Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Veľký Inovec
Veľký Inovec Zatvoriť

Túra Najvyššie vrcholy slovenských pohorí - 9. časť

Posledný zo série deviatich článkov, ktorými som vás previedol mojím putovaním po 51 najvyšších vrcholoch slovenských pohorí, pričom túto časť som nazval Stred a juh, pretože sa prejdeme po vrcholoch Vtáčnik, Sitno, Bralce, Španí laz, Pohanský vrch, Veľký Inovec, Ďurovie a ukončíme putovanie na Poľane.

Vzdialenosť
152 km
Prevýšenie
+4656 m stúpanie, -4656 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
7 dní
Obdobie
leto – 2020, 2021
Pohoria
Vtáčnik, Štiavnické vrchy, Ostrôžky, Krupinská planina, Cerová vrchovina, Pohronský Inovec, Javorie, Poľana
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1442 m n. m.
  • Najnižší bod: 214 m n. m.
Doprava
Zem. Kostoľany (vlak, bus)
B. Štiavnica (vlak, bus) - Počúvadlianske Jazero (bus)
Lučenec (vlak, bus) - Polichno (bus)
V. Krtíš (bus) - Str. Plachtince (bus)
Fiľakovo (vlak, bus) - Hajnáčka (vlak, bus)
Z. Moravce (vlak, bus)
N. Baňa (vlak, bus)
DT
SHOCart mapy
» č.482 Štiavnické vrchy, Krem… (1:40.000)
» č.483 Tribeč, Vtáčnik (1:40.000)
» č.484 Poľana, Muránska plani (1:40.000)
» č.1082 Vtáčnik (1:50.000)
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)
» č.1093 Kremnické vrchy, Poľan (1:50.000)
» č.1101 Poľana (1:50.000)
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)

Vtáčnik - Vtáčnik, 1346 m (23. 08. 2020)

Najvyšší vrch pohoria Vtáčnik je, na počudovanie, rovnako Vtáčnik. Dlho som sa chystal na jeho vrchol a po stretnutí s Jokom počas prechodu Rudnej magistrály nastal správny čas. Joko je turista z Prievidze, ktorého elán, chuť a energiu môžu mnohí jeho rovnako starí priatelia závidieť. Keď sme spolu putovali po Rudnej magistrále, nechcelo sa mi veriť, že jeho vek je naozaj taký, ako hovoril. Iste, však áno, a teda v jeho prípade výsostne platí, že vek je iba číslo. Jeho odkaz som dokonca našiel aj na skale vedľa chodníka na Vtáčnik, keďže je to pre neho domáci vrchol. Ale pekne po poriadku.

Vybral som sa vlakom do obce Zemianske Kostoľany a na túru sa so mnou vybrala aj moja známa. Neboli sme síce predtým na vážnejšej turistike, ale nemal som dôvod neveriť v jej kondíciu a schopnosti. Vystúpili sme z vlaku a najskôr sme museli absolvovať asfaltovú tortúru. Čakala nás totiž cesta cez Kamenec pod Vtáčnikom až na jeho koniec, kde sme sa konečne zbavili asfaltového povrchu a mohli si naše nohy oddýchnuť. Ešte sa k asfaltu neskôr vrátim. Všetko sme mali so sebou v batohu, tak sme sa ani nezastavovali v obchode. Na konci obce sme sa vybrali Gepňárovou dolinou po trase náučného chodníka Vtáčnik. Chceli sme si totiž prejsť aj ďalšie pekné miesta, ktoré skrýva náučný chodník. Hneď na úvod nás rozosmiala „lavička pre seniorov“, hneď som si na nej predstavil kamaráta Joka.

Chodník opustil dolinu a začalo sa tiahle a miestami aj pekne strmé stúpanie. Keďže chodník viedol kolmo na vrstevnice až po križovatku Siahy, kde sa spojil s modrou značkou. Kúsok pred smerovníkom bol pekne upravený prameň chutnej "podvtáčnikovskej" vody. Dobre nám padla, aj keď sme zásoby mali, tak predsa len čerstvá voda priamo z prameňa je mnohokrát priam živou vodou. Po chvíli oddychu sme stretli prvého dnešného turistu s rovnakým cieľom ako my. Ešte nás čakalo niekoľko desiatok výškových metrov výraznejším hrebienkom až na križovatku pod vrcholom, kde sme sa pripojili na červeno značenú hrebeňovú trasu Ponitrianskej magistrály, ktorá spája Handlovú s Nitrou a prechádza pohoriami Vtáčnik a Tribeč. Posledné kroky a pred nami sa otvorila vrcholová lúčka s krížom.

Približne od prvej tretiny stúpania sme kráčali hmlou, ktorá postupne hustla a vytvárala tak krásne scenérie a tajomné zákutia medzi stromami v lese. Verili sme, že na vrchole budeme odmenení výhľadom a že hmla sa rozostúpi. Mali sme po obede na vrchole šťastie a na malú chvíľku sa otvoril pohľad na krajinu pod nami s mestami Nováky, Prievidza a Bojnice. Trvalo to naozaj len pár okamihov, ale tieto nás tak posilnili, že sme sa otriasli z výstupu a chceli sa túlať ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vedľa na skale sedeli dve dievčatá, prihovorili sme sa, keď jedno z nich hovorí: "Veď ja ťa poznám." "To akože mňa?" pýtam sa sám seba potichu a jej nahlas, pretože mne sa nevynárala žiadna spomienka. Nakoniec sa ukázalo, že máme spoločnú známu, ktorá bola so mnou na Rudnej magistrále a z jej fotografií ma spoznala. Odporučil som im pokračovať z Vtáčnika smerom na Kláštorskú skalu, tak ako sme to mali v pláne aj my. Neradi sa vraciame rovnakou trasou, akou sme vystúpili na vrchol, a keďže z Vtáčnika sa dá zostúpiť takmer na všetky strany, tak my sme si zvolili, že ešte sa ideme pozrieť na skalu na hrebeni. Síce s malou dušou a rovnako malými obavami, ale predsa som sa vyštveral až na vrchol Kláštorskej skaly a musím povedať, že pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol neuveriteľný. Preto ak budete mať v pláne vystúpiť na Vtáčnik, určite neobíďte ani Kláštorskú skalu. Odmenou vám budú krásne výhľady a troška adrenalínu pri výstupe na ňu.

