Trasa

Lysá Poľana – Mickievičove vodopády (Wodogrzmoty Mickiewicza) – Morské oko / Rybie pleso (Morskie Oko) – Čierne pleso (Czarny Staw pod Rysami) – Skalny Żleb Rysów – Rysy a späť

Začíname na Lysej Poľane, na našej strane hranice. Je približne šesť hodín ráno, teplota okolo -16 °C. Za mostom cez Bielu vodu sme v Poľsku. Momentálne je medzinárodný priechod určený len pre peších, autá musia ísť cez obchádzku Podspády – Jurgov (Jurgów). Míňame „zmrznutého” vojaka na stráži so samopalom, veľký poľný stan a policajné auto so spiacou posádkou. Vykračujeme po asfalte k poľane Palenica Białczańska s parkoviskom pre autobusy a autá. Turisti tu platia (ako všade v poľských Tatrách) vstupné, momentálne 9,- PLN, zľavnené 4,5 PLN. Teraz je však búdka prázdna. Ušetríme, aj keď nemáme problém s poplatkom, vídavame ho dobre využitý.

V lese je ticho. Zhasíname čelovky, zasnežená asfaltka nám ukazuje cestu. Z času na čas sa kocháme hviezdami nad Javorinskou Širokou. Pri Mickievičových vodopádoch (Wodogrzmoty Mickiewicza) prichádza náznak ranného brieždenia. Stretávajú sa tu dve doliny. Dolina Roztoki, ktorá napája vodopády, a Dolina Rybiego Potoka. Spomínam, ako sme pred pár rokmi v Doline Roztoki vybehli na zimné túry na Kozi Wierch a Szpiglasowy Wierch. Tentokrát pokračujeme druhou dolinou - Rybiego Potoka.

Miestami turistická značka odbieha do lesa, aby sme vynechali zopár serpentín cesty. Sporadicky sa objavujú prvé autá, pravdepodobne z chaty či TPN. Od obratiska konských povozov sa začína otvárať scenéria hradby štítov nad Rybím plesom (Morskie Oko). Snažíme sa zahliadnuť Niżnie Rysy a samotné Rysy. Vidíme impozantné Mengusovské štíty. Mnich postupne naberá tvar pre neho typických ostrých zrázov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Niečo po ôsmej sme pri turistickej chate Schronisko PTTK Morskie Oko. Pred chatou je zopár ľudí, inak ospalé ľudoprázdno. Dopĺňame si tekutiny a energiu. Dávame si návleky a obúvame stúpacie železá. Prepočítavame letné časy smerovníka. O chvíľu kráčame po plese. Gorali ho odpradávna volali Rybim Stawem (Rybie jazero), prípadne sa nazývalo Polskim Stawem (Poľské pleso), tiež Białym Stawem (Biele pleso), či Zieloną Wodą (Zelená voda).

Neskôr ho nemeckí osadníci a turisti nazvali Morskim Okiem (Morským okom), keďže sa verilo, že tatranské plesá sú spojené s morom. K miestnej histórii patrí aj tzv. Spor o Morské oko. Datuje sa od konca 16. storočia. Pôvodne nepresne vymedzená štátna hranica viedla cez Morské oko / Rybie pleso a Dolinou Rybiego Potoka. V roku 1902 arbitrážny súd medzi Uhorskom a Rakúskom rozhodol o terajšom trasovaní hranice.

Po hladine do žľabu

Ako kráčame po zamrznutej hladine, v diaľke vidíme zopár bodiek stúpajúcich hore. Teší nás pocit, že tam nebudeme sami. Domáci znalci hádam vytýčia a prešliapu cestu. Zatiaľ sme hore boli iba raz, a to na jeseň, pričom zimné tyčové značenie sa v poľských Tatrách neosádza ani k ich najvyššiemu štítu. Príkro stúpame k terase Čierneho plesa (Czarny Staw pod Rysami). Oceňujeme mačky na nohách. Pleso je druhé najhlbšie a tretie najväčšie v Tatrách. Mimochodom, po najväčšom sme pred chvíľou išli. Je tu železný kríž s letopočtom 1835, bol vyrobený z tatranských rúd v Kuźnicach a osadený v roku 1836. Pokračujeme priamo na druhú stranu.

Teraz začína ozajstné stúpanie, a to až na vrchol. Zisťujeme, že serpentíny, ktoré sa z diaľky javili ako traverzy, nie sú dielom „pešiakov”, ale lyžiarov. Máme ideálne podmienky. Lavínový stupeň je 2., na nosnom snehu bez ľadu je do 20 – 30 centimetrov prašanu, nejako extrémne sa neprebárame. Má mrznúť, rátame s celodenným tieňom, takže sa sneh nebude lepiť na mačky. Fúkať nemá.

Najskôr chodník pokračuje v smere, v akom sme prišli. Neskôr sa stáčame vľavo a relatívne zvoľna naberáme výšku k Bula (Guľa) pod Rysami (2054 m). Je to náhorná plošina s niekoľkými dominujúcimi kopami kameňov, pričom jej okraj padá takmer kolmo dole. Je ľahko identifikovateľná od Morského oka. Na jej úrovni sa začíname približovať ku skalám úpätia masívu Rysov. Prichádzame k traverzu. Odkladáme si turistické paličky a berieme do ruky čakan. Prípadné pošmyknutie by hrozilo dlhým zošmyknutím sa s možnými fatálnymi následkami. Keď sa dostávame na dotyk ku skale, sklon sa zväčšuje. Zasekávaním rúčky čakanu si pomáhame v postupe nahor.

Dobiehame jedného turistu. Z rozhovoru sa dozvedáme, že vychádzal zo Žiliny o tretej ráno. Bol tu aj medzi sviatkami, ale pri lavínovej trojke sa vtedy všetci otočili. Púšťa nás vpred. Evidentne je to typ „kochajúceho” sa horala. Po ľavej strane si všímame skalný hrebienok, v ktorom sú pod snehom schované reťaze letnej cesty. Nielen na základe nadmorskej výšky z hodiniek, ale aj podľa miesta odhadujeme, že máme pred sebou poslednú tretinu výstupu. Čím sme vyššie, tým viac sa žľab zužuje. Predbiehame dvojicu nie poľsky hovoriacich turistov.

Neskôr sa dáme do reči s ďalšími, ktorí schádzajú z vrcholu. Do sedla to máme ich odhadom hodinku a potom „łańcuchami” (reťazami) desať minút na vrchol. Ešte sa dozvedáme, že im vďačíme za prešliapaný chodník, ktorý sa zavše po ich zostupe stáva jednou rozbitou masou snehu. Zostáva mi ho nanovo obnoviť.

Pri pravidelných prestávkach sa kocháme pohľadom na najťažšiu značenú cestu - Orla Perć (Orlia prť) s najvyšším poľským štítom ležiacim mimo hranice, je to Kozi Wierch (Kozí štít). Vľavo vidíme sedlo Zawrat (Závrat). Spomínam na ďalšiu túru doň na jar po snehu. Rozpoznávame dvojvrchol najzápadnejšieho štítu Vysokých Tatier Svinica (Świnica). Na ňu a Kondratovu kopu sme vybehli zo Zakopaného. Za ňou vidieť Červené vrchy. Najbližšie k nám sa ukazuje Hrubý štít (Szpiglasowy Wierch).

Neskôr sa míňame s ďalšou dvojicou zostupujúcich. Posledné úseky sú skala pod snehom, a tak si pomáhame zobákmi čakana. Konečne sme v sedle. Na reťaziach sa vyhýbame s dvomi alebo tromi turistami. Zopár výšvihov a sme hore. Na slnku, v teple a s výhľadmi. K doterajším pohľadom pribudla slovenská strana. Od Mengusákov, Kôprovského štítu, Kriváňa, Satana, Žabích plies, Vysokej, Končistej až po Gerlachovský, Slavkovský, Lomnický štít či Belianske Tatry. Sme tu dovedna len štyria. Aký kontrast oproti letnej sezóne. Dvojicu návštevníkov vystrieda druhá, ako neskôr zistíme, sú to chlapci z Bieloruska. Je niečo po trinástej hodine, poberáme sa dole. Prvú polovicu túry máme za sebou, druhá nás ešte len čaká.

Návrat

Pri zostupe žľabom (Skalny Żleb Rysów) pozorujeme, že niekoľko turistov vystupuje nahor. V takomto príkrom klesaní je nebezpečné sa pošmyknúť či zakopnúť. Je to tu úzke, všetci sme navzájom v jednej línii. Kamaráta púšťam pred seba aspoň niekoľko desiatok metrov, aby bol aký – taký rozostup, šanca na vyhnutie sa, zamedzeniu stretu. Keď si pomyslím na minuloročnú príhodu z mája, keď jeden turista prepichol pri páde mačkami prilbu druhému, tak radšej volím zostup tvárou k snehu a idem ako rak pospiatky so zapichnutým čakanom pri každom kroku.

V mieste náhornej plošiny Bula začínam kráčať vzpriamený. Predbiehame zopár cúvajúcich turistov. Klesanie k Čiernemu plesu (Czarny Staw pod Rysami) je nekonečné, asi ako každý zostup. Potom nám zostáva dôjsť k chate, kde sme približne o 16-tej. Dožičíme si tradičný poľský bigos a po hodinke prestávky sa dávame na pochod. Pôvodne sme chceli prespať na Morskom oku a na druhý deň zájsť na Hrubý štít (Szpiglasowy Wierch) či aspoň pozrieť Chalubinského vráta (Wrota Chalubińskiego). Sem viedla ďalšia naša jarná túra v snehu. No predpoveď počasia sa kazí, a tak po tme prichádzame o 19-tej na Lysú Poľanu. Zajtra pôjdeme navštíviť Slovenský raj, pravdepodobne roklinu Piecky, ale o tom zase inokedy.

Krátke video z túry

Užitočné odkazy, zdroje a ďalšie súvisiace články

• Morskie Oko
• Spor o Morské oko
• Czarny Staw pod Rysami
• Dvadsať najkrajších túr v poľských Tatrách v čase uzávery na Slovensku
• Prvý sneh v Tatrách

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek