Štiavnicko navštevujem desiatky rokov a stále ma prekvapuje niečím novým. A to dokonca na miestach, kam sa opakovane vraciam. Nevraviac o tých, kde som ešte nebol. Aby druhých bolo menej, začal som realizovať pred pár rokmi osobný projekt. Snažím sa prejsť širší okruh pohorím, mne z väčšej časti neznámymi oblasťami. Okrem jednej etapy, vlastnú Banskú Štiavnicu obchádzam. Začal som v Krupine a posledný úsek skončil v Banskej Hodruši (Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník 1, Mariánske leto v Štiavnických vrchoch). Podarilo sa mi realizovať polkruh od východu cez sever k západu Štiavnických vrchov. Je čas na posun smerom k juhu.

Trasa

Banská Hodruša – Kopanice – sedlo Pleso – Richnavské jazerá – Sitno – Počúvadlianske jazero – Jabloňovce – Pečenice – Bátovce – Val obrov – Baďan – Klastava – Stará Hora – Sebechleby

Deň prvý, 24 km

Banská Hodruša

Keď vystupujem ráno z autobusu na konečnej v Banskej Hodruši, leto (aspoň meteorologické) pomaly končí. Počasie samozrejme kalendár ignoruje, globálne oteplenie je už fakt, dni budú horúce. Čo nesmiem ignorovať, sú kratšie dni. Momentálne ma čas netlačí. Absolvujem prechádzku centrom skrytým v bočnom údolí. Miesto som objavil len nedávno a fascinovalo ma. Odporúčam aspoň ku krátkemu zastaveniu. Čo ma potešilo, vidím mierny pokrok v rozvoji. Viem, nedožijem sa celkovej obnovy zabudnutého kúta, no aspoň tendencie idú dobrým smerom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pred samotným začiatkom pochodu zakotvím v Banskom dome. Kávička a niečo na zavodnenie mi spraví náladu. Normálne sa začínam tešiť na trápenie s batohom na chrbte. Je pol desiatej a začínam púť. Je to na môj vkus neskoro, no nie je to tu za rohom. Docestovať sem chvíľu trvá. Kráčam dole obcou. Obdivujem pár vkusne zrekonštruovaných objektov. Boli časy, keď región aj niečím bol. Obnovovať je čo. Netrvá to dlho a odbočujem z hlavnej cesty na vedľajšiu, vedúcu ku Kopaniciam. Krátko na to opustím aj túto. Len miestnou komunikáciou, obsluhujúcou riedke osídlenie, kráčam mierne stúpajúcim dnom bočnej dolinky vyznačenou turistickou trasou.

Kopanice

Kvalita cesty sa postupne znižuje. No niekoľko momentov ma utvrdzuje v názore, že toto bola pôvodná trasa k osade na hrebeni. Nekráča sa zle, som prakticky neustále v tieni lesa. Aj tu, hlboko v horách, narážam na domček akoby aj trvalo obývaný. Za ním nasleduje najstrmší úsek. Je však krátky a ja som na rovinke s prvým domom osady. Prichádzam ku katolíckemu kostolíku Kopanice-Baňa. Tu to už poznám. Po sedlo Pleso som prechádzal pred štyrmi rokmi (Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar nad Hronom).

Od kostola sa spustím ku Moderštôlnianskemu (Kopanickému) tajchu. Je tu letný kľud na peknom mieste. Len pár ľudí, možno traja kúpajúci sa. Ja si ani nohy neomočím, kráčam ani nie dve hodiny. Tekutinu poprajem telu zvnútra v neďalekom sympatickom reštauračnom areáli spolu s niekoľkými cyklistami. Polhodinka ubehla rýchlo a ja s poludním pokračujem v putovaní. Prejdem uličkou upravených domčekov.

Sedlo Pleso

Za osadou začínam poľnou cestou naberať výšku. Postupne sa otvárajú pohľady do krajiny: na miesta, kade som kráčal a aj na miesta, kde sa dnes budem len pohybovať. Po sedlo je to prekrásny úsek. Tak mi utkvel v pamäti a tak aj to dnes cítim. Zopakujem si krátku prestávku na krytom oddychovom mieste na vrchole stúpania s výhľadom na Sitno. S mojím príchodom odchádza z romantického miesta mladý párik. Len škoda tohto málo využívaného priestoru lúk a pasienkov. Zoschnutá tráva je skôr poľahnutá ako spasená. Svojou farbou je v kontraste so zelenými pokosenými priestormi.

Po samotné sedlo je to pohoda okrajom lúk, v tieni remízok bez veľkých prevýšení. Radosť kráčať. Pekné je to aj v samotnom sedle Pleso. To je veľkosťou len plieskom, no prítomnosť otvorenej vodnej hladiny, aj keď len na niekoľko lakťov veľkej, poteší dušu. Fotogenické. Neodopriem si krátku prestávku. Dôvodom nie je únava, ale atmosféra miesta. Treba si ju vychutnať. Že je miesto navštevované častejšie a to aj deťmi, dokumentuje malý zabudnutý plyšový medvedík usmievajúci sa z konárikov stromčeka.

Richnavské tajchy

Opúšťam známe miesta a z hrebeňa kráčam dole. Informačné tabule vravia o baníckej a inej histórii krajiny, o technických dielach postavených na týchto miestach. Niektoré prešli rekonštrukciou. Kráčam okrajom čerstvo obnoveného jarku na zber vody. Opustím značenú trasu. Mojím cieľom je objaviť krásy oboch Richnavských jazier. Malého aj veľkého. Priznávam sa, ešte som menšie nevidel a druhé len od cesty.

Malé je príjemné, obchádzam ho krajom až po plot drahého strediska. Neostáva mi nič iné, len predrať sa húštinou svahu k vodnému jarku s chodníkom. Privedie ma k niekoľkonásobne väčšej hladine Veľkého Richnavského jazera. Prečítam si informačné tabule. Priestor je nimi dobre vybavený a kto si ich chce aspoň zbežne prečítať, stratí dosť času. Banskoštiavnický geopark tu nie je prázdne slovo.

Ľudí je tu požehnane. Zdravím cyklistov, čo som videl pred pár hodinami. Voda je o poznanie čistejšia, ako bola v Kopaniciach. To v kombinácii s dnešným počasím zaplnilo brehy. Využijem lavičku na konci jednej z dvoch hrádzí. Zhodím si obuv a namočím si nohy. Chvíľka pohody, ani sa mi nechce odísť. Tak ako asi aj bobrom, ktorých neklamné pobytové stopy tu vidím.

Sitno

Čaká ma dnešný vrchol túry. V oboch slova zmysloch. Kúsok idem po asfalte a nenápadnou odbočkou do priestoru lúk. Je to úsek Rudnej magistrály. S Peťom som ju prešiel. No tu sme odbočenie prehliadli a po asfaltke sme sa na ňu znovu pripojili až za Evičkiným jazerom. Tak dnes vymažem časť restu.

Pekný kraj. Cesta rozsiahlou lúkou postupne naberá výšku, smeruje k telekomunikačnej veži na vrchole kopčeka. Znovu sa otvára nezabudnuteľný pohľad k Tanádu. Jasne vidím odlesnený hrebeň, z ktorého som pri Plese zišiel. Pre tieto momenty sa oplatí nesedieť doma. V takejto povznesenej nálade strácam smer. Pravdupovediac, ani pri repríze som neobjavil nič, čo by ma správne malo navigovať. Pomohla elektronika a zostúpil som správnym svahom k pokračovaniu značky popri starom, zanedbanom zbernom vodnom jarku. Ním, prakticky v rovine prídem do sedla Krížna.

Pred 15-tou začínam výstup na vrchol Sitna. Tunajším značeným chodníkom som ho ešte nikdy nezdolával. Stúpanie bude prebiehať v tieni lesa, čo vo vyšších teplotách oceňujem. Spočiatku je to skôr traverz svahu, potom skoro kolmo na vrstevnice. Stretám aj pár zostupujúcich. Po dosiahnutí stúpajúceho hrebienka je to len kúsok na Tatársku lúku. Začína tu PR v 5. stupni ochrany.

Z otvoreného priestoru lúky je nádherný pohľad na samotný vrchol Sitna. So zelene stromov pokrývajúcich z tejto strany oblý kopec vystupujú kamenné vežičky. V pozadí sa vypína telekomunikačný bielo-červený vysielač.

Prečítam si niečo o sitnianskych rytieroch a stúpam k vrcholovej plošine. Jej bralnatú hranu prekonávam pomocou nových kovových technických prostriedkov. Už nikto by nemal mať problém. Na vyhliadke sa zdržím len krátko, pár fotiek a idem ďalej. Na poschodie rozhľadne ani nevystúpim, prehodím len pár slov s pracovníčkou informačného centra v kolíske slovenskej turistiky. Je pol piatej a ja si objednávam občerstvenie na Chate Andreja Kmeťa.

Pobyt si tu vzhľadom k nutnosti dobitia mobilu patrične predlžujem. Preštudujem si dostupnú knižku venovanú štiavnickým tajchom. Zaujímavé dielo. Povenujem sa náučným tabuliam v okolí. Následne pozornosť venujem stádu kôz, oviec a netradične somárov pasúcim sa za elektrickým ohradníkom. Asi bol môj záujem uveriteľný. Zastaví sa totiž pri mne pani, čo sa tu starala o zvieratá a prebehne pomerne dlhý rozhovor.

