Palo: Uzasne pribehy, kazdy pribeh z hor je silny, tiez som zazil blesky a burku na Paradise, viem co je to za strach, i ked az take extremne ako to Ty popisujes to nebolo. Chcel som len povedat, ze i ked to nie je ako za "starych" casov, ale i my mame nase vybavenie a vyzbroj na piedestali a pomaly s nim chodime spavat. Vzdy sa nesmierne potesime kazduckej slucke alebo karabinke, je to pre nas ozajstny majetok. Vazime si to nielen pre to, ze je to nesmierne drahe ale aj preto, lebo od toho zavisi zivot kamarata. Avsak vzdy budeme z otvorenymi ustami pozerat na vykony lezcov z minulosti.

Palo : o.i. - nespojene jadra - toto pocujem prvykrat. Dobra nocna mora.

Tento článok „Stopy (ne) dávnej minulosti“ mi nejako unikol, čo ma mrzí. Presne totiž vystihuje naše „zlaté časy“ v Tratrách a v iných horách. Nemôžete sa čudovať, že sme zažili toľko príbehov, že by sme s nimi zavalili celý HIKING – keby v tých časoch existoval. Presne ako ten človek na obrázku som vyzeral aj ja. Iba prilbu som mal inú – červenú Cassidu Alpina. Aj ten popis výstroja sedí, presne tak to bolo. Nemôžete sa čudovať, že som omrzol v štrikovaných vojenských prstových rukaviaciach, aké si dnes kúpite bežne u každého „Číňana“. Vtedy ani toto nebolo bežné, tie fasované na vojne sme si vysoko cenili. S bratom sme vtedy mali biele lano, až neskôr som si kúpil modré a bol som z neho celý natešený. Problém lán z Juty Boletice spočíval v tom, že ho vyrábali v socialistickom podniku a moc sa s tým nebabrali. Keď počas výroby skončilo jedno jadro na veľkom bubne, kľudne nadpojili ďalšie a ten nešťastník, ktorý si kúpil lano práve z tohto úseku ani netušil, že má pod úpletom 2 nespojené jadrá. Viem, že sa to vtedy riešilo na horolezeckom zväze, lebo sa pri tom aj niekto zabil. Normálne ale držali dobre, zopárkrát som si to vyskúšal natvrdo. Vám sa to žije, ale skúste preliezť napr. takú Hokejku na Lomničák s takou výbavou, akú má ten človek na fotke. Vo vibramách – „Popradkách“ to veru nebola žiadna sranda. Vtedy ani neboli sedačky, sadali sme si do plochej slučky, a to vôbec nebolo len také „cvak a už sedím“. Neboli expresky, vklinence mi urobil kamarát, až keď som už dlhšie liezol. Karabíny boli z NDR a bol to pre nás hotový majetok. Mal som svojích 15 ks a liezol som s nimi až do úplného zodratia (ešte stále ich mám v pivnici). Občas to ale niekomu nevyšlo, kamarát raz na cvičných skalách sóloval, odsadol do skoby, karabína sa zlomila napoly a už ležal o 15 m nižšie v kriakoch. O čo sme mali horšie podmienky, o to viac sme sa snažili naplniť naše sny. S takou výbavou sme ale určite boli bližšie k prúseru. Ten Džantugan je moja nočná mora, z ktorej sa ešte stále občas skopávam. V živote som nebol tak blízko smrti. V amerických filmoch sa strašne dobre pozerá na akčných hrdinov, ktorí si zo smrti robia dobrý deň. Keď to ale človek zažije naozaj, moc sa mu na druhý svet nechce. Tá búrka nás chytila okolo 16:00 hod. pod vrcholom. Hore bola snehová, nižšie išlo o nenormálnu prietrž mračien. Po odznení bleskov sme začali tou istou cestou zliezať zasa dole a trvalo nám to až do rána do 5:00. V kuloári sa na nás valili masy studenej vody, občas som stál aj hodinu po pás v studenej vode v trhline a čakal, kým ku mne zlezú ostatní. Bola nám taká kosa a tak strašne nás triaslo, že som nedokázal ovládať svoju čeľusť. Na druhý deň som mal posekaný jazyk od drkotajúcich zubov a svalovicu čeľustných svalov. Nad ránom mi bolo jasné, že to asi neprežijeme. Vtedy som riešil vnútornú dilemu, či sa odviazať od ostatných a zísť dole sólo, kým ešte vládzem. Alebo ostať s tým, že asi skapeme. Jeden z našej pätice bol napr. môj spolužiak z VŠ a výborný kamarát. A bol už dosť letargický. Nechať ho tam, alebo nie ? Nevedel som si predstaviť, ako pôjdem povedať jeho rodičom, že som sa tam na neho vykašľal. Nakoniec sme to úspešne dobojovali a prežili. Podľa ruského doktora sme sa druhýkrát narodili. Minimálne jeden z nás bol už tak podchladený, že mu do smrti ostávala možno hodina. Toho sme do tábora už iba dovliekli. A viete čo bol najväčší paradox ? Ako prví v takýchto situáciách kolabujú najmladší a najzdatnejší chlapci, ktorí za normálnej situácie po horách doslova behajú. Čím to je, neviem. Možno nemajú dostatočne vyvinutý metabolizmus, dokážu síce podať maximálny výkon, ale rýchlo vyčerpajú svoje rezervy a potom končia. Naproti tomu bolo medzi nami dievča, z lezeckého aj kondičného hľadiska totálna „autsajderka“, ktorá mala byť iba do počtu. A práve ona pomáhala ratovať kolabujúcich chlapov. Už som zažil takéto hraničné situácie viackrát v živote a môžem potvrdiť, že keď ide do tuhého, ženy vydržia viac ako kone. Keď počujem výrazy typu „pán tvorstva“, vždy si na to spomeniem. Na ženy jednoducho nemáme.

Sona: bud si ista - dva clanky tyzdenne od Pala. Hekni mejl lavinárom a máš vyděláno.
Ked ale Palo spomina soclana ( cervene, modre, biele vid hiking.sk/…/stopy_nedavnej_mi… - tusim ze to bolo Bolatice. Ze sa firma volal Juta, je mozne, ale myslim, ze vtedy lana uz z juty neboli :-)

Uff, Palo, aj Tvoje prihody by veru vydali za samostatne clanky :) Ale mozem prezradit, ze od Pala mame pripraveny clanok o prechode Orlej prte v zimnych podmienkach.

Akorát by som to nazval ... denník začínajúceho turistu :-))))))

Dakujem Palo, ja sam verim, ze ma napriklad blesky v horach obidu:-).

Pekne napísané, dobre sa to čítalo. Prajem Ti veľa ďalších pekných lezeckých zážitkov. Pripomenul si mi moje lezecké začiatky, tiež som zažil rôzne divočiny a urobil viaceré psie kusy. Niekdy sa spätne čudujem, že som to všetko prežil a dožil sa vyššieho veku. Ja som to mal o to horšie, že v mojej mladosti nebol internet a takmer neexistovala horská literatúra, kde by človek získal nejaké skúsenosti. O lavínovej problematike sme vtedy takmer ani nechyrovali, naše vedomosti boli v porovnaní s dnešnými úplne biedne. Taktiež sme na tom boli podstatne horšie čo sa týka výstroja a oblečenia, hodne vecí sme mali „homemade“. Tiež som prežil šplhanie po jednom prameni zaseknutého lana, keď sme utekali zo Širokej veže z jednej štvorky v búrke a prietrži mračien. Naše lano zn. Juta Boletice sa našťastie v daždi zmenilo na tvrdý drôt a počas šplhania sa ani nepohlo. Druhý koniec bol beznádejne zaseknutý niekde hore a ten náš, po ktorom sme šplhali, aby sme uvoľnili zaseknutý prameň, nebol nijako zaistený. Držal ho iba náš anjel strážny. Tento šport sa nedá robiť celkom bez rizika, občas príde chvíľa, keď je to hop alebo trop. Potom treba mať aj šťastie. Prežil som aj ťažké omrzliny po zimnom lezení jednej štvrorky v severnej stene, kedy mi tak omrzli 3 prsty, že mi v nemocnici na vizite dávali už len 1 deň na to, aby sa v nich rozprúdila krv. Ak by sa nepohla, na druhý deň by som o ne prišiel. Chrirurg sa bol na ne počas vizity pozrieť a skalpel už mal nabrúsený. Najbližšie smrti som bol na Kaukaze, kde nás tesne pod vrcholom štvrotisícovky Džantugan zastihla prudká búrka. Prežil som vtedy zásah blesku (alebo silnejšieho výboja ?) do horolezeckej prilby. Sedel som bezmocne na pilieri ( ťahal som vtedy ďalšiu dĺžku), cítil som, že do mňa ide šľahnúť, po obidvoch stranách možno dvojtisícová stena a len som sa tak bezmocne pozeral, na ktorú stranu asi spadnem. Takéto pocity neprajem nikomu zažiť. Pamätám si, že som si hovoril, aké je to nespravodlivé – prekonal som takú diaľku, stálo to toľko peňazí, aby som sa sem nakoniec prišiel zabiť ? Dúfam, že Ťa takéto veci obídu a že zažiješ len samé príjemné veci.

Naozaj veselo napisane :-)) pekny clanok! cital som aj o tom Gerlachu, toto je znacne veselsie :-)))

Miso, vstycujem zlomeny palec hore :)

Hehehe. Velmi dobry clanok!!! :o)

pekne napisane Misko

Výborný článok

sadajuc si sem po stedrovecernej veceri a rozpravke...cakam, ze najdem nejaky pribeh vytiahnuty z vianocnej kopy... a tu horolezecky :)
ale super, Bacaardi :)
a hlavne vsetka cest, ja mam este stale pred lezenim v Tatrach respekt...dalej, ako na skalky sa zatial neodvazim...

Pekne citanie odfukujuc po stedrovecernom prejedani sa