Keď som na poludnie vystúpil nad inverziu na hrebeni pod Žiarom, a uvidel oblohu pokrytú vysokou oblačnosťou, celkom som sa potešil že nemusím hore čakať do západu slnka, a v kľude zostúpiť za vidna. Aj neskôr v cieli mojej cesty na vrchole Žiarskej holi to stále platilo. Ibaže tak ako vždy nesledujem čas, a na juhozápadnom horizonte sa začal načerveno vyfarbovať úzky pásik neba. Keď už farba toho pásika bola výrazne sýta, hovorím si že to už asi za ním zachádza slnko. Aké však prišlo prekvapenie keď zrazu to slnko vykuklo. Oslepilo ma tou najkrajšou a najžiarivejšou červeňou. Toto nádherné a nečakané predstavenie trvalo štyri minúty. Nočnej anabáze domov som sa teda nevyhol. No oplatilo sa zostať do konca...