Stádo je tu v rámci projektu aktívneho obhospodarovania chráneného priestoru. Ani jeho zloženie nie je náhodné. Každý druh spása iným spôsobom a konzumuje iný druh rastlinstva. Počet zvierat je tiež presne definovaný, aby došlo k naplneniu cieľa. Moja spolubesedníčka je ich majiteľkou. Denne prejde desiatky kilometrov, aby sa im venovala podľa potreby. A to doma na farme má dobytok a kone. O problematike hovorí s takou erudovanosťou a zanietením, že jej až závidím. Čo už nezávidím, tak to je jej každodenný režim. Nechápem, ako to môže štíhla žena vydržať. Neviem posúdiť, kde končí pracovné zanietenie a kde začína workoholizmus. Tak či tak, takíto ľudia sú soľou zeme. Krajina, kde žijú, má ešte šancu.

Nerád odmietam jej ponuku na zvezenie autom, ale aj ja mám svoje zásady. Nespoznáš krajinu spoza okna auta. Takže asfaltkou kráčam naklonenou, sčasti otvorenou planinou. Pár momentov venujem starším zbytkom valov starovekého hradiska. Prichádzam k zrúcanine stredovekého hradu. Od poslednej návštevy sa tu veľa toho nezmenilo. Je tu však pekne a čisto. Opustím opevnený priestor rozsiahlej plošiny. Mýtické Sitno nechávam za sebou.

Počúvadlo

Pri prameni Granty opúšťam cestu. Chodníkom, ktorý traverzuje vrch, sa vraciam na Tatársku lúku. Ešte jeden pohľad na Sitno v začínajúcej sa zlatej hodinke a značenou trasou zostupujem k Počúvadlianskemu jazeru. Keďže jeho súčasťou je NCH, aspoň krátke informačné prestávky mi predlžujú zostup. K tajchu prichádzam až o siedmej večer.

Dnes tu mali úspešný deň. Aj teraz večer je tu veľa návštevníkov. Som si vedomý, že o chvíľu bude prichádzať noc. No hlad má navrch. Dám si aspoň polievku. Neoslnila. Reparát skúsim vedľa s langošom so syrom a smotanou. Lepší variant večere. A čo bolo vrcholom večerného menu? Trojeurový čierny pelendrek zapíjaný pivom. Divné, no nielen telo, ale aj dušu potešilo.

Bivak

Rýchlo nahadzujem batoh a kráčam hrádzou vedľa pokojnej večernej hladiny jazera. Cieľ je kdesi tam, kde budem tráviť noc. Presne to neviem. Prichádzam do miest, kde som nikdy nebol. Začína tu hranica mojej terry inkognity. Koniec známeho, začiatok miest za hranicou poznania, kde je možné všetko.

Teraz nahadzujem ostrejšie tempo, nech sa aspoň v akom-takom šere presuniem čo najďalej. Od tajchu pokračujem chodníkom, čo ani chodníkom nie je. Je to skoro promenáda s oddychovými lavičkami, informačnými tabuľkami so skoro vodorovným priebehom. Mám dojem, že prebieha v línii vodného jarku.

Kráča sa mi bez problémov. Prichádzam k miestam s výhľadom do krajiny. Široká kotlina zaplnená mozaikou zelených lúk a lesíkov. Tam kdesi, skôr predpokladám ako vidím, leží obec. Pekný pohľad. Skúsim zistiť, ako sa volá v navigácii. Dozviem sa dve informácie. Dedina sa volá Dekýš a ja som mimo trasy. V situácii, keď ubúda svetla každou minútou, som stratil najmenej štvrťhodinku.

Urýchlene sa vraciam. Nachádzam správne odbočenie. Už to nie je promenáda, ale bežná lesná cesta s jej záludnosťami. Nasadená čelovka neprináša efekt. Vydáva čoraz slabšie svetlo. Baterky neočakávane končia svoj životný cyklus. Pri prvej príležitosti opustím temný les na predsa svetlejší, otvorený priestor Sklenárovej lúky. Zaujme ma ostrovček či oáza niekoľkých stromčekov v strede. Tam budem tráviť noc. Výraz tráviť sa ukázal správnejší ako spať. Po nie dlhom intenzívnom zážitku už som toho moc nepospal. Mojej psychike „To“ dalo zabrať. Kto by chcel vedieť o čo kráčalo, prečítať si môže v plánovanom článku (Bivak na Sklenárovej lúke).

Mám teda možnosť rekapitulovať prežitý deň. Považujem prvý deň putovania za úspešný. Prechádzal som síce vychytenou, mne známou oblasťou, no časť trasy podsitnianskou krajinou mi bola neznáma. Počasie krásne letné, krajina úchvatná, ľudia príjemní. A nočné intermezzo? Neznáme „to“. V tom momente mi nebolo všetko jedno. Teraz bude spomienka na to len dobrodružstvom, čo sa objaviteľovi neznámych oblastí môže stať.

Pokračovanie uverejníme čoskoro

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek