda počkať asi 2 hodiny, kým búrka prešla. Bol to pre mňa ďalší zaujímavý zážitok. Zažiť silnú búrku takto na hrebeni. Dovtedy som ju zažil tak maximálne v dome.

Keď dážď ustal, vybral som sa spolu s nočnými trýzniteľmi po hrebeni. Išli sme spolu až po Zadnú hoľu, kde som sa odpojil na žltú značku. Opäť som bol sám vo fascinujúcej horskej krajine. Dodnes si pamätám ako ma uchvátili "veľké lopúchy" pod Veľkým bokom a rozsiahla rovná planina na samotnom vrchu. Večer ma niekto na útulni potešil s veľkým medveďom. Vraj sa tu v okolí Veľkého boku vyskytuje. Preto som išiel v miernej neistote až po Svarín, kde som sa opäť dostal do civilizácie.

Odtiaľ som ešte po asfaltovej ceste prešiel do Kráľovej Lehoty na vlak. Mal som čo robiť, aby som cestou domov nezaspal. Keď som prišiel domov, tak som len rovno odpadol do postele a spal ako zabitý. Dodnes o mojej prvej viacdňovke nikto nevie. Mama už asi aj zabudla a keby aj nie, tak si myslí, že som bol na chate.

Neverte svojim deťom. Možno ich niekde po lese práve naháňa medveď alebo čupia v lese uprostred monštruóznej búrky, zatiaľ čo vy si v kľude myslíte, že sú na bezpečnom mieste. A nedržte svoje deti príliš nakrátko. Môže z nich vyrásť turistický fundamentalista. Milosrdnú lož som použil ešte mnohokrát a od tejto túry som chodil takmer vždy iba sám.

PS: Mama na staré kolená objavila lásku k horám. Stačilo na to pár túr a z „načo sa trepeš po tom lese“ sa otázka zmenila na „kedy ma zase zoberieš niekam na túru“. Ako sa hovorí, kura naučilo sliepku.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek