Každý rok sa snažím vypadnúť z mesta a vyčistiť si hlavu na dlhšej trase po Slovensku. Po prejdení SNP-čky, Rudnej magistrály a Barborskej cesty som sa tento rok dostal k Ceste Márie Széchy.

1. deň

Veľká lúka – Muránsky hrad – Muráň – Muránska Lehota – Tŕstie

Keďže som mal viac dní dovolenky, pridal som si k Ceste Márie Széchy ešte dva dni a niekoľko desiatok kilometrov, a tak začínam svoju cestu hneď pod hradom Muráň. Výhodou toho, že som spal na Veľkej lúke je to, že môžem začať celkom skoro, kým začne pražiť slnko. Inou možnosťou je prísť do Muráňa a následne na hrad, a odtiaľ postupovať ďalej.

Hrad Muráň je mi dôverne známy, Muránsku planinu navštevujem pravidelne a vďaka svojim krásnym výhľadom, ale aj dobre zachovanému stavu, je Muránsky hrad miestom, na ktoré sa rád vraciam. Vždy ma poteší postup, ktorý vidieť na rekonštrukcii hradu a rovnako to bolo aj teraz, keď tam pracovníci pokladali strešnú krytinu na jednu z obnovených budov. Z vyhliadky na hradbách odhadujem, kde budú nasledujúce dni viesť moje kroky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prudkým klesaním zostupujem do mestečka. Po ceste stretávam niekoľko turistov, ktorí sa v pote tváre štverajú nahor a vyzerajú prekvapene, že niekto kráča opačným smerom takto zrána. V Muráni si dopĺňam zásoby a nevynechám ani kulinársky endemit – muránske buchty. Ak ste ich už jedli, viete o čom hovorím, ak nie, tak ich musíte vyskúšať.

Cesta z Muráňa pokračuje cez kopec do dediny Muránska Lehota a odtiaľ prakticky neustálym, viac či menej intenzívnym stúpaním na najvyšší bod mojej cesty – Tŕstie (Salašiská). Kúsok za Muránskou Lehotou je lúka, odkiaľ sa obzerám na Muránsku planinu a podľa mňa je to jedno z najlepších miest s výhľadom na národný park. V celej kráse je vidieť rozsah planiny lemovanej ostrými skalami Poludnice. Navyše mi tentokrát robili spoločnosť ovečky a ich chlpatý strážca.

Výstup ďalej vedie cez les a okolo muránskeho salaša. Opäť krásne výhľady a kopa vlnených spoločníčok. Zastavujem sa a dopĺňam energiu. Ďalší chlpatý strážca je tentokrát neobvykle zvedavý, a tak pribehne, opatrne ma oňuchá a zas odbehne. Kým sa jeho črieda posunie ďalej, zopakuje to ešte trikrát.

Záver cesty na Tŕstie a k útulni Slavíček vedie cez dosť neudržiavaný a slabšie značený úsek, čo ma prekvapuje, lebo som tu bol pred dvomi rokmi a vtedy bola cestička o dosť príjemnejšia, a najmä viditeľná. Čo už, príroda si vždy nájde cestu.

Tŕstie je chránene územie, ktoré má charakter náhornej plošiny. Jej špecifikom je prítomnosť trvalo zamokrených rašelinísk s výskytom chránených druhov rastlín a napríklad aj našej vzácnej mäsožravej rastliny, rosičky okrúhlolistej. Ako sa dočítate na informačných tabuliach, výskumu sa tu na prelome 19. a 20. storočia venoval botanik Václav Vraný, ktorý ma neďaleko postavený pomník.

Po príchode k turistickej chate Tŕstie ma privíta krásna nová útulňa Slavíček. Len pred pár dňami tu bola skupinka dobrovoľníkov, ktorí upravovali svah a práce na chate pokračujú aj naďalej, keďže momentálne jej chýba latrína. Vo vnútri je pekne čisto a dokonca je tu kopa zásob a turistická literatúra. Beriem do ruky jednu z kníh a idem sa natiahnuť na karimatku, keďže toto bol môj dnešný cieľ. Tekutiny dopĺňam vynikajúcou vodou zo studničky hneď pri útulni.

Deň končím pri ohníku pri západe slnka a opečenej klobáske, keď tu zrazu počujem akýsi lomoz z lesa. Praskanie konárov a šuchot lístia dopĺňa zvonenie rolničky, a tak už viem, ktorá bije. Som však prekvapený, že po zelenej z Rimavskej Píly sa sem niekto odhodlal. Cesta totiž vedie cez rómsku osadu a je roky neudržiavaná. Zdrojom hluku sa ukázali byť dve turistky, ktoré sa vybrali prenocovať na útulňu. Ako to už s ľuďmi na horách býva, do noci sme sa rozprávali o turistike, živote a veciach medzi nebom a zemou.

2. deň

Tŕstie – Kvakov vŕšok – Polom – sedlo Brezina – sedlo Prievady – Horné Zahorany – Maginhrad

Na turistike som zvyknutý vstávať skoro, a tak opúšťam nocľah ešte predtým, než sa kolegyne turistky zobudia. Ani sme sa nerozlúčili, no ja som toho názoru, že je milšie sa vítať ako sa lúčiť, a tak verím, že sa naše cesty na horách ešte niekedy pretnú.

Z najvyššieho bodu ma logicky čaká dnes prevažne klesanie, a tak chladným a vlhkým lesom zostupujem k rázcestníku Kvakov vŕšok. Posledné dni prichádza vždy v noci dážď, tak je terén blatistý a klzký.

Po krátkom čase opäť začujem zvuk zvoncov pasúcich sa kráv, čo je neklamným znakom blízkej civilizácie. A skutočne, po chvíľke sa ocitám na hornom konci dediny Polom. Je to malebná dedinka zasadená do kopca. Aj vďaka terasovito vystavaným domčekom sa na miestnej tabuli dozviete, že je miesto nazývane „gemerské Machu Picchu“. Pôvodných obyvateľov je tu málo. Na neďalekom smerovníku vidieť všetky ich mená. Prevahu chatárov potvrdzujú aj prítomné autá so značkami viac či menej vzdialených okresov.

Veľmi si cením, že na tabuli, kde sa dozviete o podobnosti Polomu s juhoamerickou pamiatkou, je aj informácia o tom, ako máte prechádzať cez miestne družstvo. Veľakrát sa stane, že turistickú trasu prehradí elektricky ohradník, a tu sú nie len inštrukcie, ako ho obísť, ale aj ako sa správať pri strážnych psoch. Takýto kompromis medzi poľnohospodármi a turistami by mal byť všade. Chválim.

Po prechode cez družstvo, kde som našťastie nestretol žiadneho havkáča, vystupujem na kopec menom Laz oproti Polomu. Je to síce pár metrov od oficiálnej trasy, no sú odtiaľ skvelé výhľady a naozaj, až v tomto bode pri plastike kováčskych klieští človek naplno pochopí krásu malebnej dedinky, ktorá vykúka spomedzi stromov.

Ľahkým lúčnym terénom kráčam do sedla Brezina, kde si dávam obednú prestávku pri ďalšej tabuli popisujúcej Legendu o Muránskej Venuši - Márii Széchy. Od tohto bodu sa, žiaľ, začína ukazovať jeden z problémov trasy, a to slabé značenie. Po 300 metroch od rázcestníka sa otáčam naspäť a vyťahujem mobil s navigáciou. Nachádzam správnu trasu, no asi o 10 minút musím hľadať opäť. Môjmu blúdeniu nepomáha ani množstvo zvážnic, z ktorých každá vyzerá, že by mohla byť správnou cestou. Neustále návraty a pozeranie do telefónu nie sú ničím príjemným, v prírode sa rád venujem okoliu a nie obrazovke, no nedá sa nič robiť.

Cestou si spravím menšiu zachádzku na výhľad na Hnúšťu. V podstate ide iba o výsek lesa, no ponúka pekný výhľad, ktorý tu nemusí o pár rokov byť, keď ho zastrú mladé stromy.

Obchádzam orechový sad nad Kyjaticami, až sa ocitám v sedle Prievady. Pristavia sa pri mne milí cyklisti, a tak sa rozprávame o (ne)kvalite miestnych trás a značenia. Nakoniec sa so mnou lúčia s odporúčaním nocľahu a so slovami, že tu medvede nie sú, že sa nemusím báť. Trošku ma to prekvapuje, lebo mám pocit, že som počas turistiky túto vetu z úst nikoho na Slovensku nepočul. Vtipné je, že o pár kilometrov ďalej narazím na tabuľu varujúcu pred zvýšeným výskytom šelmy v danej lokalite...

Je síce popoludnie, no slnko práve začalo naplno piecť. Ticho závidím klimatizované kabíny kombajnistom, ktorí sa usilovne venujú žatve na poliach, ktoré križujem. Za poľami po asfaltke prichádzam do obce Horné Zahorany, kde si dopĺňam vodu a vyrážam smerom na Maginhrad. Ako názov napovedá, je to zrúcanina hradu a zároveň je tu aj rozhľadňa so skutočne panoramatickým výhľadom. Prichádzam sem akurát so západom slnka a užívam si samotu na krásnom mieste.

Napriek tomu, že cyklisti mi odporúčali spať na rozhľadni, na jej stene nájdete varovanie a zákaz nocovania na nej a v nej. Vzhľadom na nestabilné počasie a to, že ide o zďaleka najvyšší bod v krajine, tomu plne rozumiem a poberám sa o čosi nižšie k robustnému prístrešku. Vešiam hamaku a zmorený dnešným teplom zaspávam. V noci prišiel dážď a schladil rozpálenú krajinu.

3. deň

Maginhrad – Nižná Pokoradz – Rimavská Sobota – Kurinec – Dužava – Chata Bučoň pod Veľkým Bučňom

Ďalším problémom na Ceste Márie Széchy je nedostatok miest na prenocovanie, a tak ma dnes čaká vcelku náročný a dlhý deň, počas ktorého by som chcel prísť ku chate Bučoň pod Veľkým Bučňom. Mala by mať celkom priestranný prístrešok, ktorý by ma ochránil pred prípadným dažďom.

Kráčam ligotavou trávou naspäť do dediny Horné Zahorany, odkiaľ pokračujem asfaltkou popri dozrievajúcich hruškách, lemujúcich pokojnú rannú cestu, smerom k Pokoradzským jazierkam. Prírodná rezervácia je, podobne ako Tŕstie, sústava mokradí s ohrozenými rastlinnými a živočíšnymi druhmi. Ak sa k nej chcete dostať bližšie, musíte prísť cez les až k okraju skalného brala, z ktorého je vidieť celé chránené územie.

Prechádzam mestskou časťou Nižná Pokoradz, podľa ktorej dostali jazierka pomenovanie, a potom sa cez záhradkársku oblasť blížim do Rimavskej Soboty. Fascinuje ma kontrast na tomto mieste. Niektoré chalúpky sú očividne len víkendovým útočiskom dôchodcov a ich záhradky sú preplnené zeleninou. Ďalšie budovy sú presným opakom. Betónové vilky, pred ktorými sa namiesto paradajok vyníma Mercedes. Alebo dva.

Rimavská Sobota je vskutku sympatické mesto. Napriek tomu, že tadiaľ nevedie značka, sa oplatí odbočiť a ísť cez Hlavné námestie. Som tu prvýkrát a zaujal ma vysoký počet historických budov, ktoré sú pekne zrekonštruované.

Posilnený kofolou po krátkej odbočke kráčam asfaltom smerom k vodnej nádrži Kurinec. Z mesta tam vedie cyklotrasa, ktorá je úplne skvelá a má tri prístrešky so sedením, no chýba jej jediný kúsok tieňa. Napriek obednej hodine tu stretávam mnoho mladších i starších cyklistov a bežcov.

Situácia v okolí vodnej nádrže pripomína predchádzajúcu záhradkársku osadu; chalúpky i vily so súkromným prístupom k vode. Na odporúčanie známej sa však nejdem kúpať. Okolo celej nádrže som aj tak nenašiel vstup, ktorý by nebol spoplatnený. Nuž, nedá sa nič robiť a aj dnes bude zdrojom ochladenia dážď.

Dážď veru prichádza hneď za Kurincom, no ako to býva na cestách, pútnik má vždy šťastie a miestny, ktorý okolo mňa prechádzal na štvorkolke sa ponúkol, že ma odvezie z dažďa. Pred tým, ako ma vyložil za Dúžavou, mi ešte nabral vodu a dal zopár domácich paradajok.

Kráčam znova po okraji lesa. Toto je posledné stúpanie celej cesty, ubezpečujem sa v duchu. Zajtra už len dole do Fiľakova. Ak by ste hľadali studničku pri rázcestníku nad Mojínskou kyslou, našli by ste síce aj turistickú tabuľku, aj značku na strome, no nenašli by ste vodu. Navyše by ste si pravdepodobne (rovnako ako ja) našli nohy doškriabané od černíc.

Stúpam stále ďalej a za sebou nechávam osamelé domčeky na lazoch spolu s traktormi, ktoré okolo nich kosia trávu. Cesta popod stromy je príjemná, a tak postupujem rýchlo. Žiaľ, radosť ma čoskoro prejde, lebo od Trojchotára nasleduje najhorší úsek.

Červená značka tvrdohlavo ukazuje kamsi do lesa, v ktorom nevidieť ani náznak cestičky. Sprvu skúšam ísť po značke ako správny turista, no piaty padnutý strom ma donúti otočiť sa a spotený a doškriabaný sa vydávam k rázcestníku Nad Čentou po poli. Mám šťastie, lebo pole je pokosené. V opačnom prípade by som si musel vybrať, či sa chcem predierať po pás v černiciach alebo v pšenici.

Po príchode na miesto, kde chcem nocovať, sa celkom poteším, lebo strecha verandy vyzerá byť robustná a veranda samotná je priestranná a nie je pod ňou mokrá pôda. Pri západe slnka si pripravujem večeru a odháňam komáre. Nebo je krásne čisté a je vidieť prvé hviezdy...

4. deň

Chata Bučoň pod Veľkým Bučňom – Fiľakovo

Okolo tretej ráno sa počasie prudko mení. V hamake ma zobudí prudký studený vietor. V diaľke počuť hromy. O par minút sa cítim ako by som bol v autoumývačke. Voda sa leje z každej strany, dážď hučí na streche prístreška. Blýska sa s takou frekvenciou, že miestami je vidieť ako za dňa. Hromy sa ozývajú blízko aj ďaleko. Cele to trvá takmer hodinu, počas ktorej v sebe objavujem akýsi praveký strach z búrky a bleskov, ktorý vyhnal našich predkov do jaskynných úkrytov. Keď sa búrka presunie ďalej, zaspávam zabalený v spacáku, skrútený pod stolom.

Prebúdzam sa do krásneho, aj keď mokrého rána. Balím veci a pokračujem smerom na Veľký Bučeň. Nachádza sa tu vojenský radar a cesta by mala viesť poza objekt. Píšem mala by, pretože nie je možné, aby niekto touto cestou vyšiel smerom hore, alebo zišiel dole. Je tu len žihľava a kríky bez náznaku priechodu. Otáčam sa teda a do dediny pokračujem pohodlnejšou asfaltkou, na ktorej mi cestu zahatí pár popadaných stromov, obetí včerajšej búrky.

Záver cesty vedie len po asfaltke a nie je nijako špeciálny. Do Fiľakova prichádzam pomerne skoro, a tak ešte absolvujem prehliadku hradu a tiež krytu využívaného počas vojny, ktorý je vytunelovaný do hradnej skaly.

Kým sa dostanem z Fiľakova, tak sa ešte pomotám pri veľkej železničnej stanici. Pred nejakým časom ju zavreli, a tak sa na vlak dostanete len z menšej zastávky vzdialenej pár stoviek metrov. Je dobré vedieť túto informáciu dopredu, a nie ako ja, 10 minút pred príchodom vlaku stojac na "hlavnej" stanici.

Záver

Cesta Márie Széchy je miestami ľahká prechádzka širokými lesnými cestami, ktorú by ste mohli prejsť aj na bicykli, inokedy je to zas skúška nervov a boj s vegetáciou či dokonca blúdenie. Napriek tomu ponúka pre odhodlaných zaujímavé miesta plné histórie a ukáže kraj Slovenska, kde noha turistu zablúdi málokedy. A pokiaľ to niekedy bola cesta za láskou fyzickou, dnes je to cesta z lásky k prírode.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek