Komentár
DoxaD k článku: Z Čierneho Balogu na Zbojská cez Obrubovanec, Kysucu a Klenovský Vepor Martin, trasy- moja srdcovka, tankodrom zo Sihly na Utekáč je už minulosť, už je nový asfalt a aj cyklisti si prídu na svoje. Železná brána a spol aktuálne boju …
+ 1 ďalší príspevok
Diskusná téma K článku: Zasneženou lesnou cestičkou
Diskusná téma K článku: Zasneženou lesnou cestičkou
Tichučko si našľapujem lesnou cestičkou. Je zamračené, kúsok hmlisto. Na pleciach mám poriadny batoh. Jeho váha spôsobuje, že sa v snehu a blate zabáram oveľa viac ako inokedy. Už mám za sebou pekných pár kilometrov. Z domu som odišiel ešte ráno za tmy, iba vo svite zopár pouličných lámp. Chcel som sa vyhnúť ľuďom, aby ma nikto nevidel. V kostole budem síce chýbať, ale nejako sa už vyhovorím pánovi triednemu učiteľovi, čo nás toľko dusí a kontroluje. Hneď v pondelok prichádzajú tresty za absencie a týždeň po škole s trstenicou, tomu sa chcem vyhnúť. Aj tak tam nechodím veľmi rád a beriem to len ako povinnosť.
"....Po jej otvorení som v nej našiel zopár fotografií, staré listy s dátumom spred 70-ich rokov a pamätnú medailu za účasť v odboji. To jediné zostalo po jeho bratovi Jánovi" - dalsi pribeh od Peta "Leto 1938 v Nizkych Tatrach" ciastocne suvisi aj s tymto zimnym pribehom, pretoze v nom vystupuju spominany Jan
Nadherny pribeh
čaky, Milan_ke: jaskyne sa dajú relatívne ľahko nájsť, treba ísť po červenej značke od sedla Repy (smer Kráľova studňa) a v jednom mieste sa cesta priblíži ku skalám. Tam treba hľadať miesto, kde sa dá zísť dole pod skalu... je tam aj strom, na ktorom je čierny pruh. A jaskýň je tam riadne veľa :)
Ďakujem za komentáre, som rad, že sa vám článok páčil.
Iny pribeh. Rozpraval mi ho pan, od ktoreho som kupil dom. Bol to etnicky Slovak, pochadzajuci z juzneho Madarska. Byval v dedine pri rumunskych hraniciach. Pocas druhej vojny bojoval v madarskej armade a sluzil tam ako tlmocnik, kedze ako Slovak pochopil vety v rustine.
Ku koncu vojny ich hnali na zapad. Kdesi pri Neizidersee ich odzbrojili a nechali tak. Nuz a vojaci sa vybrali domov. Peso, pretoze ziadna doprava nefungovala. Cestou sa museli volajako zivit, bo peniaze nemali.
Proste, trvalo mu pol roka, kym prisiel domov na rumunske pohranicie a tam, ked sa s nim zvitali, mu oznamili, ze ho napisali na Sovensko. Ani netusili ze este zije a tak on ked dosiel domov, po kratkom case sa mohol pobrat skoro tam, kde ho odzbrojili :-(.
Vyborne citanie! (Skala je to pekna).
Skutočne zaujímavý príbeh. Vďaka zaň, lebo o období Slovenského štátu sa veľa nehovorí, a keď už, tak zvyčajne kontroverzné veci. Ku vtedajším hraniciam pridám zaujímavosť, že vtedy najvyšší bod Maďarska bol vrch Skalisko (Volovec) vo Volovských vrchoch.
Príjemné čítanie. Hneď som si musel pozrieť, kade viedla hranica Slovenského štátu a som zase o niečo múdrejší.
hlboky pribeh. Aj som rad pocuval rozpravanie starych rodicov.
silny pribeh.
tie jaskyne som raz bol hladat aj ja, ale neuspesne. A to viem, ze tych jaskyn je tam viacero (tusim okolo 50).
Ďakujem ,nádherné. Príbehy starých ľudí zbožňujem stále sa rád do nich započúvam, v tomto prípade začítam. Naviac trasu dobre poznám, akurát Artúrovu skalu som ešte nenavštívil, ale po tomto príbehu tam určite budú smerovať moje kroky a asi si dám aj tú slaninku ;)ps: nikdy som nerozmýšľal kadiaľ presne viedla hranica slovenského štátu, ale tak, idem si to naštudovať ,aby som si to pri najbližšom turistickom prechode mohol pripomenúť...;)