Kúsok sme sa vrátili po hrebeni a začali zostupovať po žltej značke smerom na Bystričiansku dolinu. Až tu sme si užili nefalšovanú divočinu Vtáčnika. Chodník viedol miestami vyššou trávou, miestami sa bolo treba pretlačiť cez kríky alebo obísť spadnuté stromy a haluze, ale najlepší bol záver žltej časti chodníka, keď sme sa pripájali na modrú značku pri smerovníku Horný dom. Keď sme vyšli spoza kríkov, riadne sme vyľakali oddychujúceho turistu, ktorý ani len nečakal, že by sa mu z toho smeru, ako sme prišli, mohol niekto objaviť. Sám zostal prekvapený, že sme tadiaľ zišli, keďže ako tvrdil, je to menej využívaný chodník aj z dôvodu pobytu našej veľkej šelmy, medveďa hnedého. Keď to povedal, veru by sa krvi nedorezal mojej spolupútničke. Od tohto momentu, vždy keď niečo zašramotilo vedľa chodníka, tak jej stúpol tep a asi aj tlak.

Zdarne sme zišli až na začiatok Gepňárovej doliny a zostávalo nám prejsť posledný úsek cez dve obce na železničnú stanicu. Čas pokročil, tak sme poriadne pridali do kroku, moja parťáčka vytrvalo kráčala rovnakým tempom, pretože ďalší vlak odchádzal až nadránom. Na stanicu sme prišli asi tri minúty pred odchodom vlaku a až keď sme v ňom sedeli a odfukovali, tak sme uverili tomu, že sme to stihli. Moje najväčšie prekvapenie však prišlo po chvíľke vo vlaku, keď si dala parťáčka dolu tenisky a ukázala mi na oboch nohách otrasne veľké a prasknuté otlaky. O tom viac som si cenil a obdivoval ju, že aj s nimi posledný asfaltový úsek prešla. 

V každom prípade, neodporúčam ísť na Vtáčnik od vlaku v Zemianskych Kostoľanoch pešo, pretože 5,5 kilometra ráno a rovnakých 5,5 km podvečer pri návrate nám zničilo nohy viac ako samotný výstup na Vtáčnik. Zároveň však musím povedať, že návšteva Vtáčnika stojí za to, a keďže chodievam často s kamošmi aj hrebeňové túry, tak tento rok ako jeden z cieľov sme si stanovili prejsť Ponitrianskou magistrálou z Handlovej do Nitry. Odporúčam určite sa na Vtáčnik vybrať a bez ohľadu na to, z ktorej strany vystúpite na vrchol, tak majestátny výhľad sa vám odvďačí za vynaloženú námahu. 

Štiavnické vrchy - Sitno, 1009 m (11. 02. 2020)

Jedna z povestí o Sitne hovorí o sitnianskych rytieroch, ktorí sú údajne schovaní v jeho útrobách, kde driemu a čakajú, a keď bude Slovákom skutočne zle, tak ožijú a vystúpia z hory. Raz za čas sa vojsko driemajúce pod Sitnom preberie a spytuje sa rytiera s dlhou bradou: „Či už?“ Na čo rytier odpovedá: „Ešte nie!“ Vojsko opäť zaspí a čaká na príhodný čas. Osobne sa čudujem, že už dávnejšie rytieri neožili a nevyužili svoju moc znovu nastoliť v našej krajine poriadok.

Od povestí k realite je niekedy naozaj iba kúsok. Aj na dnešnom výstupe som sa chvíľami cítil ako rytier, ktorý má ochraňovať spoločníčku. V rámci pracovnej cesty sa mi naskytla možnosť pár hodín voľna, čo som sa rozhodol spolu so známou využiť nie pobytom v hotelovom bazéne, ale výstupom na krásny vrchol. Ako nástupné miesto sme si vybrali parkovisko pri Počúvadlianskom jazere. Priamo na parkovisku začína zelená značka, ktorá hneď od začiatku preverí naše schopnosti stúpať po blatovo-ľadovom chodníku. Aj napriek februáru, nie je v okolí veľa snehu a budeme radi, ak bude cestou hore viac snehu ako v Banskej Štiavnici.

Nebolo treba čakať až na vrchol, už počas stúpania začalo blato viac ustupovať a nahradil ho sneh, ba chvíľami sme sa aj pekne zaborili takmer do polovice lýtok. Príjemné stúpanie nás priviedlo na pekné miesto, z ktorého sa nám naskytol prvý pohľad na samotný vrchol s vysielačom. Tatárska lúka, ako sa toto miesto nazýva, nám poskytla miesto na vydýchnutie, keďže tu sa stúpanie zmiernilo a prešli sme lúkou ako po rovine. Na vrchole lúky sme sa pripojili na modrú značku, ktorá vedie Chodníkom Andreja Kmeťa. Andrej Kmeť bol významný slovenský vedec, ktorý v oblasti Sitna, resp. Štiavnických vrchov popísal veľké množstvo botanicky významných druhov rastlín. Na vrchole Sitna je chata, ktorá nesie jeho meno.

Za lúkou sme sa opäť ponorili do lesa a po niekoľkých minútach sme sa ocitli pod skalami, na vrchol ktorých nás viedli drevené schody. Až takýto luxus pri výstupe na vrchol sme teda nečakali. Je však potrebné si dávať pozor, pretože v horších podmienkach na nich určite hrozí pošmyknutie a pád (od roku 2023 sú schody vymenené za kovové schodištia, pozn. red.). My sme šťastne vyšli až na vrchol, pokochali sa výhľadmi do širokého okolia. Sklamali nás však dve veci – prvá z nich je, že vstup do rozhľadne na vrchole bol uzamknutý a druhá vec bola tá, že aj Chata A. Kmeťa pod vrcholom bola zamknutá a nefungovala. Tešili sme sa na dobrú kávu alebo chutný obed, ale museli sme si nechať zájsť chuť.

Prešli sme sa po vrchole, trochu sa ohádzali snehom a keďže sme chceli vidieť Sitniansky hrad, tak sme asfaltkou začali klesať opačným smerom ako sme prišli. Po chvíli sme opustili cestu a odbočili smerom k zrúcanine hradu. Celý čas výstupu ako aj pobytu na vrchole sme boli sami, tak sme si dosýta užili všetky miesta, na ktoré sme sa na ruine mohli dostať. Nevracali sme sa na vrchol Sitna, ale po Náučnom chodníku Sitno sme obišli celý vrchol Sitna a prišli opäť na horný koniec Tatárskej lúky.

Traduje sa, že pod hradom boli v 16. storočí porazené tatárske oddiely, ktoré bojovali v tureckých vojskách. Odtiaľ je názov Tatárska lúka. Z lúky smerujeme po rovnakom chodníku, ako sme vyšli hore, avšak teraz treba byť o dosť pozornejší a opatrnejší, pretože cesta nadol po šmykľavom snehovo-blatistom chodníku je náročná. Celá trasa nám zabrala necelé štyri hodiny a aj to sme sa takmer hodinu zdržali na vrchole a na hrade. Okrem zimnej túry sa sem chceme vrátiť, napríklad na nočný výstup na Sitno, ktorý je pravidelne organizovaný, alebo len tak v rámci letných potuliek.

Možno sa nám podarí v tichu krásneho vrcholu a v objatí Štiavnických vrchov započuť driemajúce vojsko sitnianskych rytierov. A ak by sa nás alebo aj vás pri túre náhodou spýtali, že či už?, kľudne odpovedzte: "Áno." Čas na ich návrat nastal totiž dosť dávno.

Ostrôžky - Bralce, 817 m (16. 08. 2021)

Ak sa povie „Ťapákovci“, alebo sa spomenie meno autorky, ktorou je Božena Slančíkova Timrava, nemyslím, že existuje niekto, kto na Slovensku chodil do školy, že by sa s autorkou alebo jej dielom nestretol. Pomenovanie „ťapákovci“ už dávno zľudovelo a používame ho mnohokrát aj bez priameho poznania diela významnej slovenskej spisovateľky. Obec Polichno je rodnou obcou spisovateľky a myslím, že nepreženiem, ak poviem, že je to ich najvýznamnejšia rodáčka. Právom môže byť na jej dielo hrdý každý Slovák, aj keď sa v jej diele mnohí neradi vidia. Veď kto by chcel, aby ho prirovnávali k Ťapákovcom. Avšak priznajme si bez nátlaku, iste mnohí z nás poznajú vo svojom okolí domácnosť alebo rodinu, ktorá presne zapadá do Timravinho opisu.

Priamo v obci Polichno sa nachádza krčma, príznačne nazvaná „U Ťápákov“. Prechádzali sme okolo nej pri svojom návrate z vrcholu Bralce, ktorý je najvyšším turistickým vrcholom malého pohoria Ostrôžky (najvyšší bod pohoria je kopec Ostrôžka, pozn. red.). Ľubozvučný názov pohoria v blízkosti mesta Lučenec, ako aj ďalšie okolité horské podcelky nás priviedli do Lučenca na dvojdňovú návštevu, v rámci ktorej sme vystúpili na viacero blízkych cieľov, ako aj na dva pekné hrady (Fiľakovský a Šomoška).

Začínali sme v neskorších poobedňajších hodinách, nebolo sa však kam ponáhľať, pretože z obce Polichno ide naozaj o peknú prechádzku. Začali sme pri rodnom dome spisovateľky Timravy a prechádzali sme peknými lúkami po chodníku pomenovanom po autorke. Ponorili sme sa do podvečerného lesa a príjemným stúpaním po modro značenom chodníku sme prešli tiahlym hrebienkom do sedla pod Bralcami. Zo sedla sa dá ísť na jeden z vrcholov s rovnakým názvom, pričom pod ním sa nachádzajú dve jaskyne (Jaskyňa pod Bralcami a Balvanová jaskyňa). My však pokračujeme lesnou cestou ešte ďalej a smerujeme na druhý, vyšší vrchol Bralce.

Na jeho vrchole sa nachádza malá lúčka, na nej vrcholový dvojkríž a na okraji lúčky je malá útulňa, skôr by som však povedal chajda. Jej stav počas našej návštevy nebol práve v stave, ktorý by nás lákal čo i len uvažovať stráviť v nej noc. Bolo by fajn, ak by sa podarila aspoň čiastočná rekonštrukcia podlahy a strechy, no aj steny chajdy na niektorých miestach nevzbudzujú práve pocit istoty, že vydržia silnejší vietor. Dúfajme, že sa medzitým dostala do lepšieho stavu.

Cestou späť, sme prešli druhou časťou Timravinho chodníka a kúsok od cesty na okraji lesa a lúky sa nachádza Timravina studnička. Dopriali sme si chutného občerstvenia chladnou vodou, chvíľku posedeli, oddýchli si a pri zapadajúcom slnku v zlatej hodinke sme sa pohodlne po ceste vrátili do Polichna. Je to vzdialený, neobjavený kút našej krajiny a po návšteve môžem skonštatovať, že nie je treba vždy vystupovať na čo najvyššie pohoria a kopce, ale aj v nižších nadmorských výškach v málo známych pohoriach sa dajú nájsť krásne miesta.

