Osobne nenávidím autobusy. Po prvé je to stiesneným priestorom a po druhé neurotickými autobusármi. Neviem, čím to je, ale asi jednou z podmienok zamestnania vodič autobusu je byť cholerik. Najskôr na vás autobusár vrieska, keď chodíte na základnú školu. Lebo ste malá ľahká obeť a napr. nemáte dobrú fotku na preukážke alebo inú somarinu. Potom na vás vrieska, keď ste na strednej alebo vysokej škole, lebo neverí, že ste ešte študent.

No a keď ste konečne bežný dospelý, tak na vás vrieska, lebo nemáte nablýskané topánky, nevoniate po fialkách a máte veľký batoh. Aj preto často plánujem túry tak, aby som začínal a končil na železničnej stanici. Síce vlaky vždy meškajú a určite nestihnete vyhliadnutý prípoj. Ale nikto s vami nemá problém.

Navyše, k vlakom mám osobne prirodzený sentiment od mala. A tak to bolo aj teraz. Do Stakčína som sa trepal z trasy poľskej Beskydskej magistrály (GSB) aj preto, aby som nemusel použiť autobus. V posledný deň trasy sem prichádzam skoro. Stíham druhý ranný spoj okolo 8.00 h. Ani som nedúfam, že ho stihnem.

Nemám vo zvyku sa domov ponáhľať a preto rozmýšľam, ako si cestu domov, paradoxne, predĺžim. Rád prechádzam aj železničné trate. Preto si kupujem lístok do Prešova a potom uvidím, ako ďalej. Zároveň sa tak vyhnem náhradnej autobusovej doprave pri Michalovciach. Pekným vlakom zvaným „Dunihlav“ sa prepravujem do Strážskeho. Na stanici je mierna panika, lebo nikto nevie, kde stojí vlak smer Prešov. Starý motorák (tzv. motorový bad boy) však nakoniec nájdem. Už sa teším, keď sa pohneme a začnem spoznávať novú trať, po ktorej som ešte nešiel. Najväčším trhákom je vysoký viadukt v mestečku Hanušovce nad Topľou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta pomaly odsýpa a ja si vychutnávam pekné výhľady na Slanské vrchy z východnej strany. Odtiaľto na ne často nepozerám, a tak je to pre mňa výnimočný pohľad. Jedna zaujímavosť po ceste je aj v meste Vranov nad Topľou. V miestnej železničnej stanici sídli niekoľko herní s automatmi. To proste nevymyslíš. Medzičasom mi píše kamarát, že sa vracia z túry a o hodinku bude na stanici v Košiciach. Preto si hneď kupujem lístok z Prešova do Košíc. Kvôli meškaniu však stíham prestup len s behom na perón a nastupujem, už keď sa vlak takmer pohýna. Pôvodne som si chcel dať hodinovú exkurziu po Prešove, no nakoniec to vypálilo inak.

Veziem sa teda cez Kysak do Košíc. Cestou sa snažím kúpiť si ďalší lístok na rýchlik domov. Pri všetkých mi však vyhadzuje, že miesta sú vypredané. Pomaly prepadám panike a začínam rozmýšľať, kde v okolí Košíc budem do rána bivakovať. Prinajhoršom vybehnem do sedla pod Vysokým vrchom. Konečne som na košickej stanici, kde sa stretnem s kamarátom. Vlastne neviem, či sa úplne môžeme nazývať kamaráti, lebo sa fyzicky vidíme tak raz za dva roky. Ale asi áno.

Najskôr idem vyriešiť lístok. Nechce sa mi veriť, že by bolo na južnej trati vypredané. Našťastie im prestala len fungovať aplikácia a lístok dostanem. Medzi Košicami a Turňou nad Bodvou je však náhradná autobusová doprava. Vraj kvôli prácam na trati. Veľmi ma to nepoteší. Ideme si sadnúť do akéhosi staničného baru. Vonku sa medzitým spúšťa silný dážď. A ja rozmýšľam, kde asi budú stáť autobusy. Po hodinke strávenej v domnienke, že mám čas, zisťujem, že času až tak veľa nemám.

Rýchlo si teda ešte zbehnem kúpiť do obchodu jedlo a potom v lejaku hľadám autobusy pred stanicou. Nájdem ich tak v poslednej chvíli. Batoh dávam do kufra a s ťažkým srdcom sledujem, ako na moju drahú výbavu hádžu iní ľudia svoje tašky. Ďalšia vec, čo na autobusoch neznášam. Ešteže som z batoha vybral veľkú bedľu, čo som našiel. Už by z nej bola praženica. Len vyzerám ako poloretardovaný, keď nastupujem do autobusu v jednej ruke s obrovskou bedľou a v druhej s dáždnikom. Aj šofér na mňa pozrie krivým okom, ale nič nepovie.

Pohýname sa z Košíc a v Turni nad Bodvou zas v lejaku prestupujeme na vlak. Už len dúfam, že sa budem v kľude viezť až do Zvolena. Aj to tak najskôr vyzerá. Užívam si teda jeden za najkrajších železničných úsekov u nás. Pomedzi planiny Slovenského krasu je to nádhera. Nikdy ma tunajšia trať nezunuje, ani keď tadiaľto pôjdem stopäťdesiaty krát. Medzi cestujúcimi sa však začína šuškať niečo o ďalšom prestupe. No mne sa to nezdá. Však nie je nič napísané ani na stránke ŽSR ani ZSSK. Nakoniec sa to však potvrdí.

Rieka Slaná zatopila železničnú trať, a tak musím v Rožňave opäť prestúpiť do poondiateho autobusu! Opakuje sa chaos na stanici. Hádzanie kadejakých tašiek na môj drahocenný výstroj a tiež pocit poloretarda pri nastupovaní s obrovskou bedľou v ruke. Nuž ale za fajnú vyprážanú bedľu to stálo. Autobusom sa teda presúvame do mesta Tornaľa, ktoré budem asi vždy volať Šafárikovo.

Cestou sledujem zaplavený južný Gemer. Silné búrky napáchali značné škody. Na stanici nastáva chaos číslo štyri. A ja v zmätku zabúdam v autobuse dáždnik. Bol síce v mierne horšom stave, no precestoval som s ním Česko, Balkán, GSB a ďalšie rôzne trasy. No a teraz skončí v rukách neurotického šoféra a pravdepodobne poletí do koša. Chudák dáždnik.

So značným meškaním konečne vlakom pokračujeme smer Zvolen. Najskôr ide cesta normálne, no za Lučencom ide vlak akosi neprirodzene pomaly. Až zastavíme na stanici a zrejme poriadne nasratý rušňovodič ide k zadnému vozňu vlaku. Tam sa mierne dymí z podvozku. Zablokovalo brzdu na vozni. Ešte s niekým tam potom trieska kladivom, zrejme po brzde. Za poriadnej dávky preklínania všetkých svätých sa to zrejme podarí za pár minút opraviť.

Potom pokračujeme až do Zvolena v normálnom tempe. Samozrejme, prídeme tam s obrovským meškaním, takže prípoj som nestihol. Počítal som však s tým. Preto som si lístok ďalej ani nekupoval. Mám niečo vyše hodiny času, čo ma celkom poteší. Môžem si ísť nabrať parádny medokýš, ktorý je hneď pri stanici a potom sa trochu pomotať mestom. Rýchlik samozrejme mešká, a tak mám na stanici ešte aj času.

Cesta do Novej Bane, je potom celkom v pohode, aj keď hodinu meškáme. Na stanicu prichádzame o 21.00 h. Tu musím absolvovať posledný, ôsmy prestup do auta a prepraviť sa domov. Cestovať vyše 13 hodín a popritom osem ráz prestúpiť pri ceste z najvýchodnejšieho konca republiky na Pohronie, tak to je už priveľa. Cítim sa, ako keby som cestoval z Vladivostoku do Moskvy po bájnej Transsibírskej magistrále a nie zo Stakčína do Novej Bane. Nuž ale, čo už. Až tak mi to neprekážalo a bol to ďalší bonusový zážitok k turistike. Vždy to bolo lepšie ako len tak kvasiť doma.

PS: bedľa prežila a boli z nej fajné "rezne".

Fotogaléria k článku