Uvedená prechádzka nám spolu so zastavením sa na vrchole a pri studničke zabrala necelé tri hodiny a určite je to prechádzka, ktorá je vhodná aj pre našich najmladších turistov. Ak pôjdete okolo, nechajte si čas na návštevu pekného miesta spojeného s našou známou spisovateľkou. Môžete tak urobiť, keď sa vyberiete napríklad na návštevu Haličského zámku, tak ako sme to urobili my.

Krupinská planina - Španí laz, 643 m (16. 08. 2021)

Španí laz je jeden z vrcholov, na ktorom sa nachádza vysielač. Z toho dôvodu bola dávnejšie vybudovaná asfaltová cesta až k vysielaču, pričom však dnes je v dosť rozbitom stave. V podstate ako na mnohých iných miestach, aj tu sa stavitelia snažili využiť prírodné danosti územia a hlavne rozhľad z tohto, výškou skôr nižšieho, vrcholu. Svojou polohou vysielač pokrýval pomedzie západného Novohradu a východného Hontu. V súčasnosti však slúži iba na vysielanie rozhlasových staníc. Španí laz je preto ľahko identifikovateľný v súvisle sa tiahnucom vedľajšom hrebeni pohoria.

Na vrchol sa dá najľahšie dostať prístupovou asfaltovou cestou, na ktorej je necelý kilometer od vrcholu rampa, kde sa dá zaparkovať auto a kúsok vyjsť až na vrchol. Alebo sa naň môžete vybrať bicyklom vtedy sa viete na dvoch kolesách dostať až na samotný vrchol. My sme si však vybrali cestu z Horných Plachtiniec. Z hlavnej cesty smerom na Veľký Krtíš, sme v obci Dolné Plachtince odbočili vľavo a cez obec Stredné Plachtince zaparkovali až na začiatku dnešnej prechádzky.

Chodník vedie najskôr lúkami nad Hornými Plachtincami, ktoré po približne kilometri vystrieda les. Dobre nám padlo ponoriť sa do tieňa lesa, keďže bolo nepríjemne horúco. Ešte teplejšie nám bolo pri stúpaní na hrebeň, kde sme sa v sedle Čierťaž ocitli na spomínanej asfaltovej komunikácii. Z tohto miesta to už bola len pekná vychádzka po hrebeni, ale sťažená sálajúcim teplom z rozpáleného asfaltu. Na vrchole sa nachádza okrem vysielača pekná lúka a kúsok nižšie turistická chata KST Veľký Krtíš, ktorá je však, resp. keď sme tam boli my, zavretá. Neviem povedať, či sa niečo zmenilo, ale ak by aj, nemyslím, že by práve na tomto mieste bola prevádzka chaty rentabilná.

Označenie vrcholu okrem smerovníka zabezpečuje slovenský dvojkríž, ktorý je umiestnený na jednom väčšom kameni, ako je možné vidieť na fotografii. Z vrcholu je pekný, aj keď limitovaný výhľad južným a juhovýchodným smerom. Vzhľadom na horúce počasie sme sa na vrchole príliš nezdržovali a rovnakou cestou, ako sme vyšli na vrchol, sme z neho zostúpili. Ako zaujímavosť je v obci možné si pozrieť drevenú zvonicu a pre niektorých môže byť zaujímavé aj to, že Horné Plachtince sú rodnou obcou Milana Kňažka, známeho herca a predstaviteľa nežnej revolúcie v roku 1989.

Priznám úplne úprimne, že pokiaľ by vrchol Španí laz, nebol zaradený medzi najvyššie vrcholy, tak by sme sem pravdepodobne nezašli, pretože v okolí sú krajšie výhľadové alebo kultúrno-historické miesta. Napríklad vo vedľajšej doline sa nachádza známy hrad Modrý Kameň v rovnomennom mestečku. Ale na druhej strane, ak už sa budete potulovať v tejto časti Slovenska a budete mať chuť na nenáročnú turistiku alebo cyklistický výlet, nech sa páči zavítať na Španí laz, (najvyšším bodom pohoria je Kopaný závoz, ale leží na území vojenského Centra výcviku Lešť, tak nie je pre verejnosť prístupný, pozn. red.).

Cerová vrchovina - Pohanský vrch, 578 m (17. 08. 2021)

Chránená krajinná oblasť Cerová vrchovina sa nachádza na južných hraniciach našej krajiny východne od mesta Fiľakovo. Donedávna najvyšší turisticky prístupný vrchol pohoria je Pohanský vrch, ktorý je na mapách občas označený aj ako Pohanský hrad. To len aby neprišlo k omylu, ak by ste hľadali vrchol na mape (najvyššia hora pohoria je Karanč (Karancs), na ktorú boli značky zo Slovenska vyznačené neskôr, ako vznikol projekt najvyšších vrcholov, pozn. red.). Trojicu pohorí, ktoré som sa vybral navštíviť v rámci jedného výletu po návšteve Krupinskej planiny a Ostrôžok, uzatvára Cerová vrchovina s vrcholom Pohanský hrad.

Po noci vo Fiľakove sme sa vybrali najskôr na návštevu zrúcaniny hradu Šomoška, ktorý patril k vrcholom návštevy tohto kúta našej krajiny. Cesta k nemu vedie cez príjemný les s viacerými zaujímavosťami. Asi najznámejší je Kamenný vodopád kúsok pod samotným vrcholom, na ktorom je umiestnený hrad. Nižšie sa nachádza rovnako zaujímavý prírodný útvar známy ako Kamenné more. Sila prírody sa ukazuje práve na takýchto miestach a hlavne pri Kamennom vodopáde bolo veľmi príjemné stráviť pár chvíľ. Rovnako však nesmieme zabúdať ani na samotný hrad. Vypína sa nad maďarskom obcou Somoskő (slov. Šomoška), ktorú máme ako na dlani.

Treba si dávať na hrade pozor na rôzne nástrahy, možnosť pádu a zranenia tu je rýchla. Avšak námaha spojená s výstupom na hrad a očarujúce výhľady smerom k ďalšiemu hradu Salgó stoja určite za to ísť sa sem pozrieť. Následne sme sa presunuli do obce Hajnáčka, ktorá je východiskovým bodom nášho výstupu na Pohanský hrad. Samotný výstup sa nevyznačuje žiadnou náročnosťou, dve prudšie, no krátke stúpania nám nedali veľmi zabrať. Po opustení obce sme najskôr lúkami a následne pekným lesom vystúpili na samotný vrchol, na ktorom sa nachádzajú pozostatky sopečnej činnosti. Sopečné horniny tu nachádzame naozaj všade, avšak mňa lákala aj návšteva pozostatkov Pohanského hradu.

Ako som však hľadal a túlal sa chodníčkami, ale aj húštinami v okolí vrcholu, nepodarilo sa mi žiadne pozostatky nájsť. Buď tam nie sú viditeľné, alebo som mal zatmenie v očiach, ale naozaj som nenašiel nič. Snáď iba náznaky v poraste dávajú tušiť, že by sa tu niekedy v minulosti mohla nejaká stavba nachádzať. Po krátkom oddychu sme sa vybrali v lúčoch podvečerného slnka späť do Hajnáčky. Ak sa vyberiete na tento výstup, určite nevynechajte vyhliadku na vrchole Tilič. Je to naozaj iba kratučká zachádzka z chodníka, označenie na smerovníku vás privedie na kopček, ale je z neho asi najkrajší výhľad na Hajnáčku, aj s bralom uprostred obce.

Je to nezvyčajné, že v strede obce sa nachádza skalný útvar, na ktorý je možné vystúpiť a na ktorom sú pozostatky starého hradiska. Nepodarilo sa mi najmladšieho presvedčiť na výstup na bralo, tak sa sem niekedy ešte chceme vrátiť. Podobné bralo som opäť na turistických potulkách objavil v obci Studničná. Tam sme dokonca priamo pod skalným útvarom prespali. Celá trasa je nenáročná, určite vhodná aj pre najmenších turistov, pričom výhľady hlavne z vrcholu Tilič sú naozaj krásne. Ak sa sem niekedy vyberiete, tak sa dá prejsť pekná hrebeňová túra so začiatkom v Hodejove, prechodom cez Hajnáčku a Šomošku až do Šiatorskej Bukovinky. Gemer a jeho historické krásy sú trošku zaznávané medzi nami turistami, ale aj keď nie výškou pohorí, tak aspoň ich krásou a pokojom by nás mali upútať. Tak smelo do toho.

Pohronský Inovec - Veľký Inovec, 901 m (02. 08. 2020)

Po prechode Cesty hrdinov SNP sme si ako ďalší cieľ zvolili prejsť Rudnú magistrálu, ktorá spája Zlaté Moravce s vrchom Stolica v Stolických vrchoch. No a práve stanica v Zlatých Moravciach sa stala východiskovým bodom nášho putovania. Na stanici som sa stretol s Peťom, Stanom a novým parťákom Jokom. Po rannej kávičke na námestí bolo treba prejsť cez zvyšok mesta, cestou sa presunúť cez Žitavany a konečne po ich prechode sa ponoriť do tône lesa a putovať ďalej lesnými chodníčkami. Dnes sme mali pred sebou výstup na najvyšší vrch Pohronského Inovca, Veľký Inovec (901 m) a následne zostup do Novej Bane. Znie to jednoducho a s odstupom času môžem konštatovať, že to aj jednoduché bolo.

Po ceste lesom sme prešli dolinou popod vrch Benát a z druhej strany doliny nás sprevádzal Prosný vŕštek. Zvláštny názov, ale ako malý vrch (vŕštek) naozaj nevyzeral. Postupne sme naberali výšku, a keď sme obišli aj Malý Inovec ocitli sme sa onedlho na Chate pod Inovcom. S prísľubom teplej polievky a studeného piva a kofoly sme sa obrátili na obsluhu. Polievky v ponuke boli dokonca dve, kapustová a fazuľová, pivo bolo taktiež, tak sme si teda objednali trikrát fazuľovú. S chuťou sme sa posadili, no ja som ešte zostal pri bare a zo zadnej miestnosti som si chtiac-nechtiac vypočul rozhovor:
Prosím si tri fazuľové polievky nabrať,“ hovorí obsluha, na čo sa jej dostalo odpovede:
Fazuľovú už neponúkaj, ešte síce je, ale má mi prísť návšteva, tak ju chcem ušetriť pre ňu.
Čo s objednávkou?
Ponúkni im kapustovú, veď to je jedno.

No nie je to jedno, vážený pane. Ak ste už nechceli pre hostí ponúkať fazuľovú, mali ste upozorniť obsluhu, že už nie je, nech ju neponúka a nie po objednávke zmeniť fazuľovú na kapustovú len preto, že si chcete fazuľovú ušetriť. Nuž ja s Peťom sme si po tomto dali iba pivo, Stano skúsil kapustovú, pochválil ju, tak nech padne na úžitok, len škoda prístupu.

Pokračovaním chodníka sme sa o pár chvíľ dostali na najvyšší vrchol, ktorý je tvorený malým návrším zo skál, na ktoré treba vyliezť. Stálo to za to, otvoril sa pred nami pekný výhľad spolu so smerovníkom a taktiež so slovenským znakom namaľovaným na skale. Tesne pod vrcholom sa nachádza v skale osadená pamätná tabuľa s nápisom „Pravda víťazí“, s dátumom 7. marec a letopočtami 1850 a 1930. Uvedené letopočty s dátumom sa týkajú prvého československého prezidenta T. G. Masaryka, ktorý sa narodil 7. marca 1850. Podľa druhého letopočtu je zrejmé, že tabuľa sa týka príležitosti jeho 80-tych narodenín.

Pokochali sme sa, uvoľnili svaly po výstupe na vrchol a teraz nás čaká zostup do Novej Bane. Postupne klesáme lesom, prídeme do malej osady Bukovina, kde si dávame krátku pauzu a pripravujeme sa na vstup na asfaltové chodníky a cesty. Najskôr však ešte prejdeme krátkym úsekom lesa popod vrcholy Firceng a Kolovrat, v otvorených častiach vidíme na protiľahlom kopci tesne pod lomom rozhľadňu Háj, pričom pohľad na ňu nás sprevádza posledným úsekom trasy už v Novej Bani. Nocľah máme so Stanom dohodnutý v miestnom penzióne, Peťo odchádza domov a Joko vraví, že si ide nájsť pekné trávnaté miesto na prespanie pod holým nebom. Rozlúčime sa a deň končíme pri chutnom jedle v miestnej pizzerii. Nepohrdnem ani koláčikom a zmrzlinou. Bol to pekný deň, celý deň bezchybné počasie a celá trasa na parádu.

Javorie - Ďurovie, 933 m (05. 08. 2020)

Pokračovaním prechodu Rudnej magistrály sme sa dostali do Sásy, kde začíname ďalšiu etapu, pričom cieľom je tentoraz Detva. V Sáse si v potravinách spolu so Stanom a Monikou doplníme posledné zásoby a o chvíľu sme na konci dediny. Kráčame po lesnej ceste vedúcej pomedzi lúky, neskôr sa ponoríme do lesných častí a na takmer každom kroku máme možnosť vidieť huby. Nielen v lese okolo, ale dokonca aj priamo na okrajoch ciest sa nachádzajú krásne hríby. Uvedené potvrdzujú dve partie hubárov, ktoré sme stretli a mali ich plné košíky. Pri malej čistinke v lesíku sa postupne rozdeľujeme. Ja kráčam prvý, za mnou Monika a v diaľke vzadu je Stano. Potreboval navštíviť lesík z pochopiteľných dôvodov a ako povedal neskôr, nečakal, že to bude až tak dlho trvať.

V tomto rozložení prichádzame postupne k usadlostiam, ktoré sú súčasťou Zaježovej. Na niektorých miestach je iba jeden dom, na iných je skupinka usadlostí a takmer v každej z nich sa nachádza pes, v niektorých aj viac. Zľaknem sa, keď sa zrazu z dvora spoza kríkov vyrúti zubatá šelma a hlasno šteká, ale po mojom kriku sa zľakne aj on a so stiahnutým chvostom sa vráti do dvora. Dúfam, že na ďalších nebude chcieť útočiť. No ani som neskončil s jedným a z ďalšieho dvora sa ozývajú rovno dva dosť veľké psy. Nemecký ovčiak a slovenský čuvač sa predháňajú v zlostnom štekote, našťastie je plot dosť vysoký a brána zatvorená.

Takýchto štekajúcich domorodcov je ešte zopár, kým prídem k odbočke do stredu obce, kde už z diaľky vidím kývať Joka. Tak ako sme sa dohodli, zostal večer spať v Zaježovej a rozhodol sa na nás počkať, aby sme ďalšiu etapu prešli spolu. Prespal na zastávke, ktorá je celá obvešaná poštovými schránkami. Ideálny a asi aj jediný možný spôsob zabezpečenia pošty pri tak roztrúsenom osídlení, ako vidíme práve tu. Spolu s Jokom posedíme, v miestnom obchodíku si kúpim jeden radler a jablko a spolu počkáme na ostatných.

Po chvíli sme opäť spolu a kráčame zo Zaježovej ďalej. Pohorím Javorie a popod Ondrejov vrch a Králikov vrch sa dostávame k najvyššiemu turistickému bodu v pohorí - Ďurovie vrch (najvyššia hora pohoria je Javorie na severnom okraji vojenského Centra výcviku Lešť, pozn. red.). Skoro sme ho prešli bez spozorovania. Označené miesto sa nachádza na strome na pomedzí lúky, ktorou kráčame, a lesa vedľa. Našťastie som vedel, že je možné ľahko minúť kótu, a tak si dávam väčší pozor, a keď uvedené označenie zazriem, tak zavolám ostatných späť, keďže veselo prešli bez zastavenia ďalej. Ničím zvláštne miesto opúšťame opäť po lúke, prechádzame povedľa ďalšieho vrchu, tentokrát Červenákovho.

Na jednej lúke, na konci ktorej je vidieť včelín, máme pocit, že v takom včeľom úle priamo sme. Všade naokolo sa ozýva výrazný bzukot včiel a čmeliakov, ktorí si vykonávajú svoju prácu. Dúfam, že ich moc nevyrušujeme a že si za svoj cieľ nevyberú nás. Nevybrali, ale zato my sme si vybrali miesto pre našu obedovú pauzu.

Prišli sme do osady Stará Huta - Sliacka Poľana a hľadáme miesto na obed. Už sme takmer na konci osady, stále sme nič nenašli, ale šťastie sa na nás usmialo aj tentokrát. Za drevenou závorou, len tak položenou na podperách, je pri osamotenej chalupe postavený takmer nový, krásny drevený altánok. Nebolo nám viac treba a už aj sedíme a vyťahujeme našu poživeň. V tom sa Stano začal oháňať a na nohe si našiel statného ovada, ktorý ho stihol riadne poštípať. Poštípanie má za následok, že ďalšie etapy cesty už s nami Stano nepôjde a bude sa musieť preliečiť. Štípanec sa totiž riadne zapálil, červená škvrna bola takmer cez polovicu lýtka a po lekárskom ošetrení musel byť Stano mimo aktívneho turistického pohybu. Malý štípanec, veľké následky.

Po doplnení síl pokračujeme povedľa vrchu Ostrôžka (najvyšší bod pohoria Ostrôžky, pozn. red.) a Čierneho vrchu lesmi a aj lúkami ďalej na severovýchod smerom na Detvu. Keď sa okolo nás vedľa ciest začínajú objavovať klasické detvianske zdobené kríže, vieme, že Detva je neďaleko. Ešte máme pred sebou posledný výstup dnešného dňa, ktorý predstavuje vrchol Siroň. Je to kopec, ktorý je krásne vidieť z Detvy a je ľahko rozoznateľný, pretože na jeho vrchole sa nachádza vysielač.

Moja cesta naň bola malý Everest, nie jeho náročnosťou, ale mojimi mrákotami. Jedol som dnes totiž veľmi málo a aj málo sladkého, a tak keď som vyšiel na vrchol, ihneď som siahol po čokoládke, čo bolo mojou záchranou. Zlepšený stav a pocit prívalu energie mi vliali nové sily a cesta do Detvy bola príjemnou prechádzkou.

Bolo však treba vyriešiť ešte jeden rébus. Tým bolo značenie na tejto časti trasy. Hodinky a v nich projektovaná trasa nás síce viedla chodníkom, avšak chodník sa vôbec nezdal používaný. Okrem toho nás kolegovia upozornili, že pred príchodom do Detvy z lesa, ktorým teraz kráčame, nie je práve najpríjemnejší majiteľ pozemku, ktorý bez problémov hucká psov na prechádzajúcich turistov.

S týmito pocitmi sme teda pomaly a opatrne pokračovali podľa smeru trasy v hodinkách. Nejako sa nám podarilo dostať až na cestičku a pri spätnom pohľade sme konečne objavili značky. Boli však každá iným smerom a oba smery mali značky zatreté. Takže ak by sme išli opačným smerom, bolo by ťažké sa v tomto úseku riadiť iba značkami. Asi niekomu vadia prechádzajúci turisti, keď sú značky vedúce od Detvy zatreté. Malá rada: za posledným domom, ktorý sa na tomto pahorku stavia, treba prejsť ešte pár metrov ďalej po ceste a následne prudko odbočiť vľavo do svahu, ktorý je pokrytý lúčnymi porastami. Aspoň my sme tadiaľ išli a nestretli sme ani zúrivého psa a ani jeho huckajúceho majiteľa. Ešte necelá polhodinka a nachádzame sa v cieli dnešnej etapy a tým je Detva. Bol to pekný prechod menej navštevovaným pohorím, nestretli sme okrem hubárov nikoho a dosýta si užili krásny letný deň.

Poľana - Poľana, 1458 m (30. 08. 2020)

Aj Poľana patrí medzi pohorie a vrcholy, ktoré sme navštívili v rámci prechodu Rudnej magistrály. Noc sme strávili v prístavbe Chaty pod Hrbom a ako aj predchádzajúce dni, ani dnes nebolo potrebné čakať na budík, ranné slniečko a čerstvý vzduch vonku spolu s pohľadom na Hrb, náš prvý dnešný cieľ, nás zobudil. Vojdeme do lesa a začína sa dnes najprudšie stúpanie. Hneď takto zrána sa nám poriadne zrýchlil tep a dych, ale postupne s pribúdajúcou výškou sa tešíme na výhľad, ktorý nás čaká. Na niektorých miestach výstupu si treba dávať pozor na mokré skaly, ktoré po nočnom daždi ešte nestihli vyschnúť. Netrvá dlho a vystupujem na vrcholovú plošinu a kochám sa krásnymi ďalekými výhľadmi.

Som tu sám, parťáci trošku zaostali, tak si užívam chvíle samoty. V diaľke na obzore vidieť Vysoké Tatry, v popredí pred nimi Nízke Tatry, a keď mi pohľad skĺzne úplne pod skalu, tak sa ukáže Chata pod Hrbom. Všetko je ako na dlani aj pri pohľade na ďalšie strany, a hoci pohľad je výhľadovo obmedzený, skutočne vidieť, že stojíme v geografickom strede Slovenska. Stačilo popustiť uzdu fantázii a už som sa vznášal nad vrcholkami, ktoré sme v predchádzajúcich častiach prechodu prešli, hneď sa prenesiem nad Kráľovu hoľu, aby som o malú chvíľku lietal nad Gerlachovským štítom.

No nič netrvá večne, z rozjímania ma prebrali kolegovia, a tak sa poberieme ďalej. Cesta ako na hojdačke nás prevedie pekným lesom na Vepor. Doteraz sme na batohu nemali žiadny plašič medveďov, ale Edit má trošku obavy, a keďže dnes jej nohy nejdú tak ako včera, chvíľami zaostáva. Chce preto na batoh rolničku, čo Peťo lakonicky skomentuje, že aspoň vieme, kde je a že ide. Má pravdu.

Prestávky, počas ktorých sa čakáme, sú čoraz častejšie. Aj keď kráčame, ideme skôr ako dôchodcovia v kúpeľoch v Piešťanoch, ako na túre, počas ktorej máme naplánovaných viac ako 30 km. Netreba sa hnať, ale isté minimálne tempo je potrebné, aby sme nemuseli nocovať v Detve. Snažím sa aj s Peťom motivovať Edit, zdá sa, že to zaberá a podchvíľou sa nám podarí kráčať rýchlejšie. Na vrchole Vepra sa nezdržujeme, výhľady sú iba obmedzené, tešíme sa však na ďalšie výhľadové body, ktoré budú onedlho. Zostúpime nižšie a na chodníku nás dobiehajú dvaja cyklisti. Idú tiež červenú značku až na Poľanu, začínali v Čiernom Balogu.

Pekný plán na dnešný deň, ale trošku predbehnem, až na Poľanu nevyšli na bicykloch. Odložili si ich v lese pred začiatkom stúpania chodníčkom na Zadnú Poľanu a na vrchol dokráčali pešo. Malo to svoje opodstatnenie. Úsek chodníka od začiatku rezervácie Zadná Poľana už skutočne nebol vhodný na bicykel. Bolo treba sa predierať vysokou trávou a húštinami, veľa konárov a spadnutých stromov skrížilo cestu a aj stúpanie nabralo na príkrosti.

Pre nás to však neznamenalo žiadny problém, opäť sme totiž spomalili na vychádzkové tempo. Väčšinu doterajšej trasy som išiel sám, mohol som sa ponoriť do svojich myšlienok, svojho sveta. Peťo sa obetoval viac a staral sa, aby Edit nešla sama, aby nestratila smer. Včera to celé bola zábava, prekecali sme skoro celý deň. Dnes je to viac o tichu a prekonávaní trasy a možno v prípade Edit aj vlastných limitov. Niekde tu asi padlo rozhodnutie, že Edit nebude pokračovať až do Detvy po svojich, ale zvolí rýchlejšiu a bezbolestnejšiu alternatívu autom.

Po príchode na ďalší známy vyhliadkový bod - Strungu, sa nám naskytol pohľad na celý kráter vyhasnutej sopky Poľana. Vzadu v údolí sa ešte nachádzali hmly, ale nad nimi sa ukázalo nádherné prírodné divadlo. Na mnohých miestach je vidieť, že prechádzame územím bývalého sopečného vulkánu, hlavne na tých miestach, kde sa sopečné horniny dostali na povrch je ich veľmi jednoznačne možné identifikovať. S úžasom nad vulkanickou krásou našej krajiny prejdeme kúsok ďalej, kde sa nachádzajú dva vyhliadkové body.

Vrelo odporúčam urobiť si krátku zachádzku z chodníka na jednu aj na druhú stranu, pretože výhľad z Katrušky na východnú stranu a zo Zbojníckeho tanca na západnú stranu stoja skutočne za to. Sto metrov trvá možno minútku, skôr vás potom zdrží akoby nekonečný rozhľad na naše hory a údolia. Hlavne z Katrušky je možné vidieť pomerne veľkú časť Rudnej magistrály od Poľany smerom na Stolicu. Vypína sa pred nami Klenovský Vepor, vzadu za ním aj Fabova hoľa a niekde ďalej tušíme i Stolicu. Z druhej vyhliadky na opačnú stranu je možné vidieť, podobne ako zo Strungy, kráter Poľany a osídlenia v jeho objatí. Ďalej vpravo sa vypínajú Nízke Tatry so svojimi vrcholmi.

Očarení krásou a aj stretnutím s ďalšími turistami na vyhliadkach nám posledných pár minút na samotný vrchol Poľany prejde veľmi rýchlo. Samotný vrchol síce neposkytuje výhľad, ale kúsok na východnú stranu je možné opäť zažiť krásne pohľady do diaľky. My sa však už teraz nezdržujeme, ale začíname prudšie klesanie smerom k hotelu Poľana. Okrem lesných úsekov prechádzame cez nádherne zelenú lúku Prednej Poľany. Kúsok ďalej vedie chodník po drevených trámoch, pretože prechádzame významným rašeliniskom Žliebky s bohatou flórou všade naokolo. Prechod ďalším pamätným miestom na SNP, krátky strmší zostup po lúčke a je pred nami parkovisko a hotel Poľana.

Bufet je otvorený, a tak studený radler spolu so zvyškami jedla z batohu v nás miznú veľmi rýchlo. Ako som spomínal, Edit sa rozhodla na tomto mieste skončiť pešiu púť a odísť taxíkom do Detvy. Bolo to asi správne riešenie, pretože jej pohyb pripomínal krívajúceho doktora Housa z lekárskeho seriálu. Po rozlúčke s Edit sme s Peťom chceli stihnúť prísť do Detvy pred 17-tou, a tak sme riadne pridali do kroku. Kamene nám len tak odletovali spod podrážok, prestávka nebola žiadna. Makáme dolu do doliny, pristavujeme sa len na pár fotografií na lúčke, z ktorej je aspoň malý rozhľad.

V tomto tempe prídeme na Kalamárku, a aj keď som si ráno vravel, že budeme mať dosť času na obzretie si krás lezeckého miesta, tak vzhľadom na vývoj dnešnej etapy nám žiadny čas nezostal. Prechádzame teda bez zastavenia ďalej, ale zaparkované autá dávajú vedieť, že dnes je tu lezcov a návštevníkov skutočne dosť. Ďalšia cesta lesom, no o chvíľu nás bude čakať asfaltové peklo.

Horúci asfalt, vysoké tempo a batohy na chrbtoch dávajú zabrať našim chodidlám. Ich teplota stúpa, záťaž na ne nepoľavuje, chvíľkový oddych predstavujú len slivky vedľa cesty, ktoré mi slúžia na poobedné občerstvenie. Detvu vidíme, no ako keby sa nepribližovala. Kontrolujeme si vzdialenosť, ešte päť kilometrov. Akoby cesta nemala konca. Ale každá cesta, tak ako má svoj začiatok, má aj svoj koniec. Ešte krátka zastávka v obchode pre nanuk, príchod na stanicu a ukončenie dnešného pochodu. Bol to krásny deň na Poľane a na Kalamárku sa isto ešte vrátime.

Epilóg

Práve vrcholom Poľana sa symbolicky uzatvára textové putovanie po vrcholoch, ktoré sú zaradené do podmienok plnenia tematického turistického odznaku - 51 najvyšších vrcholov slovenských pohorí. Boli to krásne chvíle a určite stáli za námahu. Odmenou od Klubu slovenských turistov sú pekné odznaky a diplom za prejdenie všetkých vrcholov.

Ak si chcete prečítať o všetkých navštívených vrcholoch, tak pridávam odkazy na predchádzajúce časti série.

Prajem príjemné čítanie.

  1. Predstavenie TTO a Záruby
  2. Západné Slovensko
  3. Okolie Turca a Nízkych Tatier
  4. Orava a Kysuce
  5. Od Tatier k Pieninám
  6. Ďaleký východ
  7. Okolo Slovenského raja
  8. Blízky východ

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Túra Výlety okolo Melku

Keď uháňate rakúskou diaľnicou na západ, necelú hodinu za Viedňou sa na svahu po pravej strane týči rozsiahly barokový komplex. Je to kláštor v Melku. V okolí mestečka je veľa …

Martin Knor